Do Žďáru prichádzame o pol desiatej ráno, vlakom plným malých turistov na školskom výlete. Pretože sme ešte v tomto meste neboli, rozhodujeme sa nerešpektovať červenú značku, ktorá nás chce silou mocou vyviesť z mesta, ale prechádzame po hlavnej ulici až k Bránskemu rybníku a okolo reštaurácie TAFERNA (to nie je chyba) odbočujeme vľavo po hrádzi na cyklotrasu. Až potom sa po modrej dostávame na červenú značku. Je pravda, že vyznávame heslo: „Žiadnu otvorenú krčmu neobídeš, lebo všetky ďalšie budú zatvorené“, ale priatelia, tu sa to naozaj nedá. Po ceste je toľko krčiem, reštaurácií, bufetov, penziónov, kioskov atď., že by sme asi skončili na záchytke a nie na túre. A všetky tie reštiky sú otvorené a krásne rozvoniavajú dobrým jedlom. Lenže my si vieme rozkázať a tak keď nie, tak nie.

Postupujeme okolo vodnej nádrže Pilská s množstvom kempov a chát až do obce Polnička. Tu už neodoláme a jedna Plzeň len tak zasyčí. Pokračujeme po červenej značke až k veľkej vodnej nádrži Velké Dářko. Pár plachetníc na hladine, ale už žiadne chaty a kempy. Hrádzou cez les sa dostávame na okraj obce Škrdlovice. Ponuka na menu za 52,-Kč aj s nápojom nás zlákala do telocvične, prerobenej na krčmu. Jedlo je slušné, ale najviac sa nám páčia kulisy k nejakej divadelnej hre na pódiu telocvične. Po jedle sa vyberieme zasa na červenú značku, ale pretože sa nám nechce zbytočne vystúpať na kopec Tisůvka, z ktorého nie je nič vidieť, a potom zasa klesnúť dolu, volíme cestu okolo horárne a pekným smrekovým lesom mierne stúpame až na stretnutie s modrou značkou. Okolo nás tečú krásne čisté potoky vody a je vidieť, že tu včera asi riadne zapršalo.

Po chvíli odbočuje modrá značka do obce Cikháj, ale my sa držíme stále cesty a o chvíľu sme na červenej značke. Po nej ide aj náučný chodník Tisůvka- Žákova hora. Po chvíli prekročíme štátnu cestu a zasa pohodovým terénom a miernym stúpaním pokračujeme lesom. Lesnú cestu križuje staršia štrková cesta a my robíme chybu - namiesto toho, aby sme išli po nej, začíname sa šplhať na Žákovu horu. Je veľmi dusno a tak sa potíme ako v Afrike. Na vrchu Žákovej hory nie je nič, čo by sme mohli obdivovať. Len smerovník a tak zasa letíme druhou stranou dolu kopcom až na križovatku s rázcestníkom. Tu nechávame batohy a ideme ku „Stříbrnej studánke“ nabrať si vodu. Je to pekne upravený prameň aj s pamätníkom a informáciou, že je to vlastne prameň rieky Svratky. Keby sme zbytočne neliezli na Žákovu horu, tak by sme k nemu prišli cestou, ktorá horu obchádza.

Červená značka stále klesá až k bývalému Rumpoltovmu mlynu, kde vedie aj štátna cesta. Je tu pekný rybník, či nádrž, a odtiaľto už začína značka stúpať k nášmu dnešnému cieľu, k druhému najvyššiemu vrchu Vysočiny. Tým je so svojou výškou 836 m n. m.kopec Deväť skál. Stúpanie je príjemné a o chvíľu sme na križovatke so žltou značkou. Po nej už iba 1 km a sme pri zrube pod samotnými skalami. Odložíme batohy a už aj sa driapeme skalnatými útvarmi na vrchol k vyhliadke. Bohužiaľ výhľad je prerastenými stromami dosť zatienený, ale aj tak je pekne vidieť aspoň na niektorú stranu. Pokocháme sa a schádzame nazad ku zrubu. Mohutný zrub má perfektnú terasu, kde budeme spať. Roztiahneme spacáky, varíme večeru a hlavne pijeme. Horúčava nás poriadne vysušila. Lenže voda sa nám míňa a už je jasné, že jej bude málo. Kamarát sa vyberie pohľadať prameň, ktorý je uvedený na mape ako Vysoká studňa, ale vracia sa bez úspechu späť. Nuž, čo sa dá robiť. Musíme šetriť. O pol deviatej sme už v spacákoch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Do rána sa nám podarilo vypiť všetku vodu a tak neraňajkujeme, iba tatranku do ruky a o siedmej sme už na trase. Vraciame sa po žltej späť na červenú značku a veľmi pekným terénom, pripomínajúcim Rudohorie, predchádzame okolo Litovskej a neskôr Malínskej a Dráteníckej skaly, až sa dostaneme na lúky nad obcou Blatiny. Je zaujímavé, že tu na Vysočine sú takmer všade čučoriedky a to už od nadmorskej výška 500 m. A tak nás napadlo, že k úplnej romantike by to chcelo vyviezť sem aspoň takých 30-40 medveďov.

Obec Blatina sa skladá prevažne už len z rekreačných objektov. Najväčšie čudo je tu pražiareň kávy, doširoka „rozvoniavajúca“ typickým pachom praženia. Na jednej z chát pri ceste je umiestnený automat na verejný internet, čo vidím na horách po prvý krát. Prechádzame okolo veľkého Jazdeckého klubu s poriadnymi pastvinami, kde sa preháňa aspoň dvadsať koní. No hotové kovbojsko. Na úbočí nad dedinou si niekto zašpásoval a vytvoril ten najväčší „piktogram“, aký som videl. Alebo to boli Ufóni, ktorých prestalo baviť robiť kruhy v obilí, ktorým sme aj tak nerozumeli a tak prešli ku kosoštvorcom, ktorým rozumieme všetci.

Značka nás vedie hore lesom a neskôr na lúky. Na hrebeni vidíme hviezdáreň na Buchtovom kopci. Najpv sa však dostaneme na štátnu cestu a po nej do obce Sněžné. Otvorená samoobsluha konečne utíši náš smäd a aj hlad. Pomaly sa začína zaťahovať a z diaľky je počuť hrmenie. Tak radšej balíme, pláštenky von z batohov a trielime z dediny. A už aj leje. V daždi, ale v dobrom rozpoložení sa dostávame do obce Daňkovice. Vchádzame na lúky a stále leje. Vysoká tráva nám umýva nohy, ale nám to neprekáža. Dostávame sa na štátnu cestu a keď prídeme na odbočku ku zrúcanine hradu Štarkov, vzdávame to, lebo dolu kopcom sa lejú prúdy vody. Hrad obchádzame po ceste a opúšťame ju, až keď červená odbočí ku kóte Na Louži. Peknými lúkami a lesom schádzame do obce Jimramov. Je jasné, že po takom putovaní v daždi si zaslúžime malé občerstvenie. Reštauračka na námestí, rovnako ako aj celá obec, zíva prázdnotou a my sme jediní hostia. Zreštaurovaní sa vyberáme na takmer posledný úsek dnešnej trasy. Stále po červenej ťaháme ešte cca 7 km do obce Dalešín. V miestnej krčme fanúšikovia smutne pozorujú vývoj futbalu ČR- Portugalsko. My si dávame pár kofôl, naberáme vodu a opúšťame našu červenú značku. Nastupujeme na náučný chodník „Svratecká vodohospodárska“, ktorý vedie okolo priehrady Vír. Asi po kilometri nachádzame utešenú drevenú búdku o rozmeroch 2 x 1,5 m, akoby priamo určenú pre nás. Rozbaľujeme spacáky, varíme čaj a šup do teplúčka. Úžasné spanie.

Ráno je pomerne chladno. Pripíname nohavice ku kraťasom a po raňajkách sa vydávame asfaltkou okolo priehrady Vír. Táto priehrada slúži vyslovene ako rezervoár pitnej vody a tak nikde nie je žiadna chata, kemp alebo hotel. Nádherná príroda a scenérie ako z aljašských jazier. Po celej ceste sú náučné tabule umiestnené na takých istých drevených búdkach, v akej sme spali. Celkovo je ich deväť. Po poldruha hodine sa dostávame ku hrádzi a cestou klesáme do dediny Vír. V obchode si dávame jedno fľaškové a čosi pod zub. Voda vytekajúca z priehrady je studená a v doline vládne nepríjemné vlhké a chladné ovzdušie. Vyhľadáme žltú značku a najprv dedinou a potom stúpaním cez les sa dostávame hore na lúky smer obec Pivonice. Na kraji lesa nachádzame skupinu asi pätnástich utešených dubákov. No tie tam veru nenecháme. Ešte chvíľu pokračujeme krajom lesa po žltej a na rázcestníku prechádzame na modrú značku, ktorá sa spúšťa najprv lúkou a neskôr lesom k riečke Bystřice. Lávkou prekročíme tok a stúpame ku zrúcanine Aueršperk. Funíme hore kopcom, až sa dostaneme k zrúcanine, kde nie je vidieť vôbec nič, ani len nejaké múry. No možno Tóno by tam niečo objavil.

A tak šliapeme ďalej. Značka sa zrazu spustí úplne kolmo prudkým svahom až ku rieke v doline. Tu stojí trampská potlachová búda a konštrukcia na veľký vojenský stan. Značka sa len dotkne okraja lúky a už zasa trieli hore kopcom, A tak je to stále dokola, až z toho začíname blbnúť a škaredo rozprávať. Naviac klesania a stúpania sú vedené v prudkých rizniach zarastených asi metrovými žihlavami, čo v spojení s našími kraťasmi nie je nič na potešenie. Hrešíme ako pohani a musím priznať, že taký špatný chodník som už naozaj veľmi dlho nešiel. Dvakrát som sa úplne natiahol do žihlavy a popŕhlený som až pod pazuchami. Nohy mi úplne brnia a kamarát nie je na tom lepšie. No to je ale pekný záver. Nakoniec sa dostávame k mostu cez rieku. Značka nás prevedie na druhú breh a tam už vedie slušnou lesnou cestou. O 14:30 sme v Bystřici nad Pernštejnom. A rýchlo do krčmy a aspoň dve pivá, lebo smäd je hrozný. Neskôr vyhľadáme autobusovú stanicu. O 15:50 dávame Bystřici svoje dovidenia a naša trojdňová túlačka končí.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek