Príjazd

Z Viedne diaľnicou A2 až po výjazd Wiener Neustadt-West, ďalej po ceste B 26 cez Weikersdorf, Winzendorf až do Stollhofu alebo ďalej do Maiersdorfu.

S presunom z Viedne nie je žiaden problém - 20 minút a ste pri Viedenskom Novom Meste (Wiener Neustadt). Hohe Wand so zasneženým hrebeňom Schneebergu v pozadí je viditeľná už pár kilometrov za viedenským Schopping City Süd. Okamžite začínam slintať, lebo sa mi v mysli zjavujú zážitky z detstva stráveného v prostredí planín Slovenského krasu. Do národného parku vstupujeme naslepo, ani poriadne nevieme, ako sa na planinu dostať. Za dedinkou Winzendorf je vedľa cesty veľký pútač aj s mapou parku. Zisťujeme, že možností prístupu je veľa, dokonca aj motorizovane. Trošku zapochybujeme, či sme si vybrali ten najideálnejší prístup. Podľa mňa je lepšie začať túru na západe pohoria z dediny Scheuchenstein.

Prírodný park Hohe Wand

Tento neveľký „parčík“ je jeden z prvých prírodných parkov Spolkovej krajiny Nižné Rakúsko (NO). Nachádza sa cca 50 km juhozápadne od Viedne a 10 km západne od Viedenského Nového Mesta. Zo severu je ohraničené dolinou Piestingtal a južnú hranicu tvorí spojnica obcí Puchberg am Schneeberg – Willendorf. Západnú hranicu tvorí cesta stúpajúca do sedla Grünbachersattel, ktorá je hranicou so susediacim pohorím Dürre Wand. Na východe Hohe Wand prudko klesá do doliny, v ktorej sa lenivo povaľujú dedinky Zweiersdorf, Stollhof a Maiersdorf, patriace administratívne do obce Winzendorf-Muthmannsdorf. Vápencové pohorie je súčasťou Gutensteinských Álp s najvyšším vrcholom Plackles (1132 m n.m.). Vraj sa tu nachádzajú ďalšie tri vrcholy, ktoré presahujú tisícku, ale keď mám pravdu napísať, ledva som rozpoznal ten najvyšší, pretože Hohe Wand nesie charakteristiku nevysokej náhornej plošiny, ktorá padá najmä na východe takmer kolmými, až 250 metrov vysokými stenami do doliny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Planina je husto zalesnená hlavne bukom, borovicou a smrekom. Kvetena a zverina je mix alpínskych a panónskych druhov. Na pomerne malej ploche (20 km2) je nahustených na môj vkus až príliš veľa „atrakcií“, ktoré majú lákať a možno aj ľakať turistov. Okrem 14 "gasthausov" rôznej úrovne, bežkárskej trate, lyžiarskeho svahu, možností pre skalolezov, paraglaiding, zverníku pre muflóny, kamzíky a lamy, atraktívneho detského ihriska, kaplnky, 4 hradov v okolí a ďalších lákadiel tu chýba snáď len vodopád a ľadovec. Nuž určite aj preto sa stala Hohe Wand častým výletným miestom rôznych národov, žijúcich v blízkom okolí.

Na kolmých stenách sa nachádza množstvo zaistených stien (HTL Steig, Blutspur, Ganghofersteig, Hanselsteig...). Až do najvyšších polôh stúpa horská asfaltka a masív je doslova popretkávaný značenými turistickými chodníkmi rôznej obtiažnosti, ktorých celková dĺžka je asi 100 km.

Múdre hlavy tvrdia, že asi pred 250 miliónmi rokov sa tu v období triasu nachádzalo more a len asi pred 50 miliónmi sa sformoval reliéf do približne dnešnej podoby. Vápencový masív nie je zrejme taký deravý ako krasové planiny na Gemeri, ale aj tu sa nachádzajú asi 4 jaskyne. Podľa mojich znalostí je jedna verejne prístupná. Prehliadka jaskyne Einhornhöhle plnej kostí jaskynných medveďov, stalagmitov, stalaktitov a stalagnátov stojí aj so sprievodcom 3 € za osobu a trvá asi 20 minút. Vstup sa nachádza za dedinkou Dreistetten a akože inak, hneď vedľa turistickej chaty s občerstvením.

Na severozápadnej strane sa nachádza nedávno otvorená rozhľadňa s výhľadom na Semerring, Schneeberg, Dürre Wand, Wienerwald, Neusiedlersee a nížiny Panónie. Neďaleko je detské ihrisko a začiatok náučného chodníka určeného skôr pre pohodové prechádzky s deťmi. Je zameraný na miestnu faunu a flóru. Vo východnej časti sa nachádza tiež nedávno otvorený, dômyselne vedený chodník (skôr kovový dlhý mostík) zavesený na kolmú skalnatú stenu. Turisti pohybujúci sa po mostíku, vo výške desiatok metrov, môžu vidieť, ako taká kolmá vápencová stena vyzerá zblízka a Wiener Neustadt z diaľky. Prístup je od chaty Kohlröserlhaus a končí pri jaskyni Czerny Höhle.

Stollhof - tur. chata Almfrieden – Skywalk – Grosse Kanzel – Plackless – Kleine Kanzel – Skywalk – tur. chata Almfrieden - Stollhof

Za Stollhofom odbočka vpravo, akoby do vilovej štvrte – úzka vyzametaná ulička do kopca, zliatinové lampy, ale žiadnej smerovky do nejakého národného parku. Pomaly a akosi intuitívne sa blížime k sedliackemu statku, kde už rozvoniava kvalitný kravský hnoj. Auto necháme vedľa cesty a pokračujeme ďalej po štrkovej ceste ovocným sadom bližšie k masívu planiny. Po 200 metroch prídeme k menšiemu parkovisku, kde si skupinka maďarských skalolezov práve pripravuje svoje nádobíčko. Tu sa už ale cesta mení na strmšie stúpajúci chodník. Asi do 10 minút došliapeme k úpätiu kolmej vápencovej steny, kde za pomoci oceľových lán a rebríkov zdoláme jedno z mála dnešných prudších prevýšení. Ako som už spomínal, na planinu sa dá dostať viacerými spôsobmi - turistickými chodníkmi, zaistenými stenami alebo asfaltkou po horskej ceste. V mýtnej búdke medzi dedinami Maiersdorf a Stollhof zaplatíte za osobu vstupné 1,45 € (deti zdarma) a mýtne za auto 1,45 € , motocykel 0,58 € a autobus 4,87 €. Napriek tomu, že náročnosť rebríkov a reťazí je v smere zo Stollhofu zvládnuteľná aj pre dieťa, hneď na začiatku v nás vzbudzuje rešpekt mosadzná tabuľka, na ktorej je vyryté meno turistu tu zahynuvšieho v minulom roku.

Tento prudší skalný terén zvládame po 10 minútach a ďalej pokračujeme strmo lesom po žltej značke, pretneme asfaltku a prechádzkovým tempom lesom sme o chvíľu na trávnatom povrchu planiny pred chatou Almfrieden. Na chvíľu sadneme pred chatu na lavičku a vyžívame sa v nádhernom výhľade. Útulná, autom dostupná chata za nami sa nachádza vo výške 900 m n.m. Hneď ako vstúpime do chaty, začneme snoriť po nejakej mape alebo aspoň po infoletáčiku. V tomto smere sú tu dostatočne zásobení. Beriem mapu s podrobným popisom pozoruhodností, čo ma uspokojuje, pretože bez mapy sa po neznámych horách pohybujem dosť neisto a nervózne. Okrem piva a všakovakých dobrôt nám chatárka ponúka aj paraglajding. Nechceme sa dlhšie zdržiavať, takže s dôveryhodným výrazom v tvári sľubujeme, že pri ceste späť sa zastavíme. Pokračujeme pomaly ďalej a ja sa cítim ako na prechádzke kúpeľným parkom. Chodník je označený žltou a červenou turistickou značkou a všakovakými rôznorodými šípkami, tabuľkami a smerovníkmi. Farba ostáva, ale druh značenia je už zase iný ako zo Stollhofu k chate.

Takmer na žiadnej túre po alpských turistických chodníkoch si neodpustím nejakú poznámku na miestne značenie a nezabudnem si doň zarýpnúť ani pri písaní na hiking.sk. Samozrejme, aj tunajšie ma „očarili“ svojou výnimočnosťou, ktorou je napr. vek alebo už spomínaná pestrosť značenia. Na takej malej ploche, ako je NP Hohe Wand, som napočítal asi 5 druhov rôznych značení (smerovníky, šípky, tabuľky, nálepky, štítky...). Orientáciu v teréne to ale nijako nekomplikovalo, len sa mi táto alpská pluralita v značení zdá byť trochu komická a nie je mi príliš po chuti. Niet nad totalitu, ktorú u nás zaviedol a zanechal ešte čsl. zväz turistiky. Dal som si záväzok turistu, že vytvorím menšiu galériu alpského značenia a keď bude hodná pozornosti, snáď o tom na hiking.sk niečo napíšem.

Pestré turistické značky nás po pár minútach privádzajú k peci na pálenie vápna (der Kalkofen). Na infotabuli sa dočítame, že miestni si takýmto spôsobom stáročia privyrábali na živobytie. Tradícia tu žije naďalej, pretože príležitostne tu pre turistov ukážky pálenia vápna a dreveného uhlia usporadúva pri pive, hudbe a klobáse vlastivedné múzeum z Maiersdorfu. Charakter terénu sa nemení a dostávame sa k ďalšej miestnej atrakcii – k vyhliadkovej plošine Skywalk. Trčí z planiny do priestoru nad dolinou vo výške asi 200-250 m. Je to niečo ako pozorovateľňa rogalistov, prípadne lezcov po zaistených cestách, rozhľadňa alebo plošina na bungee jumping. Výhľady na Neusiedlersee, Bucklinge Welt, Raxalpe a Wienerwald sú odtiaľto naozaj nádherné. Nie je práve vzorová viditeľnosť, ale v diaľke sa črtá aj Uhorská brána nad Hainburgom. Pri Skywalku sa zbiehajú turistické chodníky a všakovaké cestičky z rôznych smerov, ale nie je problém trafiť ku gasthofu Postl. Okolie tohto penziónu nie je zalesnené. Podľa mapky sa tu nachádza aj Flugschule. Nevieme, či je to pôvodný miestny názov, alebo sa tu ktosi na rozsiahlych lúkach učí aj lietať. Nič lietajúce tu momentálne okrem hmyzu nevidieť. V zime sa tu dá určite v pohodičke bežkovať a dnešný májový deň zasa príjemne vyvaliť, hrýzť do horalky a pozerať na husté mraky, čo sa na nás pomaly a nenápadne začínajú valiť.

Po slabej polhodinke pokračujeme okrajom planiny po červenej smerom na Plackles. (Skratkou po zelenej sa možno dostať naprieč planinou, cca 20-30 min, na západnú časť parku k vyhliadkovej veži, k zverníku a k detskému ihrisku.) Do 20 minút dorazíme k rokline, ktorou chodník prudko klesá o cca 150 výškových metrov. Pred zostupom máme prvý krát možnosť zazrieť Plackles s vysielačom. Ešte pred zostupom si sadneme na drevenú lavičku a ochkáme nad pohľadmi na odvážne borovice vyrastajúce zo skalných stien. Mimochodom, lavičiek je pozdĺž chodníkov neúrekom. Odpočívať a užívať si výhľadov môžete na niektorých úsekoch aj každých 100 metrov. Po zostupe do rokliny možno zmeniť smer a šibnúť si to dole rebríkmi do podhorskej osady Zweiersdorf alebo pokračovať, tak ako my, od chaty k chate až na Grose Kanzel (1052 m n.m.). Tu len na okraj uvádzam, že možnosť občerstvenia v penziónoch a turistických chatách je tu nadostač. Ceny hlavných jedál sa tu pohybujú od 5-12 EUR. My máme svoje v batohu a pred sebou a preto sa príliš nezaoberáme nejakým gulášom alebo viedenským rezňom. Tesne pred vrcholom Grose Kanzel nás vyplaší stádočko kamzíkov. Z turistov zrejme nemajú priveľké obavy a pokojne si tu žujú šťavnatú zeleň vyrastajúcu z vápencového podložia. Vyťahujeme foťák, ale pre istotu si ponechávajú bezpečnú zónu niekoľkých metrov. Nie sme v ZOO a tak o pár minút miznú kamsi prudko nadol po skalách.

Na Grosse Kanzel je vztýčený asi 5 metrov vysoký kovový kríž, tabuľka obetiam hôr a samozrejme nesmie chýbať lavička, pretože sa tu naskytá výhľad na Bucklinge Welt a zasnežený Schneeberg, ktorého dvojvršie (Klosterwappen 2076 m n.m. a Keiserstein 2061 m n.m.) je práve v oblakoch. Vraj tam pred pár týždňami zahynula neopatrná turistka. Pri pohľade na zasnežené vrcholy Álp škrípeme zubami nad tohtoročnou neskorou zimou a premýšľame, či budú stačiť júnové horúčavy na roztopenie rakúskych alpských vrcholov nad 2000 m n.m. Pokračujeme ďalej, minieme pár ďalších turistických chát s občerstvením a sme na vrchu Plackles – najvyššom bode Hohe Wand. Nachádza sa tu, ako ináč, turistická chata (teraz mimo prevádzky), telekomunikačný vykrývač a starý lesný traktor. Vrchol je zalesnený, preto tu nie je žiadny výhľad do okolia. Je to asi najmenej zaujímavé miesto dnešného dňa. Jediné, čo je na kopci zaujímavé, je asi to, že je to zrejme vzdušnou čiarou najbližšia tisícovka k nášmu hlavnému mestu.

Ak chceme pokračovať našou naplánovanou cestou, musíme sa vrátiť niekoľko desiatok metrov späť po chodníku, po ktorom sme prišli späť k smerovníku a ďalej šliapeme lesom, neskôr pekne upravenou chatovou osadou Wanddorf na Kleine Kanzel. Tu sa nachádza ďalšia významnejšia turistická križovatka, začína sa tu náučný chodník a neďaleko je už spomínaná zverník pre vysokú a vyhliadková veža. My ale zanecháme všetky atrakcie a červenou značkou sa naprieč planinou dostaneme asi za 45 minút späť k penziónu Postl a ďalej vedľa Skywalku, vápennej pece až k chate Almfrieden. Tu si sadneme na terasu pred chatou a u chatára si objednáme miestne pivo, a ako tučný dezert si "vypapávame" posledný výhľad z planiny na Wienerwald, Neusiedlersee a zrúcaniny blízkeho hradu Emmeberg z 12. storočia. Času na jeho prehliadku by aj bolo, ale od chatára sa dozvedáme, že hrad sa momentálne opravuje a preto nie je prístupný.

Urobíme posledný záber a behom sme do polhodiny dole pri aute. Je pekný májový večer a neviem, čím to je, ale na steny Hohe Wand, napriek tomu, že sme na východnej strane, dopadá zvláštne svetlo, akoby odraz obrovských zrkadiel. Chvíľu ešte posedíme a do hodiny sme vo Viedni. Dnešný deň, to bola májová pohodička.