Svet Heukuppe
Po niekoľkých týždňoch sa opäť vraciam na najkrajšiu náhornú planinu Álp, na planinu Rax. Tentokrát bude cieľ vrcholové pivečko na najvyššom bode Raxalpen, na 2007m vysokej „ Kope sena“. Dlho už obchádzam tento kopček. Až teraz sa mi však naskytla príležitosť navštíviť túto časť planiny.
Na parkovisko Preiner Gscheidu prichádzame v rekordnom čase a tak si môžeme dovoliť neobvykle dlhšiu prípravu. Je dosť chladno, preto, čo je u mňa nezvyklé, obliekam fleesku. Vzhľadom k tomu, že dnes ešte budem šoférovať späť domov, tekutého ohrievadla sa musím vzdať. Pivko však poteší a ja sa môžem pustiť do boja so šnúrkami, ktoré som si doma samozrejme zabudol previazať a tak to musím urobiť teraz. Po tuhom boji sa mi to darí a víťazoslávne si môžem utrieť upotené čelo.
Medzitým sú už rekreanti pripravení. Presúvame sa ku veľkej mape oblasti, v ktorej sa nachádzame. Mapa je prilepená na stene pri telefónnej búdke, ktorú občas naši západní bratia používajú miesto bivaku. I keď sa nevyspia, aspoň je to zadarmo. Na mape všetkým ukazujem, čo nás dnes čaká a za čo mi budú poobede nadávať.
Hneď na zahriatie sa rozbiehame žlto značeným chodníkom na Reisstaler Hutte. Značenie je pomerne husté a na Rakúske pomery má neobyčajnú farbu. Väčšina chodníkov v Rakúsku totiž býva značená iba červenou farbou. Šprintujeme do kopca a ja musím začať moju grupu brzdiť, pretože sme za pár minút pomerne rozťahaní. Míňame malú rodinku domorodcov a serpentínami sa dostávame na spojnicu žltej a zelenej značky. Tu stretávame asi sedemdesiatročného deduška, evidentne sa rozhodujúceho, ktorým chodníkom pôjde. Zdravíme ho a pokračujeme ďalej. O minútu sme už na chate Reisstaler Hutte.
Reisstaler Hutte
Chata vyzerá byť zavretá. Nie je ešte ani osem hodín. Podídem prístupovou cestou k drevenému plôtiku a otváram bráničku. V tom momente vychádza z chaty slečinka. Prekvapene pozerá a ja na ňu vybafnem, či už majú otvorené. Nie a ani mať nebudú, oznamuje mi mladík práve vychádzajúci z chaty. Evidentne len teraz vstali z postele. Na líci majú ešte vytlačenú vzorku z vankúša. Ľubošš si povzdychne a vie, že z vytúženého oroseného nič nebude. Pomaly prichádzajú aj ostatní z našej skupinky.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Z chaty k nám smeruje mladík a v rukách nesie krčah s vodou a niekoľko pohárov. Núka nás a vysvetľuje, že voda pochádza z neďalekého prameňa, ktorý sme míňali cestou sem hore. Vodu z neho na chatu nosia ručne. Je to asi sto metrov do kopca. S touto myšlienkou sa napájam čistou vodou. Peťko a čistá voda. Bŕŕŕ. Mladík mi ďalej vysvetľuje, že toto je súkromná chata, materiál na ňu vozia autom a za prejazd prístupovou komunikáciou musia platiť maud 7,5€. Sú vraj taký malý spolok, ktorý udržuje chodníky a značenie v okolí na poriadku. Dnes majú pracovný deň, takže sa sem prišli trochu dorobiť.
Počas družnej debaty sme už všetci pokope. Teda skoro všetci. Tetička z Brezna niekde zaostala a niet jej. S predtuchou, že nasledovala tú malú rodinku iným chodníkom, sa vraciam na rázcestie značiek. Volám na ňu a počúvam, či sa ozve. Našťastie sa tetička už vracia späť, pretože zbadala svoj omyl.
Lúčime sa s návštevníkmi chaty a osviežení pramenitou vodou pokračujeme žltou značkou. Les sa postupne znižuje a zanedlho stúpame v kosodrevine. Nad nami sa týčia krásne vápencové steny Raxmäueru. Šotolinovým chodníkom prichádzame k nástupu na Reisstalersteig, na ktorý už nastupujú traja domáci, ktorí nás obehli v serpentínach.
Reisstalersteig
Dopredu púšťam Ľubošša a ja ostávam vzadu s tetičkou. Tá má trochu obavy zo želiez nad nami. Upokojujem ju a tak ju zblbnem, že tetuška si to už švihá hromozvodom hore medzi skaly. Cesta nie je ťažká. Pár fixov, dva rebríky a niekoľko výškových metrov prevýšenia zdolávame v priebehu pár minút. Istenie nie je potrebné. Vychádzame na kraj planiny a spoza rohu sa vynára náš cieľ. Heukuppe so svojou mohylou. Hore fúka studený vietor. V severných žľaboch sa ešte drží sneh a ja sa teším, ako sa cestou dole pošmýkam na firnoch. Po pravici na nás volá ďalší cieľ, chata Carl-Ludwig Haus. Hlavne Ľubošš sa jej nevie dočkať. Od smädu sa mu už lepia pery a vidina opojného moku mu zakaľuje zrak. Zatiaľ však odolávame jej volaniu a otáčame to smerom na vrchol. Ťažké, oceľovosivé mraky strašia lejakom, zatiaľ však neprší. Na vrchol prichádzame pred jedenástou.
Heukuppe 2007 m n.m.
Z vrcholu sú napriek prítomnosti mrakov vcelku slušné výhľady. Sme strašne fotogenickí, preto sa každý zvečňuje. Na druhej strane planiny však už asi prší, preto aj my, po vrcholovej fotke, mizneme preč. Cestou na chatu skúšam zjazdiť veľký firn. Má však malý sklon a ani kvalita snehu nie je dostatočná. Zo šantenia nič nebude.
Tetuška mala želanie, že by rada videla kamzíky. Ubezpečil som ju, že tu uvidieť kamzíka nebude žiadny problém. A naozaj. Nad chatou sa pasú veľké stáda kamzíkov a občas aj pekne zapózujú. Sledujeme ich šantenie na snehu. Našou prítomnosťou sa nedávajú vôbec rušiť. Nechávame ich, nech šantia a my sa poberáme do chaty na polievočku a niektorí šťastlivci aj na jedno orosené.
Počasie sa zlepšuje. Vietor mraky odfúkal preč, takže môžeme pokračovať podľa vopred zvolenej trasy. Z chaty kúsok zídeme krajom poľany a následne začíname stúpať na Predigtstuhl (1902 m n.m). Pod nami je krásna stena s Bismarck Steigom. Neodbáčame ku Waxriegel Steigu, ale pokračujeme planinou sledujúc tyčové značenie. Planina je plná krásnej kveteny a niekedy je problém pri kráčaní nestúpať po tej nádhere. Míňame niekoľko závrtov.
Nemecek Hutte, Neue Seehutte, Waxriegel Haus
Blížime sa k Nemecek Hutte. Predtým však prechádzame okolo malej meteo stanice, ktorá je obložená kamením a má tvar plachetnice. Nemecek Hutte je prázdna. Jej vchodová časť je však otvorená a v čase núdze tu môže zabivakovať niekoľko osôb. Minimálne traja sa vyspia na truhliciach, ktoré sú plné uhlia a drevených brikiet. V zamknutej časti chatky je totiž izba určená pre horskú službu. A oni tam majú piecku. Táto chatka je vlastne ohlasovňa mimoriadnych udalostí a stanovište horskej služby. V bivakovacej časti je aj telefón, ktorým je možné volať prvú pomoc.
Zatvárame za sebou a serpentínovým skalným chodníkom medzi kosodrevinou zchádzame k Neue Seehutte. Zberatelia pečiatok si ukoristia ďalšiu trofej do zbierky. Nezdržujeme sa a pokračujeme žlto značeným chodníkom Gobl-Kuhn Steig. V zime býva pre lavínové nebezpečenstvo uzatvorený. Vľavo vidíme nám známu Heid Steig, ktorý sme absolvovali pred tromi týždňami. Po zaspomínaní si pokračujeme pohodlne po vrstevnici až na lúčku, kde chodník zatáča do Griesleitenu. Na strome je malá šípka ukazujúca smer ku Waxriegel Hausu. Skupinu posielam napred a ja čakám na tetičku, aby sa opäť nerozbehla niekam, kam nemá. Už z diaľky ma vidí a smeruje ku mne. Spoločne potom o pár minút vystupujeme na terasu chaty. Rozhodujeme sa, či ísť ďalej, alebo ostať ešte na pivo. Tetuška však rozhoduje za nás. Je z Brezna a večer o ôsmej má z Prievidze priamy spoj domov. Tým je otázka zastávky vyriešená. Opúšťame chatu, ktorá sa historkou o Čítačke stala nesmrteľnou. Na parkovisko prichádzame po dvadsaťminútovom brzdení dolu zjazdovkou. Cestou z Preiner Gscheidu, dole serpentínami, ešte dvíham adrenalín účastníkom zájazdu losovaním binga počas šoférovania. O pol ôsmej večer sa už lúčime na stanici v Prievidzi.
