Svet

Tri dni v Krkonošiach

14. 07. 2008
Už asi dva roky som sa chystal pozrieť do Krkonôš. V skutočnosti som tam bol naposledy niekedy v sedemdesiatych rokoch asi trikrát na lyžovačke, ale v lete na túre ešte nikdy. Počas mojich lyžiarskych a odborársko-rekreačných týždňov som poznal skvelú atmosféru napr. Bobí boudy, ale i falošné snobstvo rekr. zariadenia hotelu Pochodeň, kde po lyžovačke chodili dámy na večeru v toaletách a páni v oblekoch. Páčilo sa mi túlanie sa na bežkách od boudy k boude, chutili mi miestne jedlá a nápoje a tak som sa už naozaj tešil na môj „comback“ do týchto hôr.

Hoci bývam na Záhorí, len asi 3 km od českých hraníc, cesta do Harrachova mi trvala od 6:00 do 13:30 hod., najprv diaľkovým autobusom do Prahy, tam rýchlo metrom z Florencu na Černý most a potom strašidelným autobusom do Harrachova. Bola to rozhrkaná kraksňa s pootváranými oblokmi, takže mi tri hodiny ťahalo do uší ako na saniach. Šofér bol tiež bezva sympaťák. V nejakom meste pri stanici zastavil, vypol motor a na desať minút opustil bez slova autobus. Sedeli sme vnútri a nikomu nebolo jasné, čo sa deje. Podobná situácia nastala, keď v inom meste zabočil s busom do uličky až do garáží autobusov, a tu bez akéhokoľvek vysvetlenia asi 20 minút niečo s mechanikom opravoval. A tak sa stalo, že sme mali asi polhodinové meškanie.

Harrachov je typickým horským mestečkom dnešných dní, výhradne a úplne zameraným na turistiku. Reštaurácie, požičovne turistických a lyžiarskych potrieb, informačné služby, penzióny a hotely, turistické atrakcie atď. Veď to poznáte z Tatier. Obzerám si skokanský areál s mamutím mostíkom a celé lyžiarske okolie. Pretože veľkú časť klientely tvoria Nemci, je tu takmer úplná dvojjazyčnosť. Ľudia sú milí a ústretoví a veľký vládca - ujo biznis- tu vládne na každom kroku. Ale kde je to dnes iné?

Môj plán je dostať sa na hlavný hrebeň a po ňom prejsť až do Malej Úpy. Najprv si ale dám dobrý obed a do chladiča nezabudnem šuchnúť jednu Plzeň. A pretože som lenivý stúpať na hrebeň, využívam služieb sedačky na Čertovu horu a za 70,- Kč som razom v 1 020 m výške. A to som sa vôbec nezapotil, len som prišiel o plátennú čapicu, ktorú mi odfúklo. Pohodlnou širokou vyšliapanou cestou sa púšťam po modrej značke, ktorá vedie pekným smrekovým lesom s hustým porastom čučoriedok. Už asi za 40 minút som pri prvej reštaurácii s ubytovaním na Studenove, ale nevšímam si ju a pokračujem rezko ďalej. Cesta je naozaj pohodová a tak pri križovatke Ručičky som za dobrú hodinu. Nebo sa medzitým zatiahlo a začína popŕchať. Vtiahnem sa do turistického prístrešku a na batoh nachystám pláštenku. Veď ako sa hovorí: šťastie praje pripraveným. Teraz už značka vedie asfaltkou a farba značky sa zmenila na zelenú. Dážď silnie a ja pridávam do kroku. Za 35 minút prichádzam už za dobrého lejaku a vetriska na Dvoračky. Tu je pekná typická chata - drevenica, alebo ako Česi hovoria – bouda a vedľa nej vyrastá nová drevená stavba. Usmievavá čašníčka mi pomôže z pláštenky a pivo je na stole jedna-dve. Ale počasie sa neusmieva. Vetrisko silnie, pridávajú sa krúpy a všetci hostia utekáme z krytej terasy dnu do boudy. Blesky a hromy, víchrica ako z filmu. Ešte že som pod strechou. Ale búrka ako rýchle prišla, tak aj odišla a tak šup batoh na chrbát a už aj stúpam po červenej značke ku križovatke Rúženčina zahrádka.

Stúpanie je nenáročné a krajina okolo je prekrásna. Lenže búrka sa začína vracať nazad a s ňou aj dážď. A tak pláštenka príde zasa na rad. Na križovatke ciest sa rozhodujem, kadiaľ pokračovať. Buď pôjdem priamo po zelenej a modrej na Labskú boudu, kde chcem prespať, alebo stále po červenej cez Vrbatovu boudu na Labskú boudu. Volím červenú cestu aj napriek tomu, že už celkom dobre leje a že je to takmer dvojnásobná vzdialenosť. Najviac ma znepokojujú blesky okolo mňa a v niektorých chvíľach mám naozaj celkom strach. Ale idem ďalej a v duchu si hovorím, že ak bude najhoršie, zostanem spať na Vrbatovej boude. Otvorenou krajinou len s porastom kosodreviny a čučoriedok mierne stúpam až na vrchol kopca, kde je pamätník zahynulých lyžiarov – pretekárov, Vrbaty a Hanče ( +1913), ktorých si isto mnohí pamätáte zo známeho českého filmu. Vrbatova bouda leží už len asi 150 m od pamätníku. Obchádzam boudu a hľadám vchod a tu zo zadných dverí na mňa začne ziapať psisko. Objaví sa chlap a keď sa spýtam na vchod a možnosť ubytovania, dostáva sa mi odpoveď, že Vrbatova bouda je len reštaurácia, ktorá je otvorená len od 9.00 do 16.00 hod. Zabuchne dvere a nechá ma stáť v búrke pred chatou. Nuž u chaty na hrebeni je to trochu divný spôsob turistických služieb, ale kašlem na to, veď na Labskú boudu je to len 2,5 km a tak ťahám ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prechádzam okolo betónového bunkru z obdobia vojny a stretám niekoľko ďalších turistov, ktorí premočení v daždi a bez plášteniek mieria k Vrbatke. Títo budú asi viac sklamaní ako ja. O chvíľu sa dostávam k ďalšiemu pamätníku mistra Hanče a potom už sa mi v daždi otvára krásna krajina u Pančavského vodopádu, padajúceho dolu strmou skalnou stenou kdesi do hĺbky Labského dolu. Pokúšam sa z vyhliadky aspoň niečo nafotiť, ale bojím sa, že mi zmokne foťák a tak len úchytkom robím nejaký záber. Skalná stena padá po mojej pravej ruke hlboko do doliny a mne neostáva iné, iba dúfať, že zajtra bude lepšie. Naozaj úžasná krajina. Ale v lejaku a v oblakoch, v ktorých sa pohybujem (cca 1350 m) už len vyzerám, kde je tá Labská bouda. Zrazu sa mraky trochu roztrhajú a ja neverím vlastným očiam. Asi 200 m predo mnou trčí zo svahu niečo medzi obrovskou nakladacou rampou a poschodovými garážami zapustenými do svahu. Je to otras. Betónová komunistická megalomanská hnusnostavba, ktorá je vredom tejto krásnej krajiny. Nestačím ani vybrať foťák spod pláštenky a milosrdná hmla zakryje boudu do bieleho oparu. V lejaku vystúpam k chate a konečne vojdem do vstupnej haly. Reštaurácia je zatvorená, ako i všetky dvere, ktoré vedú z haly. Nikde nepočuť ani hlások, nikde sa nesvieti. Už si plánujem nocľah na lavici v hale, čo by mi vôbec nevadilo, ale nakoniec objavím zvonček a tak zvoním a zvoním. A zrazu sa v reštaurácii rozsvieti a čašníčka mi otvára dvere. Som jediný hosť a vzhľadom na počasie vonku a na to, že je už takmer 20.hod., asi to tak aj zostane. Rýchlo si dávam na zahriatie jeden rum a od smädu pivo a pýtam sa na ubytovanie. A tu už prichádza ďalší člen personálu a spolu sa dohodneme na ubytovaní vo vlastnom spacáku za katastrofálnych 314,-Kč. Hovorím si, no nech, budem mať televízor, mrknem sa na futbal, počítam si v posteli a bude. A tak si dávam ešte ďalšie dve pivká a ľahkú večeru vo forme dvoch 8 cm párkov ( max. 100 g). A potom platím a pri účte 230,- Kč ma chytajú mdloby. A zároveň sa dozvedám, že som jediný nocľažník v 160 lôžkovom hoteli, veď (ako hovorí personál) kto by im tú drahotu platil. Odchádzam výťahom dolu na mínus štvrté poschodie do mojej izby a som späť v reálnom komunizme. Dve poschodové postele bez vankúšov, žiadny televízor či rádio, žiadna lampička, len otrasná sprcha, kde som musel nechať 25 min. odtiecť vodu, aby som mal teplú. Po uterákoch či mydle ani stopa. A tak šup do spacáku a dobrú noc.

Ráno obostiera celú boudu hmla. Chvíľu sa povaľujem, ale potom sa mi už nechce čakať na krajšie počasie a tak hop z postele. Včera som išiel pod pláštenkou v kraťasoch a voda mi zatiekla do topánok a tie mám spolu s ponožkami stále riadne mokré. Čo sa dá robiť. Najem sa z vlastných zásob a vyrážam. Po červenej a zelenej ľahučko stúpam až ku prameňu Labe. Na kamennom múriku pri prameni sú erby všetkých miest, ktorými Labe preteká, je tu pár infotabúl a drevená grafika, nuž a stoly s lavicami pre turistov. Som tu úplne sám. Hmla sa chvíľami stráca, aby sa vzápätí zasa vrátila. Tak si pomyslím, že by som to Labe tým Čechom na chvíľu zastavil a im by všetky lode na Labe sadli na dno. Ale potom sa radšej uberám hore k Českej búdke, čo je pomenovanie križovatky na poľsko-českej hranici. Tu sa napájam na červenú značku idúcu hranicou a pohodovým terénom pokračujem smerom na východ. Postupne míňam Labski Szczit (1472 m) a dostávam sa k stavbe radio-telekom. centra Nadawcze s vysokou drevenou budovou. Hmla je teraz taká hustá, že budovu zbadám, až keď som od nej asi 12 metrov. Podľa mapy viem, že za budovou na poľskej strane sa nachádzajú Sniezne kotly so skalnatými stenami, ale ja nič nevidím. Trochu sklamaný sa obzriem dozadu a zrazu akoby zázrakom sa hmla rozostúpi a konečne fotím budovu telekomunikácií.

Pokračujem červenou značkou a šťastie mi zasa praje. Nad Snežnými jamami sa trochu vyjasnilo a aspoň niečo je vidieť. Kamenným chodníkom, aký poznáme aj z tatranských magistrál, míňam vrch Vysoké kolo (1506 m) a skackajúc po skalách sa dostávam do sedla nad Martinovskou búdou. Tu je krytý turistický prístrešok a ja si dávam prvú prestávku s tatrankou v ruke. Zároveň tu stretám prvých (poľských) turistov. Kamenným chodníkom stúpam hranicou cez vrcholy s dvojjazyčným pomenovaním a to: Czeskie Kamienie vers. Mužské kameny a na ďalší s menami Slaskie kamienie vers. Dívčí kameny. Hlavne, že si rozumieme. Hmla je už preč a výhľady sú krásne. Krajina veľmi pripomína Nízke Tatry, len vrcholy hrebeňov sú silno zaoblené a stúpania a klesania veľmi mierne. Skalnaté stráne a kosodrevina tvoria krásnu kombináciu. Postupne stretávam stále viac turistov, takmer výhradne z Poľska a Nemecka, len jeden pár mládencov je asi zo Slovenska, lebo keď sa minieme s pozdravom, počujem, ako jeden volá na druhého: Peter, videl si, čo mal na tričku? Asi myslel moje hnedé Hiking tričko, ale to už si len domýšľam.

V diaľke sa objavuje Špindlerova bouda v sedle a tiež aj poľská chata Schronisko Obrodzenia. Predtým však budem schádzať okolo Petrovy boudy a radšej by som sa najedol tam, pretože predpokladám, že v Špindlerovke to bude drahota. Zabočím k Petrovej boude a fíha, bouda je zatvorená a opustená. Obrovský komplet starých chát je už riadne schátralý a vidieť, že tie lepšie časy už má dávno za sebou. Nuž čo sa dá robiť. Cestička sa mení na asfaltku a o 20 minút, presne o 12.hodine schádzam do sedla s parkoviskami, autobusovou zastávkou a chatami na čele so Špindlerovou boudou. Lenže toto už je štvorhviezdičkový hotel a žiadna „bouda“. Nebojácne vrazím do „hochnóbl restaurantu“, zhodím batoh a čiernooblekovému čašníkovi, tváriacemu sa ako „hrabě Hohenlohe“, dávam objednávku na pivo a jedálenský lístok. Lístok majú vypísaný naozaj pekne a tak si objednávam „Silný slepičí vývar s jarní zeleninkou a nudlovou vložkou“ a „ Decentně uležený, jemně pikantní hovězí guláš s knedlíkem s houskou“. Pivo (á 50,-Kč) len tak zahučí a potom len čakám a čakám. A tak si objednávam ďalšie pivo a reklamujem obed. Okolo mňa je to samé gutntág, dankešén a bitešén a renaturalizovaní dederóni si tu liečia svoje mindráky tým, že sa hrajú na boháčov. Lenže moje jedlo nikde. A tak znovu reklamujem jedlo a pýtam sa, či im tam mám urobiť trochu vietor, aby som dostal svoje jedlo. Strašne sa mi chce použiť Bolkové Polívkové -Kurvahoši gutntág - kde mám to jedlo, ale potom sa umiernim a čakám. A zrazu jedlo je na stole. Ale len guláš a polievka nikde. A tak sa pýtam, či je v týchto krajoch zvykom dostávať polievku po hlavnom chode. Omotýlkovaný čiernokňažník sčervená a snaží sa ma presvedčiť, že veď polievku už som mal. Nakoniec sa mi ospravedlní a ja zostávam iba pri obyčajnom chudobnom guláši, takmer bez šťavy a tak jedna knedľa zostáva na tanieri, pretože suché knedle nejem. A to je guláš za 129.-Kč. No zbohom rodina. A tak si spomeniem nevdojak na pána Brandosa z Trekingu, ktorý bol tak rozhorčený tým, že mu nejaké dievča z penziónu v Tatrách neprinieslo cukor ku kapučínu, že to musel zverejniť ako kritiku slovenských služieb aj v editoriáli svojho časopisu. Nuž toto by jeho jemnú citlivú dušu asi odrovnalo. A až teraz zisťujem, že aj Špindlerovka je veru naozaj „pekná bouda“. Ale len na peňaženku.

Po „obede“ vyrážam zasa na trasu. Po červenej stúpam okolo poľskej chaty hore špatným kamenným chodníkom, kde človek musí stále pozerať, kam položí nohu. Trasa teraz stále vedie po poľskej strane a chodník je hrozný. Začínajú ma bolieť kolená a členky, ale k môjmu cieľu- ku Sněžke je to iba 9,5 km a to už hádam vydržím. Lenže tempo je zúfalo pomalé. Dostávam sa ku skalnatému bralu Slonecznik vyčnievajúcemu už z diaľky na obzore a ktoré okupujú haldy poľských turistov. V diaľke dolu podo mnou sa trbliece jazero Zbiornik Sosnówka. Ešte pár sto metrov a priamo pod chodníkom v hĺbke asi sto metrov sa objavuje pleso Wielky Staw zo zbytkami snehu na strmej skalnatej stene. Nohy sa mi vykrúcajú na chodníku ako domáce klobásy na pekáči a o ďalšiu chvíľu sa kochám vysoko nad plesom Mali Staw, pri ktorom stojí krásne umiestnená chata Schronisko Samotnia a kúsok nad ním chata Schronisko Strzecha Akademicka. Z výšky chodníka je to krásny pohľad a chaty vyzerajú ako hračky. Na turistickom chodníku pracujú dve partie. Postupne ukladajú kamene do roviny a zasýpajú pieskom a tak možno o pár rokov tu bude cesta „bardzo fajna“. Sněžka už mi trčí rovno pred nosom a ja jasno a zreteľne rozoznávam budovy na vrchu, stožiare fungujúcej sedačky a turistov driapajúcich sa na vrch Sněžky. Dostávam sa na križovatku turistických trás a s hrôzou vidím, že zo spodku od poľských turistických chát stúpa mačacími hlavami vydláždená riadna asi 4 m široká cesta, po ktorej sa ide úplne hrozne. Moje unavené, staré a vyslúžilé nožičky vzdychajú a márne hľadajú niečo rovné a mäkké pod sebou. Tak toto naozaj nemusím. Je už asi 16:30 hod., keď dorážam celkom dosť unavený k žltej poľskej chate pod Sněžkou. Odtiaľto je to už len buď 1,5km mierneho stúpania po modrej cestou na Sněžku, alebo strmé stúpanie červenou značkou. Výškový rozdiel je asi 250 m.

Vpadnem do poľskej chaty a dávam si jedno pivko za 60,-Kč , oddychujem a premýšľam. Musím myslieť na to, že sa potrebujem niekde vyspať a vzhľadom na to, že nemám so sebou stan a ani "žďárak" a počasie je veľmi nestále, potrebujem strechu nad hlavou. Lenže ak vystúpim na Sněžku (1602 m) a budem pokračovať po červenej značke, ako som mal v pláne, najbližšiu chata či penzión nájdem až v Malej Úpe. A to je ešte aspoň ďalšie dve až tri hodiny cesty. Ak k tomu pripočítam aspoň hodinku výstupu a moju únavu, strácam odhodlanie liezť hore. Ale čo, vravím si, nejako bolo a nejako bude. Chcem sa postaviť a zrazu cítim, že to nejako nejde. Kolená zabolia, kĺby zaprotestujú a ja viem, že je rozhodnuté. A tak mením plán. Z mapy vidím, že asi 2,5 km takmer po rovine hrebeňa je na modrej trase Luční bouda a to bude pre dnešok môj cieľ. Z bolesťami sa dvíham, nahadzujem batoh a krivkajúc sa pomaly rozoberám. Kráčam kosodrevinou až po drevený vyvýšený chodník, ktorý vedie nad Úpskym rašelinišťom. Z neho obzerám strmé svahy Úpskej jamy a snehové náveje nad ňou, v diaľke siluetu známej veže na vrchu Ještěd a potom už vidím pred sebou obrovské budovy Luční boudy, ktorá je naozaj postavená ničím nechránená na rovných lúkach hrebeňa. No pri fujaviciach v zime to tu musí byť riadny tanec.

Vchádzam do budovy boudy a vystúpam na recepciu. Milá recepčná si ma obzrie a podľa batohu mi hneď ponúkne ubytovanie v spacáku za 230,-Kč aj s raňajkami. To sa mi naozaj páči a tak sa hneď dohodneme. Zaplatím a ona ma vedie na tretie poschodie a ja hore schodmi predstieram, že ma takmer nič nebolí. Tu je veľká miestnosť s kreslami a stolom a zamykacími skrinkami. Ukazuje mi čistučké a nové sprchy s fénom, záchody a potom môj „apartmán“. Je to obrovská podkrovná miestnosť o veľkosti asi 6 x 12 metrov, vyložená novým kobercom a obložená drevom. Naozaj paráda. Upozorňuje ma, že večer prídu ešte ďalší asi šiesti turisti, čo mi nerobí žiadny problém. Ihneď si rozostieľam karimatku a spacák a šup sa do sprchy. Osuším sa fénom a zdá sa mi, že naozaj voniam. Potom sa preoblečiem do čistého a ako žobrák na nohy schádzam dolu do reštaurácie. Táto obrovská chata má vlastnú pekáreň a hosťom ponúkajú okrem vynikajúceho pečiva i rôzne fantastické koláče a obrovské zatočené rožky s priemerom cca 50 cm. Hneď si dávam dobrú frankfurtskú polievku a aspoň tri chrumkavé slané žemličky a samozrejme pivko. Som plný jedla, ale vôbec necítim prílev nejakej energie či tepla. A tak ešte chvíľu sedím a potom si ešte objednávam čaj a jeden koláč s džemom, posypaný tvarohom a šľahačkou. Úžasná dobrota. Ale organizmus nič, metabolizmus akoby zaspal a mnou začína trepať zima. A tak šupky dupky sa terigám späť do tretieho poschodia a o pol siedmej zalíham do spacáka stratený v priestore nocľahárne. Lenže nespím. Srdiečko mi buchoce ostošesť a oči ako taniere.

Asi po pol hodine začínam citiť teplo a organizmus sa upokojuje. A o pol deviatej vyliezam celkom svieži zo spacáku a schádzam späť do reštaurácie na futbal Ruska so Španielskom. Popíjam pivko a po futbale sa vraciam späť, kde už sú aj moji mladí spolunocľažníci. Zaspávam rýchle s myšlienkou, že ráno idem späť na trasu, vyjdem na Sněžku a pôjdem aspoň do Malej Úpy, ak nie ďalej. Rád by som ešte spomenul jednu krásnu príhodu z tejto chaty. Do reštaurácie vošiel nejaký turista a pýtal sa na pani recepčnú. Tej potom vysvetlil, že oni spia v stanoch za chatou a že by chceli pozerať futbal, ale že v reštaurácii končia o desiatej a to sa im nepáči. Recepčná ani nemrkla a s úsmevom ich všetkých pozvala do klubovne, kde je vraj aj tak lepší televízor ako v reštaurácii. A povedala im, že sa môžu pozerať, dokedy chcú. To bol teda gól.

Budím sa asi o pol ôsmej. Zbalím batoh a schádzam dolu do jedálne. Raňajky sú také bohaté, že ich ani nemôžem zjesť a tak si robím aspoň jednu teplú chrumkavú obloženú žemličku aj na cestu. Vonku je zamračené ťažkými mračnami a fúka silný a studený vietor. Sněžka je skrytá v oblakoch a moje predsavzatie zo včerajška je preč. Beriem do ruky mapu a rozhodujem sa, že zídem po červenej značke do Špindlerovho mlynu a odtiaľ pocestujem domov. Smerovník hovorí o 7,5 kilometroch do centra a ja širokou otvorenou horskou krajinou opúšťam Luční boudu. Chodník ide takmer po rovine a asi po kilometri sa trochu nadvihne, aby sa prešmykol cez sedlo a nastáva peklo klesania s cca 600 metrovým výškovým rozdielom, tzv. Starou Bucharovou cestou, ktorá je v zime uzavretá. Ani sa nedivím. Uzučký chodník klesá tvrdo a nekompromisne dolu a v niektorých miestach pomáhajú aj železné schody s reťazami. No to som si teda vybral naozaj zle. Kolená sa ihneď hlásia a ja našľapujem ako žobrák. A potom príde to najhoršie. Aspoň kilometrový prudký úsek je vydláždený kameňom s vysokými schodmi na každých najmenej dvoch metroch. Je to utrpenie a pot zo mňa len tak tečie. Je to najnamáhavejšia časť celého môjho putovania. Tak či tak sa nakoniec dostávam ku Špindlerovmu mlynu a okolo známej čiernej zjazdovky asfaltkou vchádzam do mesta. A zasa samá reštaurácia, penzión, vláčiky s turistami atď., atď. Na autobusovú stanicu prichádzam o 11. hodine. Cesta dolu mi trvala 2,5 hodiny. Zisťujem, že autobus do Vrchlabí mi odchádza o 11:45 a tak už len na záver jedno pivka a Krkonoše - Dovidenia.

Čo dodať. Krkonoše sú prekrásne hory, ktoré, ako som už tu niekde písal, sa veľmi podobajú na Nízke Tatry. Len tým, že ide o oveľa staršie pohorie, sú na vrcholoch veľmi zaoblené s krásnymi horskými bezlesnými hrebeňmi, porastenými kosodrevinou, so skalnatými sutinami a čučoriedkami. Povedal by som, že sú to také Nízke Tatry – Soft. Turistické chodníky takmer nepoznajú tvrdé stúpania či klesania (okrem toho môjho posledného), trasy sú veľmi dobre značené , chodníky široké, zväčša pohodlné a skôr by som ich nazval magistrály. Pri peknom počasí sú nádherné výhľady či už na vzdialené územia, alebo na strmé skalnaté priepasti či steny rôznych dolín a roklín. Trasy zvládnu aj starší a nie veľmi trénovaní turisti, avšak nesmie byť toho veľa.

Na hrebene sa dá dostať lanovkami, buď ako ja, alebo sedačkou na Černou horu z Janských Lázní, či sedačkou na Sněžku. Sú tu pomerne veľké možnosti stravovania či prespania na trase, ale všetko je dosť drahé. Ceny sú nastavené na nemeckú klientelu, čo sa asi aj podpísalo na nižšej návštevnosti domácich turistov a tým asi aj na zániku či uzatvorení niektorých chát. Otrasná Labská bouda je (ako som zistil až doma na internete) tŕňom v oku aj domácim turistom a dokonca je vyvíjaná snaha o odkúpenie od terajších majiteľov a následné zbúranie chaty. Labská bouda je taká škaredá, že ani na vlastných stránkach nemá svoju terajšiu fotografiu, ale iba fotky bývalej historickej a zhorenej chaty. Pre slovenského turistu je veľkým nedostatkom zlé spojenie. Veď z Hodonína (na morav.-slov.hranici) som cestoval tam 7 hodín a naspäť dokonca 9 hodín. Za ten čas som autom v Chorvátsku a lietadlom v Amerike. V Krkonošiach som bol vlastne iba asi 48 hodín a tak treba brať tento môj pohľad s rezervou. Veď som videl iba malú časť týchto najvyšších českých hôr a poznal iba málo chát či reštaurácií. Ale zdá sa mi, že pod vplyvom tvrdej komercie sa rýchlo stráca kúzlo týchto nádherných hôr a čaro „krkonošských boud“. Ale ak budete mať možnosť či príležitosť- neváhajte. Krkonoše za to určite stoja.

Fórum 23 príspevkov
Tri dni v Krkonošiach 26/11/10 19:13 23 príspevkov
Najnovšie články
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok dnes Boro Tomis Príbehy
Basecamp Špeciál s tipmi na túry vo Vysokých a Západných Tatrách Turistická sezóna sezóna vo Vysokých a Západných Tatrách už začala. Množstvo turistických chodníkov, ktoré boli sedem mesiacov uzatvorené, je opäť k dispozícii návštevníkom. V ... » viac včera Soňa Mäkká Basecamp
PR Jaskyniarska škola pre verejnosť po deviaty krát v Malých Karpatoch Už po deviaty krát sa otvoria brány jaskyniarskej školy určenej pre záujemcov o kras. Jaskyniarsku školu pre Vás pripravujú jaskyniarske skupiny Speleo Bratislava a Speleoklub Trnava. Ide o ... » viac 16/06/21 sponzorovaný článok Začíname
Najnovšie články autora
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok dnes Boro Tomis Príbehy
Príbeh Pustovník Johan Schádzali sme po krásnej víkendovej trojdňovke zo Suchého na Chatu pod Suchým a tešili sme sa na stretnutie s našimi kamarátmi chatármi. A tiež sme sa tešili na horcovú a pivo a tiež na ... » viac 12/02/21 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Trnčičkové víno Ten rok to vôbec nevyzeralo na biele Vianoce, ale asi dva dni pred sviatkami začalo mrznúť a začal padať sneh A to tak silno, že nám bolo jasné, že si asi celkom slušne užijeme naše ... » viac 31/12/20 Boro Tomis Príbehy
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Tri dni v Krkonošiach 26/11/10 19:13 23 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Krkonoše
  • Počet dní
    • 3
  • Nadmorská výška
    • max: 1500 m n. m.
    • min: 700 m n. m.
  • Vzdialenosť
    • 45 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Nocovanie
    • 2
  • Voda
    • v prameňoch a chatách po ceste
  • Doprava
    • autobus
0.47 (0.25)