Začiatok

V práci priberám kolegu Palina, východniara z Prešova. Je celkom komické, že vyrážame na české hory a žiadni Česi či Moraváci s nami, trochu nezvyk. Z Brna odchádzame v piatok poobede, čakajú nás dve hodinky autom do mesta Šumperk. Cesta jemne zvlnenou krajinou ubehne rýchlo a my zanechávame auto na parkovisku pred obchodným domom s nádejou, že po túre si ho na tom istom mieste nájdeme. Zo Šumperku pokračujeme diaľkovým autobusom niečo cez 20 km smer sedlo Skřítek (820 m). Toto široké sedlo oddeľuje pohorie Hrubý Jeseník od Hraběšickej hornatiny. V motoreste Skřítek si dávame pivko a dobrú večeru.

Ztracené kameny

Keďže je príjemný slnečný podvečer, meníme pôvodný plán spať niekde v okolí motorestu a vydávame sa po trojfarebnej zeleno-červeno-žltej značke smerom na hrebeň s tým, že uvidíme, kam až dôjdeme. Po pravici míňame najmenšiu národnú prírodnú rezerváciu Jeseníkov „Rašelinisko Skřítek“. Po chvíli smerom na hrebeň pokračuje už len zelená a žltá značka, tak sa ich držíme. Začíname prudšie stúpať ihličnatým lesom, celkom naberáme výšku. Slnko začína zapadať a vytvára tak krásnu atmosféru, keď si jeho mäkké lúče hľadajú cestu pomedzi stromy. Pri poslednom svetle prichádzame k vyhliadkovému bodu Ztracené kameny (1250 m). Ide o skalu z devónskeho kvarcitu obklopenú kamenným morom. Hovorí sa tiež, že tieto kamene vysypal čert zo svojich topánok, keď naháňal miestneho sedliaka. Západ slnka z vrcholu je krásny, hoci jemne oblačný. Na spánok sa ukladáme kúsok povedľa chodníka do mäkkej horskej trávy, noc je príjemne teplá.

Jelení studánka

Ráno vstávame skoro, predsa len sa cítim trochu neistá, keďže sme spali v CHKO. Po raňajkách na skalkách vyrážame ďalej po zelenej značke na hrebeň. Po veľmi krátkom stúpaní a minutí kóty Pec (1311 m) stojíme na skalkách vrcholu Pecný (1334 m). Obdivujeme jemne zvlnený hrebeň, ktorý má krásny hôľny charakter, veľmi pripomínajúci moju obľúbenú Veľkú Fatru, akurát je oveľa dostupnejší a v podstate aj miernejší. V diaľke je vidieť charakteristickú vežu vysielača na Praděde. Odteraz ideme takmer v jednej výške. Po troch kilometroch prichádzame na Jelení studánku (1311 m). Osviežujeme sa pri výdatnom prameni. Nachádza sa tu tiež kamenný prístrešok, v ktorom sa dá v čase núdze prespať, aj keď ľudia vo vnútri ponechávali dosť neporiadok. Stretávame tu troch študentov z Brna, ktorí sa práve prebúdzajú a pokračujú opačným smerom, než my.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Petrovy kameny a Ovčárna

Teraz už červená značka pokračuje miernym lúčnym terénom cca 5 km po úpätí kopcov Jelení hřbet (1367 m) a Velký Máj (1384 m), či cez vrchol Kamzičník (1420 m) smerom na stredisko Ovčárna. Prechádzame národnou prírodnou rezerváciou Praděd, kde po pravej strane míňame chránené oblasti Malá a Veľká kotlina, známe svojimi strmými svahmi a často padajúcimi lavínami. Veľká kotlina sa zároveň považuje za najcennejšiu prírodnú rezerváciu Hrubého Jeseníku, keďže tu ostalo zachovalé územie ľadovcového karu s pestrou mozaikou rastliniek a živočíchov. Z kóty Vysoká hole (1464 m) máme najvyšší vrch Jeseníkov Praděd (1491 m) ako na dlani, pod nami vidieť hotely a chaty strediska Ovčárna a rovno pred nami Petrovy kameny, jeden zo symbolov Jeseníkov a jedno z miest, ktoré chce každý návštevník Jeseníkov vidieť. Tieto zaujímavé skalky sú však kvôli ochrane vzácnych rastlinných druhov neprístupné, môžeme sa pokochať len z diaľky. Ku skalám sa tiež viaže viacero povestí. Napríklad v 17. storočí boli často označované ako miesta čarodejníckych sabatov. Ak sme doteraz nestretali davy ľudí, tak od „Petráků“ je to pravý opak a ja začínam byť znechutená. Rýchlo teda zbiehame dole na Ovčárnu (1277 m), ktorá dostala názov po salaši (ovčinci), ktorý tam bol vybudovaný v 19. storočí. V súčasnosti je stredisko Ovčárna známe hlavne vyznávačom zjazdového lyžovania, pretože sneh sa tu udrží dlho do jari. Z Ovčárny musíme opäť vystúpať a to rovno na bod najvyšší – na Praděd. Značka vedie bohužiaľ po asfaltke, čo mi nepridáva na nálade nielen kvôli mojim nohám, ale aj kvôli ďalším davom ľudí. Na Ovčárnu totiž vedie kyvadlová doprava z kúpeľného strediska Karlova Studánka, a tak samozrejme každý musí vyliezť na Praděd. Okrem toho ide o obľúbenú trasu cyklistov, takže počas pekných dní čakajte hotový Václavák.

Praděd

Po troch kilometroch od Ovčárny stojíme teda na vrchole. Ten sa nedá prehliadnuť vďaka 162 m vysokému televíznemu vysielaču, ktorý stojí na mieste bývalej kamennej rozhľadne, ktorá sa však v roku 1959 zrútila. V budove je zriadená reštaurácia, kde si samozrejme dávame pivko a nejakú tú polievočku, ešte predtým sa však necháme za symbolický poplatok vyviezť na vyhliadkovú terasu do výšky 1563 m, ktorá poskytuje úžasný kruhový výhľad, za dobrého počasia je dokonca vidieť Tatry, my sme však také šťastie nemali. Hlavný dôvod, prečo som sa ale hnala hore, neboli Tatry. Tajne som dúfala, že práve z rozhľadne uvidím jednu z naj technických pamiatok Českej republiky – vodnú nádrž Dlouhé stráně. Počas celej túry je totiž vidieť majestátne bočné steny hornej nádrže, avšak nie jej hladinu. Tú som videla len na fotografiách, a tak som sa chcela pokochať v reáli. Aké je však moje sklamanie, že aj vyhliadková veža na Pradede je prinízka, a tak odchádzam sklamaná dole. Opúšťame teda Praděd a pokračujeme po červenej značke širokou cestou ihličnatým porastom 2,5 km smerom na obľúbenú chatu Švýcárna.

Švýcárna

Švýcárna (1310 m) je najstaršou chatou v pohorí Hrubý Jeseník. Už od roku 1829 tu stál salaš, kde bol vtedajším majiteľom panstva kniežaťom Lichtenštajnom povolaný správca Johann Aegerler, rodák zo Švajčiarska. Preto aj chata nesie názov Švýcárna. Chata je pravým rajom nielen pre turistov, ale aj bežkárov, či cyklistov. Výborne tu varia tradičné české jedlá a okolie poskytuje nielen pastvy pre oči, ale aj pohladenie duše. Aspoň mne bolo na Švýcárne určite fajn.

Smer Červenohorské sedlo

Zo Švýcárny nás v tento deň čaká už len približne 6 km na Červenohorské sedlo. Nejde ale o klasický zostup, trasa vedie stále hrebeňom, a tak ešte počas chôdze čosi málo nastúpame, aby sme mohli opäť klesať. Značka vedie prevažne lesom, postup je občas spestrený prechodom po drevených lavičkách, keďže sa prechádza aj rašeliniskom. Je príjemný letný podvečer a my s radosťou prichádzame do Červenohorského sedla. V zime je sedlo plné lyžiarov, keďže sa tu dajú nájsť slušné zjazdovky, v lete pôsobí stredisko mierne ospalo. V čase našej návštevy vyzerali všetky hotely nefunkčné. Bohužiaľ sa tu tiež začína pretláčať silná developerská činnosť, a tak okrem vyrastajúcich nových hotelov sa staré prebudovávajú na dnes tak populárne apartmánové komplexy. Náš pôvodný plán - t.j. prespať niekde v sedle a druhý deň pokračovať po červenej značke cez Keprník (1423 m) a Šerák (1351 m) do Ramzovej, kde by sme naše putovanie Jeseníkmi uzavreli, padá kvôli zdravotným problémom kolegu, a tak chytáme autobus zo sedla do Šumperka, čím výlet pre nás končí predčasne. Čo už.

Zimné dozvuky

Zvyšok hrebeňa mi ale nedal spávať, a tak počas zimného týždňového pobytu v Ramzovej si dávam jeden deň pauzu od lyžovania a vyrážam aspoň na dobytie vrcholov Šerák a Keprník. Z lyžiarskeho strediska Ramzová vedie červená značka na Šerák, po ktorej sa ráno vydávam. Podľa mapy mám pred sebou 6 km na chatu Jiřího na Šeráku, môj prvý cieľ, zatiaľ svieti slnko. Prví lyžiari sa na mňa dívajú nejako podozrivo, veľa ľudí asi pešo na vrchol nechodí, väčšina, keď už, tak využije lanovku na vrchol, trasa sa chodí často aj na bežkách. Ja však idem pešo. Trasa vedie prevažne lesom, stúpanie je tak akurát. V polovici cesty sa ku mne pridáva na bežkách čiperný „takmerdôchodca“ z Břeclavi, s ktorým sa skamarátim po prvých dúškoch vínka, ktorým ma ponúkne. Cestu na vrchol nám obom znepríjemňuje silnejúci vietor a záveje, ktoré vytvára. Posledné 2 km sú o čosi otvorenejšie, a tak sa vietor môže vyblázniť.

Na vrchol prichádzame spoločne celkom slušným tempom. Aj keď ups!, ono to vlastne nie je vrchol. Na samotný vrchol Šeráku nevedie značka, tak na výhľady musia stačiť značené trasy okolo vrcholu. V šialenom vetre prichádzame na chatu Jiřího, kde sa osviežujeme polievočkou a pivkom. Sme tam sami a tiež sa tam na nás dívajú ako na bláznov, neviem, prečo. Môj spoluturista kvôli počasiu odkladá plánovanú trasu do Červenohorského sedla a schádza naspäť do Ramzovej. Mne sa zdá, že je trochu vidieť cez to besnenie Keprník, a tak pokračujem naň. Z chaty to nie je ďaleko, približne 3 km, čiže niečo cez hodinku chôdze, avšak vietor zasa naberá na intenzite a ja kvôli hmle a ihličkám snehu bijúcim do očí pomaly nevidím, kam idem. Aj rozmýšľam, či to nemám vzdať, ale nakoniec sa zapriem a o chvíľu už stojím na vrchole. Stretávam tu jedného šialenca na bežkách. V mape som si predtým prečítala, aký krásny kruhový výhľad tu vraj je. Hmm, no tak asi inokedy. Nevidím ani na krok, ide ma odfúknuť, tak sa aspoň sama z ruky fotím pri ceduli, aby mi známi dole na chate uverili, že som naozaj bola hore. Zostup už je v pohode, občas dokonca niečo vidím. Schádzam ale po zjazdovkách, pretože trasu cez Obří skály, ktorú som mala vymyslenú, nakoniec nedávam, neviem nájsť v hmle správny smer a tak radšej volím istotu. Dole ma zasa všetci považujú za blázna, ale ja viem jedno: tam hore som zažila niečo úžasné a raz sa sem opäť vrátim, to už na kompletné dokončenie hrebeňa.

Používala som mapu „Hrubý Jeseník“, 1:50 000, edícia Klubu českých turistov

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek