Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Sumatranské dobrodružstvo

Tento príbeh je o troch priateľoch, ktorí sa rozhodli spoznať Sumatru. Je o tom, ako nás nahánali orangutany, o domorodcoch, ktorí žijú primitívnym spôsobom života, a ďalších zaujímavých dobrodružstvách. Nech sa páči - prvá polovica príbehu začína.

5.máj 2008
O šiestej ráno vyrážame vlakom do Viedne. Odtiaľ poobede odlietame smer Indonézia. Po piatich hodinách letu sme pristáli v Qatare. Teplota a vlhkosť boli vražedné, ale už po hodine odlietame do Jakarty s medzipristátím v Singapure.

6. máj 2008
Po 12-hodinovom lete sme Jakarte. Čakalo nás teplo, vlhko, časový posun a kopa nadháňačov, ktorí sa na nás vrhli ako supy a núkali nám svoje služby. Po tomto šoku sme sa rozhodli pokračovať hneď ďalej a odletieť do Medanu na Sumatre. Kúpili sme asi najdrahšiu možnú letenku, ale letelo nám to za hodinu a za ďalšie tri sme boli v Medane. Na letisku sme tvrdo zjednávali cenu za taxík a nechali sa odviezť do lacného hotela. Avšak cena odpovedala aj kvalite. Veľká izba s oknom do dvora, jedna slabá neónka a opadávajúca omietka. Sprchy boli spoločné a tiekla iba studená voda. Behali tam šváby, gekóny a potkany. Videl som jedného, ktorý bol väčší ako mačka. Ale čo by ste chceli za 50 Sk za tri osoby na noc?

7. máj 2008
Ráno sme sa nechali becakom (motorka so saidkou) odviezť na autobus, korý šiel do Bukit Lawangu. Bukit Lawang je malé mestečko v horách, kde je záchranné stredisko pre orangutany. Už v autobuse si nás odchytil miestny sprievodca, ktorý
nás odviedol k hotelu, a išiel s nami aj na pozorovaciu plošinu, kde sa kŕmia orangutany vypustené do voľnej prírody. Ale žiadne neprišli. Večer sme sa s naším sprievodcom začali dohadovať na cene za trojdenný treking v džungli. Pôvodnú cenu 60 eur za osobu a deň sme po štyroch hodinách zjednali na 1 700 000,- Rp, tj. 170,- dolárov za tri osoby na trojdenný trek s jedlom, ubytovaním v „kempe“ a raftovaním rieky. Ale náš sprievodca, ktorý nám bol od začiatku nesympatický, na túto sumu nepristúpil a tak nám dohodil iného, dlhovlasého "týpka" menom Antonio.

8.máj 2008
O 9.00 vyrážame na trek do džungle. Ideme naľahko, len spacák, voda, náhradné oblečenie a foťák. Ostatné veci nechávame v uzamknutej skrini na recepcii hotela. Asi po pol hodine chôdze sme natrafili na orangutany. Chlpatá rodinka sa predvádzala na stromoch tesne nad našimi hlavami. Po povinných fotografiách sme sa pobrali ďalej. Náš sprievodca sa správal ako ozajstný profesionál, vysvetľoval nám, ktorý strom je na čo dobrý a tak ďalej. Nakoľko sme po anglicky skoro nič nevedeli, bol to zaujímavý rozhovor. Stále načúval a pozoroval les okolo seba, aby nám toho mohol ukázať čo najviac. Po chvíli sme natrafili na ďalšieho orangutana, ale tentokrát na divého a nie zo strediska. Bola to sa samica s maličkým orangutaniatkom, ktoré sa pridržiavalo jej srsti. Pomaly sa pohybovala tesne nad zemou a olamovala konáre a lístie. Šliapali sme po hrebeni kopca, keď sme natrafili na nesprávneho orangutana, bola to samica menom Mina, ktorá kradne batohy a útočí na ľudí. Pred nami bola ešte jedna skupina turistov, keď na nás Mina vyštartovala. Rozdelili sme sa, ale Mina išla za nami. Bežali sme dole kopcom, ale na ten bol taký strmý, že to bol skôr kontrolovaný pád. Chvíľu sme potichu sledovali, ako sa Mina húpe v korunách stromov a hľadá nás. Museli sme ísť stále dole, aby sme sa mohli opäť vyšplhať na hrebeň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po namáhavom výstupe sme chvíľu odpočívali, keď dobehol (čo bolo podozrivé) Igor a zahlásil, že ide za ním veľký orangutan. Samozrejme, že mu nikto neveril až do chvíle, keď sa dotyčný ľudoop neobjavil za ním a naháňačka pokračovala. Asi po sto metroch zbesilého úniku nás aj tak dobehol a chytil toho najpomalšieho - Igora. Zavesil sa mu okolo krku a nohami sa pridržiaval jeho nohy. Podarilo sa nám ho vymeniť za banán a znova sme bežali. Po ďalších sto metroch sa situácia zopakovala a orangutan menom Jacky opäť visel na Igorovi. Tentokrát sme ho vymenili za ananás. A znova beh. Ešte neaklimatizovaným na tunajšiu teplotu a vlhkosť nám to dalo poriadne zabrať, lebo to bolo stále do kopca alebo z kopca. Prebehli sme cez tri hrebene a dva potoky a ten veľký chlpatý opičiak bol stále za nami, už to prestávalo byť zábavné. Niektorý z nás už toho mali dosť a pomaly to chceli vzdať. Po zbehnutí z posledného kopca sme natrafili na ďalšiu skupinu orangutanov, ktorých sme však zahnali kameňmi. Kameňmi a palicami sme sa snažili zahnať aj nášho chlpatého spoločníka. Nepomohlo, sledoval nás až k rieke, ktorú sme prebrodili a na druhej strane bol náš prvý kemp. A keďže orangutany nevedia plávať, zostal Jacky na druhej strane. Našťastie! Po kúpeli v rieke a olovrante sa na nás prišiel pozrieť ďalší obyvateľ džungle, asi metrový varan. Ten bol našťastie neškodný. Nasledoval už len oddych a fotenie krajiny okolo. Večer prišiel tropický lejak, ale v našom stane, ktorý pozostával z igelitovej plachty natiahnutej na konštrukcii z bambusu, bolo sucho.

9. máj 2008
Ráno nás zobudili makaky behajúce všade okolo nášho prístrešku. Cerili na nás zuby, ale nerobilo im problém zobrať si banán priamo z mojej ruky. Jeden párik si priamo pred našimi očami začal dokazovať lásku. Po rannom pobavení sa s opicami sme opäť prebrodili rieku a začali stúpať do veľmi strmého kopca. Tento deň bol na zvieratá chudobnejší, lebo sme boli hlbšie v džungli a všetko zdrhlo skôr, ako sme to zahliadli. Zaujímavý bol len zostup po totálne vyšmýkanom blatistom chodníku v neuveriteľne strmom kopci. Ešte že tam rástli liany, ináč by to bol jeden dlhý pád až na breh rieky. S brodením rieky som mal menší problém, lebo prúd bol trochu silnejší ako ja. Ale aj tak som sa chcel okúpať. V odpadkoch za kuchynským stanom sa kŕmil tentokrát dva metre dlhý varan, ktorý vzbudzoval väčší rešpekt ako jeho predchodca v prvom kempe. Večer sme zahrali karty s našimi nosičmi, niečo pofajčili a išli spať.

10. máj 2008
Tento deň nás čakalo splavovanie rieky späť do Bukit Lawangu. Rieka sa splavuje na nafúknutých dušiach z nákladiaku. Jeden z nosičov zviazal dokopy štyri duše, zabalil naše batohy do igelitových vriec a priviazal ich k „raftu“. Cez pereje a pokojnú vodu sme sa plavili asi hodinu do mesta. Na naše prekvapenie bol takýto raft celkom pohodlný a stabilný. Po prezlečení, naobedovaní a výmene adries s našim sprievodcom sme išli na bus do Medanu. Vodič autobusu bol pod vplyvom nejakej omamnej látky a zjavne mu bolo jedno, či túto jazdu prežije, nám to už tak jedno nebolo. Po totálne rozbitej ceste sa rútil s plynom na podlahe, pokojne aj v protismere, kde sa zase proti nám rútili samovražední kamionisti. Asi trojhodinová cesta sa skončila na predmestí Medanu, kde sa „autobus smrti“ pokazil. Odtiaľ sme šli ďalej bemom (minibus) na stanicu bem, kde nám vodič nášho bema zastavil ďalšie, ktoré nás odviezlo do hotela. Bol to štvorhviezdičkový hotel s bazénom a teplou vodou.

Autobus má v Indonézii vždy prednosť a všetko sa mu musí uhnúť z cesty, vodič je proste pán. Pri ceste do Bukit Lawangu proste zastal a išiel sa najesť do najbližšieho stánku. Cesta je ale lacná, z Medanu do Bukit Lawangu (3 -4 hodiny jazdy) sme platily 10 000 Rp za osobu. Tj. 1,- dolár.

11. máj 2008
Po rannom kúpeli v hotelovom bazéne sa vydávame na letisko, odkiaľ by nám malo letieť lietadlo do Padangu. Ale náš let nie je na žiadnej tabuli. A tak čakáme. Na tabuli už svietili lety, ktoré majú odlet po nás a náš let stále nikde. Prišla hodina odletu a stále nič. Asi po hodine meškania priletelo lietadlo našej spoločnosti, po chvíli ho pristavili pred halu a ľudia začali nastupovať. Ani teraz však nikde nebol tento let vypísaný a vôbec sme netušili, či je to správne lietadlo. Našťastie bolo a pristáli sme v Padangu, takmer presne na rovníku. Z letiska sme zobrali taxík za 120 000,-Rp odviezli sme sa na pláž Bungus. Ubytovali sme sa v bungalove na pláži štyri metre od mora, izba mala klímu, sprchu, normálne wecko a telku. Neďaleko nášho losmenu bola reštaurácia Carlos, ktorú vlastnil chlapík s pirátskym výzorom a menom taktiež Carlos. Veľmi dobre tam varia a na druhý deň sme si dohodli plavbu člnom na koralový ostrov a šnorchlovanie.

12.máj 2008
Naša loďka ráno meškala, lebo mala pokazený motor, čo síce Carlos vedel už večer, keď sme sa s ním dohadovali na cene, ale v Indonézii majú na všetko čas. A tak po cca dvojhodinovom meškaní vyrážame na Padang Island v Indickom oceáne. Po asi hodine plavby sme dorazili na ostrov ako vystrihnutý z kalendára. Biely piesok, palmy, teplé more plné koralov a akváriových rybičiek. Prešli sme sa aj okolo celého ostrova a pri západe slnka sme dorazili späť na Bungus ku Carlosovi.

13.máj 2008
Kedže sme sa rozhodli isť na ostrov Siberut k domorodým Mentawajcom, išli sme s naším sprievodcom do Padangu zistiť, kedy ide nejaká loď na ostrov a taktiež zmeniť nejaké peniaze. Loď išla až za dva dni, takže sme museli stráviť minimálne ešte jeden deň na Bunguse. Zmenenie peňazí sa nečakane ukázalo ako veľký problém. Banky nemenili, zmenárne tam neboli a tak sme po niekoľkých hodinách chodenia po Padangu nakoniec peniaze zmenili v zlatníctve na ulici. Večer sme ešte šli do miestnej „reštaurácie“. Hygiena nič moc, ale jedlo dobré. Všetko tam majú navarené už od rána a vystavené vo výklade, kde okolo toho lietajú muchy. Hneď ako si človek sadne mu začnú na stôl nosiť všetky jedlá v malých miskách, je ich asi dvadsať a k tomu veľkú misu ryže. A koľko misiek človek zje toľko zaplatí. Ponúkajú tam kura, ryby a hovädzie, a to všetko na kari alebo na čili kt. robia na veľa spôsobov. Prežili sme to bez žalúdočných problémov.

14. máj 2008
Tento deň sa niesol v znamení čakania na loď na Siberut. Celý deň sme hrali šach a poobede sme sa šli prejsť k neďalekému vodopádu. Keďže sme nevedeli, kade presne sa ide k vodopádu, tak sme si zavolali nášho sprievodcu, samozrejme že to nebolo zadarmo, ale za 100 000,- Rp a ako sme neskôr zistili, k vodopádu vedie vyšliapaný chodník. Na otázku, čo si máme obuť, povedal, že sandále, a potom nás ťahal totálnou džungľou, kde každú chvíľu hrozilo, že nás niečo pohryzie alebo niekam spadneme. Po krátkej výmene názorov, ktorá pozostávala zväčša z vybraných slov, sme sa vrátili na chodník a v pohode došli k vodopádu. Mal asi 35-40 metrov a bolo pod ním malé jazierko kde sa dalo okúpať v studenej vode. Usúdili sme že náš sprievodca nie je nič moc, ale bol to rodený Mentawajec, ktorý mal na Siberute rodinu a vedel ich jazyk, čo bolo veľké plus.

15. máj 2008
Naša loď na Siberut mala vyplávať o 16:00 a tak sme ešte mali nejaký ten čas na oddych a zopár šachových partií. Ráno sa vedľa v izbe ubytovala nejaká dvojica, ktorých reč nám bola povedomá - Česi. Oni sa práve vrátili z Mentawajského ostrova Nias. Taktiež boli v Bukit Lawangu na treku v džungli, ale nevideli žiadneho orangutana. Tak neviem, či mali oni takú smolu alebo my také štastie. Na Siberut sme išli naľahko a bez spacákov, čo sme neskôr oľutovali.

Cesta loďou bol veľmi intenzívny zážitok, a kto to nezažil, si to ťažko dokáže predstaviť. Celú cestu sme strávili na drevenej prični vysokej cca 80 cm, kde nedalo ani sadnúť. Ležali sme vedľa seba ako sardinky, bolo tam neskutočne teplo, lebo cez maličké okienka vôbec neprúdil vzduch. Loď bola preplnená ľuďmi aj tovarom a každý tam fajčil. A behali tam po nás šváby!! Loď samozrejme vyplávala s hodinovým meškaním a asi po dvoch hodinách zastavila v neďalekom prístave, aby natankovala. Po hodine konečne vyplávala smerom k Siberutu.

16.máj 2008
O 8.00 ráno sme dorazili síce na Siberut, ale na severnú časť. Loď tam zakotvila na 5 hodín, ľudia vybalili tovar a začali ho tam predávať. Potom naložili nový tovar a loď sa konečne pohla smerom k juhu Siberutu. Po ďalších štyroch hodinách plavby sme sa doplavili do toho správneho prístavu. Celé to trvalo neuveriteľných 25 hodín. Večer sme došli k do domu nášho sprievodcu. Bol to dom postavený na koloch. Vo vnútri boli tri miestnosti a kuchyňa. Všetky odpadky sa hádzali pod dom. Všade naokolo bol neskutočný bordel. V malom potôčiku sme si spravili očistu, dali nám najesť a sledovali sme krajinu a ľudí okolo a čakali, kedy sa pôjde spať. Nakoniec sme išli spať až okolo polnoci, po hodinách nudy na verande, kým celá rodina pozerala telku. Spali sme v izbe na ratanovej rohoži na zemi pod moskytiérou. Na podlahe a aj na stenách boli veľké medzery medzi doskami, odkiaľ prenikal do vnútra chlad. Pretože nás náš sprievodca ubezpečil, že spacáky nám nebude treba, tak sme ich nechali u Carlosa. Teraz sme celú noc "klepali kosu" na tvrdej podlahe. O spánku nemohla byť reč. A to sme boli skoro na rovníku!!!

17.máj 2008
Po „výdatnom“ spánku sme ráno vyrazili na lodi, ktorá bola vydlabaná z jedného kusa stromu, do vnútrozemia Siberutu, k domorodým Mentawajcom. Na rieke sme natrafili na zopár skupín dievčat, ktoré v kalnej vode lovili mušle. Niektoré z nich mali podľa tradície zašpicatené zuby. Po asi hodine plavby sme dorazili na miesto. V dome na brehu sme ale ešte čakali skoro hodinu. Náš sprievodca išiel zatiaľ do domu, v ktorom sme mali najbližšie dni bývať. Po jeho návrate sme sa vybrali do domu, kde bývala pokope celá rodina. Tri rodiny s kopou detí a starí rodičia, ktorí boli aj hlavou rodiny. Celý dom je postavený na koloch a pod nim žijú prasatá a hydina. Dom je rozdelený na tri časti, dve obývacie a kuchyňu s otvoreným ohniskom. Strecha je pokrytá banánovými listami. Do domu vedú schodíky vysekané do kmeňa stromu. Takýto dom sa volá „uma“. Všetci domorodci chodia bosí. Naše prvé pocity boli veľmi rozpačité. Ale po tom, čo sme ošetrili jednému neposednému dievčatku škaredú ranu na nohe a hneď potom aj niektorým ostatným obyvateľom domu, sa ľady trochu prelomili. Prvý deň sme sa len tak "poflakovali" po dome, fotili sme si ho a postupne sme sa osmelili fotiť aj ľudí. Každý tu má svoju úlohu. Ženy s väčšími deťmi zbierajú v lese ovocie a banánové listy, chlapi lovia, aj keď na tomto ostrove nie veľmi čo loviť. Staré ženy večer pripravovali ságo. Je to dužina ságovej palmy, ktorá sa nastrúha a natlačí do bambusu, alebo sa zabalí do banánových listov a upečie sa. Je úplne bez chuti, ale aspoň zasýti. Ságom sa taktiež kŕmia prasatá a hydina. Rozdali sme nejaké cigarety a sladkosti. Hlavne o tie sladkosti bol veľký záujem nielen u detí, ale aj u dospelých. Kávu alebo čaj si sladili cukrom, čo sme priniesli, v pomere 1:1. Večer nám na spanie dali na zem ratanovú rohož a natiahli sme si moskytiéru proti malarickým komárom.

18.máj 2008
Ráno nás prebudilo kikiríkanie kohútov, ktorí spali na trámoch nad našimi hlavami. Po tomto skorom budíku do chladného rána sme si spravili hygienu v potoku a čakali, čo sa bude dnes diať. Väčšina obyvateľov domu odišla do džungle na lov a nazbierať nejaké ovocie. V dome ostalo len pár detí a starý otec. Ten nás zobral do džungle, aby nám ukázal, ako sa vyrába tradičné oblečenie domorodých Mentawajcov z kôry stromu. Najprv si vyhliadol vhodnú palmu, ktorú zoťal a následne z nej olúpal pásy kôry. Z tých ešte olúpal vrchnú vrstvu a tak mu zostali len čisté dlhé pásy lyka. Tie sme zobrali k potoku, kde sme ich namočili a potom drevenými kolíkmi rozklepali a ponaťahovali. Po vysušení vyzerá tento materiál na nerozoznanie od látky a je neuveriteľne pevný. Deti z toho mali spravenú hojdačku, na ktorej sa celý deň hojdali. Popoludní sa vrátil z lovu jeden muž, ktorý ráno odišiel bosý a len s mačetou do džungle. Na chrbte mal v akomsi batohu z lián a listov zviazané asi 30 kg prasa, ktoré malo byť na nejaké oslavu. Oslava sa však mala konať až po našom odchode. Večer sa sedelo pri benzínových lampách a rozprávalo sa. Teda aspoň bola snaha o nejaký rozhovor, keďže oni po anglicky takmer vôbec nevedeli. A potom nasledoval studená noc na podlahe.

19.máj 2008
Opäť nás prebudilo kikiríkanie domácej hydiny. Po raňajkách a vykonaní hygieny v nehygienickom potoku sme šli s jedným mladým Mentawajcom na trek do džungle. Počas asi štvorhodinového pochodu džungľou sme videli, ako sa priamo v lese vysekáva zo stromu loď a z vyhliadky na kopci sme si pozreli džungľou porastený Siberut. Pri spiatočnej ceste sme sa zastavili pri rozostavanom dome, ktorý je najväčší v celom okolí. Späť sme sa vracali po koryte potoka a práve tam sme natrafili na jedno z najnebezpečnejších zvierat Siberutu, na mambu zelenú. Po uštipnutí týmto veľmi agresívnym hadom človek umrie do pár minút. V podstate každé vážnejšie poranenie v tejto oblasti by mohlo mať fatálne následky. Náš domorodý sprievodca ho však zo strachu, aby nepohrýzol niekoho z detí, zabil mačetou. Po návrate nám domorodci uplietli priamo na ruku náramok z liany, ktorú náš sprievodca usekol, keď sme boli v džungli. Večer na naše veľké prekvapenie priniesli malé prasa, ktoré zabili a uvarili. Pre týchto ľudí to bola veľká hostina, na ktorú prišli aj niektorí ľudia zo susedných domov. K varenému prasiatku sa podávalo ságo. To bolo chutnejšie ako prasa. Potom, ako sa všetko zjedlo a niektorí sa už uložili spať, sa jeden starší domorodec vybral do džungle s fakľou a vrátil sa s plným vrecom včelích plástov. Nebol v nich však med, ale larvy tropických včiel. Kvôli tejto delikatese sa zobudili aj tí, čo už spali a pustili sa do jedla. Ochutnal som to aj ja a dalo sa to zjesť. Bolo to trochu horké a ešte živé, ale výživné. Prázdne plasty sa zamietli pod dom, kde si na nich pochutili prasatá. Niektorí domorodci sa ešte dlho do noci rozprávali, ale my sme šli spať.

Pokračovanie vyjde budúci týždeň.

Fotogaléria k článku

Najnovšie