Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Roháče za jeden deň

Turistiku v Západných Tatrách som si vždy podvedome spájal s viacdenným prechodom hrebeňa a nocľahom na horských chatách. Nuž ale chát na výber je tu poskromne a keď nám na prieskumný telefonát zo Žiarskej chaty ohlásili full house, bolo sa treba dohodnúť na alternatíve: základný tábor Zuberec a jednodňovky z Roháčskej doliny. Až postupne mi docvaklo, aké praktické výhody nám toto riešenie priniesie. Veď sa hneď aj dočítate.

Vzdialenosť
24,7 km
Prevýšenie
+2246 m stúpanie, -2246 m klesanie
Náročnosť
ťažká, 5. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 12.07.2008
Pohoria
Tatry - Západné Tatry - Roháče (Tatranský národný park)
Trasa
Voda
Zverovka, Ťatliakova chata, hrebeň je bez vody!
Nocľah
bez
Doprava
Zuberec (bus) - Zverovka (bus)
SHOCart mapy
» č.1096 Západné Tatry (1:50.000)

Trasa

Po noci v celkom útulnej izbe ubytovne Pod Grápou sa v sobotu ráno ukazuje pekný slnečný deň, presne podľa predpovede a tak si hneď na úvod vyberáme bonbónik – nástup zo Zverovky po modrej na Brestovú a ďalej hrebeňovka, kam až zájdeme. Tu sme hneď pri prvej výhode okružnej trasy z Roháčskej doliny – v závislosti od počasia, či momentálnej kondície sa turistom ponúkajú dve ústupové trasy. Buď z Baníkovského sedla Spálenou dolinou, alebo zo Smutného sedla dolinou rovnakého mena k Ťatliakovej chate. Alebo, ako to napokon vyšlo nám:

Zverovka – Brestová – Salatín – Baníkovské sedlo – Baníkov – Smutné sedlo – Plačlivô, rázc. – Jamnícke sedlo – Volovec – Sedlo Zábraď – Ťatliakova chata – Zverovka

Schuti a zľahka do výšin

V sobotu (ale aj v nedeľu) ráno je v Zuberci otvorených hneď niekoľko potravín, čo využívame na rýchly nákup a niečo po siedmej už ládujeme do seba z otvoreného kufra potrebné kalórie. Odstavili sme to pred chatou Šindľovec, nakoľko vyššie je už búdka s ujom, čo sa každému zdraví slovkom “stokorún”.
Raňajky ešte zalievame pollitrom mlieka a chodníkom cez les sa napájame na modrú pod vlekom. Tá sa hneď šplhá príkro hore Spáleným žľabom a my v priebehu pár minút obiehame viaceré skupinky, ktoré pred nami vysadil ranný autobus. Stúpame svižným tempom, veď ruksaky sú o poznanie menšie a ľahšie, ako by boli na dva, či tri dni. A to je druhá a iste najdôležitejšia výhoda jednodňovky v tomto exponovanom teréne.

Niečo po ôsmej už slnko praží ponad štíty do chrbta a ja stápam slaninu ako špek nad ohňom. Pramienky potu mi stekajú cez slnečné okuliare, ani stierače by nestíhali. Našťastie už zdolávame posledné cikcaky serpentín v kosodrevine na Predný Salatín, kde si na lavičkách doprajeme prvý výdych. Zubaté vrcholy pred nami sú utopené v slnečnom svite, a tak kontrastnejší výhľad ponúka severozápadná oravská strana – Osobitá, Zuberec, priehrada, vzadu v opare sa dá vytušiť Babia hora. Pohodlný chodník hôľnato-skalnatým chrbátom však nad hranicou kosodreviny začne znepríjemňovať nečakaný protivník – vietor. Je až prekvapivo teplý, doráža zdola zo Salatínskej doliny a čím sme vyššie, tým je prudší. Miestami vyráža dych, opiera sa zboku a tak sa tackáme ako pripití a Brestovú radšej prechádzame bez zastavenia – aj tak je vrchol označený paradoxne trochu poniže.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Je pol desiatej, keď zdolávame prvú dvojtisícovku v ceste – Salatín, obaja vyfénovaní na Elvisa. Ono ten vietor sa v skutočnosti aj volá veľmi príznačne – foehn. V dobrej nálade, že sme už tu predbehli značku o hodinu a pol, fotíme krásny hrebeň Babiek zakončený Sivým vrchom, s Liptovskou Marou a Veľkým Chočom na pozadí. Na vrchole Salatína je inak aj fajné miestečko na núdzový bivak, kryté zo všetkých strán.

Smer Baníkov

Chodník je už kamenistý, neskôr skalnatý a na Skriniarkach sa poriadne rozhúpal – raz hore a zas dole. Stále celkom slušne fúka, nos už mám červený a sople mi lietajú ako v babom lete, hanba aj napísať. Ešteže sme už dávno nikoho nestretli. Prichádza prvá reťaz a už som v laufe, to je paráda, toto mi chýbalo (len tie zasoplené okuliare radšej dávam dole, aby som niečo videl). Peťo mi pár desiatok metrov ušiel, pretože zas vkuse fotím meniace sa výhľady striedavo do Zadnej Spálenej a do Hlbokej doliny. Z rozľahlého vrcholu Spálenej je už záver Roháčskej doliny ako na dlani, objavili sa aj plesá a uzučké serpentíny zo Spálenej doliny do Baníkovského sedla. Zhora sa mi zdá, že sú také pominuteľné, len šuchnúť hranou božskej dlane a zostane po nich len prach.
Snko je však stále oproti a tak bez fotenia pokračujem úžiacim sa chodníčkom na Pachoľa. Neviem, kto mu toto meno vymyslel a kedy – teraz je to skôr riadne prerastená opacha. V horolezeckom teréne ma míňa skupinka sympatických Čechov. Vraj hore a v sedle riadne fúka. Len sa pousmejem, to je mi novinka! Cez vrchol sa opäť len preženiem, aby som v Baníkovskom sedle dobehol parťáka.

Tu je už kopa ľudí, ale darí sa nám nájsť záveterné miestečko a rozbalíme svačinu. Napriek vetru je stále krásny deň s kôpkami oblakov nad Liptovskými Tatrami, ktoré tu a tam zakryjú slnko. Ako aj teraz, a tak s jedlom vyberám bundu a aj topánky. Ďalej to už v sandálach nepôjde a aspoň mi horali prestanú zazerať na holé nohy. Pri prebaľovaní som natoľko šikovný, že mi vietor uchytí tesko igelitku a z nešťastného incidentu je divadlo pre všetkých naokolo. Taška letí dolu ako jastrab, 200-300 metrov div nie k plesu, kde sa otočí a fičí hore skalami až kamsi na Baníkov a ďalej do vesmíru, len taký šuchot. Toľká volnosť sa každej tesko igelitke nepošťastí.
Menej radostné sú výzvy, ktoré práve lepia chlapi na smerovníky. Pred vyše týždňom sa z túry nevrátil skúsený domáci turista a stále ho nenašli. Poobede sa pridá aj helikoptéra a ja podchvíľou márne zoomujem do dolín a kosodreviny.

Preliezky

Aj z Baníkova nás vyháňa víchor, ale aj zmena plánu. Ešte nie je ani poludnie, na búrku to večer nevyzerá, síl máme dosť a ktovie, ako bude zajtra – skúsime to dnes obísť po Volovec dookola celé. Čaká nás krásny úsek preliezok na hrane brál pri pozvoľnom zostupe z Baníkova do sedla pod Hrubou kopou. Vychodená cestička síce často obchádza exponované vrcholky traverzom po pravej strane, no červená značka je maľovaná tvrdohlavo a neúprosne na tých najvyšších skalách nad zrázmi do Spálenej doliny. Poctivo ňou lezieme, viac štvornožky a po zadku ako vzpriamene, ale veď kvôli tomu sme sem prišli. Turistov je už plný hrebeň, ale na reťaziach sa takmer nečaká.

Od skalného mesta za Hrubou Kopou nás láka pohľad na majestátny Baranec, ale je nám jasné, že odskok z už aj tak pekne predĺženej trasy by bol už priveľmi natesno. Necháme si ho, fešáka, nabudúce. Tri Kopy zliezame s rovnakou chuťou ako Baníkov, mnohé zo stien sú takmer kolmé a ja sa teším ako malý fagan. Ferratisti sa možno pousmejú, ale ja som vo vertikálnom svete len sviatočným hosťom (žeby zatiaľ?). Foťák už je dávno v bezpečí vrchlíka batohu, no na každej vyhliadke putuje von – výhľady sú úžasné a vždy iné. Škoda len, že východná časť Tatier je v beznádejnom opare.

Vrchol dňa

Tvrdý padák do Smutného sedla na nás nejako doľahne. Sú tri hodiny, o ďalšie tri by sme mali byť na Volovci a aj keď sú to len tri kilometre, terén je neúprosný. Na Plačlivom si dávam dlhšiu pauzu, prvý vrchol, kde nefúka a je tu naozaj príjemne. Peter zmizol dole, že už cíti ľavé koleno a že ho určite dobehnem. Sedím v tráve a fotím parašutistické výhľady do Roháčskej a Jamnickej doliny a na Baranec. A započúvam sa do rozhovoru jedného turistu so staručkým Angličanom, ktorého tiež nadchli naše hory. Okrem neho stretávame len našich, Čechov a Poliakov, asi tak narovnako.

Pred nástupom na Ostrý Roháč zas dobieham Petra a len tak, rovno na chodníku zbaštím druhú korny tyčinku, banán a zalejem zvyšnou vodou. Kríza je zažehnaná, vychádza slnko a posledného zo skalnatých velikánov si vychutnávam pomaly kameň po kameni. Z celého dňa je práve tu najpokojnejšie počasie, ani sa mi nechce dolu. Tiene však lietajú dolinami rýchlo a všetko sa môže v minúte zmeniť. A tak zdolávame poslednú povestnú hranu na tykadle Roháča, za ktorou nás pozoruje mierne predstresovaná skupinka teenagerov. Poniektorí ťahajú cigaretky na upokojenie, je to dosť komický pohľad. Že im držíme palce a že to zvládnu!

A zliezame

Zostup z Roháča je opäť tvrdý, miernený iba nádhernými pohľadmi dolu na plesá (k Roháčskym sa pridali Jamnícke), prsty obité vo vibramkách sa už nevedia dočkať sandál. Dvesto výškových metrov na Volovec je v znamení pohľadov späť na prejdenú trasu – osem dvojtisícoviek a pekný kus krajiny je dosť a to aj napriek tomu, že GPS-ko to nevidí až tak hrdinsky – len pätnásť kilometrov. Zapadajúce slnko otáča môj zrak hlavne na predlžujúce sa tiene v najdlhšej poľskej doline Tatier – Chochołowskej. Vymedzuje ju hraničný chodník, prebiehajúci cez Rákoň, Lúčnu a Bobrovec a potom príťažlivé krasové masívy v okolí turisticky neprístupného Kominiarskeho Wierchu.
Z hraničného Rákoňa sa šmýkame spolu s poslednými unavenými turistami širokou zvetranou šotolinou cestou do sedla Zábraď, odkiaľ máme možnosť pokračovať po žltej do Látanej doliny a ňou na Zverovku. My si však volíme poslednú chýbajúcu farbu do kvarteta – zelenú, klesajúcu v pohodlných slnečných serpentínkach k Ťatliakovej chate. Áno, priznávam, najmä s vidinou čapovanej kofoly.

Tá tu však chýba a tak nám zostáva zísť posledných päť kilometrov asfaltky k bufetu pod rampou. Sandále sú na nezaplatenie a určite aj položartom vyslovená “rada”, ktorú náhodou začujem od okolo kráčajúceho páru: “Asfalt nesmieš dupať ako hlinu, stačí prispôsobiť krok a on sa poddá.” A naozaj to tak funguje, stačí len trošku prispôsobiť návyky a všetko sa poddá. Poddali sa aj halušky dolu na Šindľovci, aj pivko, aj ďalšie a ďalšie a ešte jedno v Zubereckom Gasthause. Čo je, mimochodom, tretie spomínané plus našej jednodňovky – vždy teplá večera, akú hrdlo ráči a vychladený zákusok, čakajúci v podhorí. Zajtra sa však pýta niečo ľahšie do cesty.

Ďalšie odkazy:

Západné Tatry
ubytovňa Pod Grápou

Fotogaléria k článku

Najnovšie