Nechcelo sa mi zbytočne sa unaviť kráčaním 5-6 km po horúcom asfalte už na začiatku túry a tak som sa nechal vyviezť autom do dlho sa ťahajúcej dedinky Topolecká až na konečnú autobusu. Ten chodí zo Starej Turej do Topoleckej pár krát za deň. Vychádza z autobusovej stanice, ktorá je hneď pod vlakovou. Osobne odporúčam túto kombináciu využiť, pretože cestou nie je ani čo obdivovať, takže o nič neprídete, teda ak práve nie ste fanúšik starých JRD a pod.

Topolecká, Nárcie, Prídolie a Hrabina

Štartujem chvíľku po pol desiatej a začína byť pekné sparno. Na deň hlásia tridsiatku. Niekto sa teší, ako sa vyvalí pri vode, pogúľa šunôčky a ja sa teším, že sa budem potiť v lese s 25kg batohom na chrbte. Poznámky môjho okolia si asi každý dokáže predstaviť a ťukanie na čelo je skoro základný pozdrav všetkých, ktorým poviem, že idem trasami, kde šantili ešte prednedávnom tlupy prevádzačov a chcem spať na Javorine. To je vraj najväčšia šialenosť. Žiadna iná možnosť ako okradnutie chuligánmi alebo napadnutie mackom vraj neexistuje. Usmievam sa týmto mýtom a s radosťou frčím smer Nárcie. Táto dedinka bola Nemcami vypálená koncom druhej svetovej vojny. Chytili a zaživa upálili 9 partizánov, dedinku vyplienili. Každý domček teraz pripomína jeden pomník. Cesta sem je asfaltová a mierne stúpa. Pri pamätníku je neskutočné množstvo mravcov, ktorých nachádzam na tele ešte aj 3 km za Nárcim, kde blúdim a blúdim. Nestratil som sa v Juhokórejskom Soule, ale tu, kúsok za humnami som stratený. Značenie je tu najhoršie, aké som kedy videl na túre (a to ich nemám za sebou málo). Je to bohom a turistom zabudnutý úsek. Tráva po ramená, značky miznú. Ak sa sem vyberiete, tak pomôcka: po schodoch k veľkému pamätníku, za nim smer vľavo hore, keď prídete húštím na cestičku, tak vpravo. Šliapte ďalej až do miesta, kde sa bude dať ísť len hore a dole, dajte sa smer dole a po pár metroch vľavo do lesíka. Od tohto momentu je to slušný stupáčik až na Prídolie. Tam naštve asi každého pracovníkmi a technikou ťažobných spoločností zničený les. Nemenej ma vytočilo, ako ničia turistické značenie. Proste a jednoducho, veľmi zlý začiatok túry: blúdenie, zničený les a do toho mi prasklo jedno nosné pútko na batohu. Ale čo, bude lepšie! Po občerstvení frčím miernym zhupnutím na Starú Myjavu, o ktorej som počul len to najlepšie. Vraj pekné rekreačné a lyžiarske stredisko. Príchod na Hrabinu mi to potvrdzuje. Pekný výhľad od vrchu lyžiarskeho vleku konečne upokokuje naštvaného turistu a je mi fajn.

Stará Myjava, Krúžkok, Kamenné vráta

Stará Myjava je útulné minilyžiarske stredisko, na ktoré naväzuje chatová oblasť. Ide sa určitý čas po asfaltke a potom som vyhodený do lesa, kde začalo mučenie. Chcel som skúsiť, čo dokážem s tým ťažkým monštrom na chrbte oproti časom na tabuľkách. Šliapol som do toho poriadne a tiahnúci sa kopec na Krúžok som vyletel za 2/3 avizovaného času (30min namiesto 45). No nad 200 to bolo určite... môj tep. Dal som si tak do tela a tak sa rozkokošil, že rovinka ku Kamenným vrátam bola vyklusanie. Prvé stretnutia s hraničnými kameňmi a tešenie sa na neznámo. Predstavoval som si, čo to tam príroda vytvorila za vráta. Nevytvorila, alebo som ich nenašiel. Spomienka na tento rázcestník teda bude len v tom, že som si poriadne zajedol, odpočinul a našťastie už perfektne označenými chodníkmi vyrazil na odbočku z hlavnej trasy, ktorá vedie po hrebeni Bielych Karpát. Chcel som mrknúť na to, čo za líšku to býva dole v búde.

Liščí bouda, Kubíkův vrch, Dibrovov pamätník

Bohužiaľ aj tu prichádza sklamanie a som totálne naštvaný na celú túru. Cesta je zničená traktormi, ktoré tu ťažia drevo (alebo prevádzačmi z nedávnych čias?). Keďže v týždni veľa pršalo, tak sa v tom bahne šliape veľmi nepríjemne. Našťastie to je z kopca, tak sa to dá prežiť. Po kĺzačke však prichádza veľmi pekné miesto na odpočinok - Liščí bouda. Je tu starší domček a posed, dokonca aj prameň. Či je čistý, to netuším a tak radšej pijem svoje zásoby, aj keď sú už teplé. Cyklocestou sa preženie pár cyklistov a ja sa vydávam na pekné stúpanie. Odteraz až na Veľkú Javorinu to bude už len do kopca, bojím sa, aby trasa nevyzerala ako zostup...blato, blato, nič iné, ako blato. Tiahnúce sa prevýšenie 550 metrov za cca 3 hodiny začína jemným stúpaním po asfaltovej ceste. Míňam svah, ktorý sa spustil na cestu a to stačilo vyrezať len pár stromov. Celkovo mám pocit, že sa tu v Karpatoch rúbe viac, ako je príhodné. Nie som na to odborník, ale takto vysekané pruhy ako pod Javorinou na slovenskej strane som ešte možno ani nevidel.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

No ale vráťme sa na stupáčik, ktorý sa po chvíľke mení na parádnu makačku. Keď prechádzam okolo lesníkov na Megovke, ktorí si opekajú pri chatke mäsíčko a vidím ich úsmevy pod fúzy, tuším, že prichádza jedna zo "zaujímavejších" častí túry. Hneď za chatou je vstup do lesa. Pohľad, ktorý sa naskytol po nakuknutí do neho, vysvetľoval podfúzne úsmevy. 25kg na chrbte mi oťaželo pri pohľade na prudký stupák. S vervou sa do neho púšťam a dúfam, že po x hodinách konečne vyleziem z lesa a naskytne sa mi akýkoľvek výhľad na okolie. Toto sa po 25 minutách kráčania do kopca potvrdzuje a ja zažívam neskutočné blaho. Lúka, kvety a rozhľad na celú moravskú stranu fungujú ako doping. Chcem vidieť viac a viac a tak stúpam po pravej strane lúky stále vyššie a vyššie (pozor, je tu trošku horšie značenie). Trvá to ešte 10 minút a Kubíkov vrch je zdolaný!

Oddýchnem si, doplním tekutiny a frčím ďalej k vrcholu túry. Na začiatok miernou lúčnou cestou, potom troška prudšou, ale stále v otvorenej krajine. Po vstupe do lesa ešte trocha zabrať a je tu Čupec a Dibrovov pamätník. Má to tu pekné tento ujo (Ilija Danielovič Dibrov 20.7.1891 - 3.10.1944), ktorý za druhej svetovej vojny viedol partizánov z II. Stalinovej partizánskej brigády a hrdinsky padol tesne pred jej koncom. Posedím chvíľočku v altánku, ktorý má strechu, takže v daždivom počasí je ako miniútulňa. Čaká ma posledných cca 200m prevýšenia.

Veľká Javorina, Holubyho Chata, Stará Turá

Posledná hodina túry a vidina reštaurácie a osvieženia ma ženú dopredu. Keď som na križovatke do Strání, začína presvitať hore les a viem, že chýba posledný kúsok cesty. Nadšene razím hore, ale kopec je čím ďalej, tým prudší. Musím si vrchol zaslúžiť a nie si tam len tak vybehnúť. Nohy toho majú už celkom dosť, predsa len prvý krát ťahajú viac ako 20kg. Za chvíľu už zadýchaný, ale šťastný stojím pri rázcestníku Veľká Javorina, hrebeň v nadmorskej výšočke 965m pri znakoch Českej a Slovenskej republiky. Teraz už len preletieť okolo vysielača a zamieriť na Holubyho chatu. Cestu si troška skracujem po zjazdovke a vyzerám miesto, kde by som mohol prenocovať. Nachádzam a spokojne pokračujem za vychladeným pivkom, ktoré si isto-iste vychutnám.

Večer trávim v spoločnosti chatára, chatového megadrobčeka írskeho vlkodava a pár ľudí turistov, ktorým dovolil chatár zložiť hlavy, celty a stany za Holubyho chatou. Neverím veľmi jeho rečiam o tom, že keď bude tma, uvidím, čo som ešte nevidel. Sedím, ohník praská, chatár rozpráva o prevádzačoch, o vlkoch, čo tu nie sú, o medveďovi, čo tu bol naposledy videný v roku 1974, o chystanej prestavbe chaty a o všetkom možnom. Tento ukecaný ujo sa mi páči, pijeme moje pivko, opekáme jeho klobásky, vlkodav si vegetuje a je nám všetkým fajn. Potom príde niečo, pre čo sa oplatí na Veľkej Javorine vyčkať do úplnej tmy. Postupne sa rozsvecuje Stará Turá, kúsok ďalej Jaslovské Bohunice, Piešťany. Naraz Trnava, za rohom Nitra... neverím vlastným očiam, kam až dovidím. Keď pozerám Modranom a Pezinčanom na svetlá, som ako oparený údivom.... Neverím rovnako ako všetci mladí súkmeňovci turisti, ktorý sa na toto prichádzajú dole od chaty k vysielaču pozrieť. Skúšame identifikovať aj Moravu. Jasne vidíme Uherské Hradiště, Hodonín... a keď sa nemýlim, tak to uprostred, čo žiarilo, bolo Brno. Nádherný pohľad!

Zaspávam spokojný, vstávam ešte spokojnejší. Balím, na chate si dám polievku (varia tu celkovo výborne, vrelo odporúčam) pred zostupom do Starej Turej, lúčim sa s chatárom a jeho deťmi, ktorým na pamiatku robím fotočku. Najskôr kráčam dole po asfaltke. Po odbočení do lesa si už ale šliapem v príjemnom chládku a po cca hodine som na Miškech salaši. Potom je už cesta horšia, pretože sa ide chvíľku medzi domami, po lúkach a všade tam páli nedeľné slnko. Pred Starou Turou ešte chvíľka les a od Trávnikov už asfaltka až do Turej. Keď budete pokračovať dolu mestom, odporúčam navštíviť pizzériu pri strednej priemyselnej škole, alebo reštauráciu Salamander v dome špecialistov. Keď si chcete len oddýchnuť, tak odporúčam námestie v centre mesta s fontánami a veľmi peknou úpravou. No a ak chcete len prebehnúť mestom, z ktorého pochádza slovenská bryndza (ale už sa tu nikde nevyrába) a ísť na vlak či autobus, tak Vám zostáva posledných 10 minút túry...

Na záver

Kto chce skúsiť pralesné cestičky a nestretnúť ani človiečika, tak nech ide z Topoleckej. Ten, kto chce mať peknú, neblúdivú túru, nech sa štartu v Topoleckej vyhne čo najväčším oblúkom. Určite sa ale nevyhýbajte tomuto prekrásnemu pohraničnému kútu Slovenska. Veľká Javorina stojí za to! Už sa teším, ako si ju dám nabudúce lepšou trasou... a po hrebeni až k Trenčínu....

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek