Trasa

Liptovský Ján (bus) - kúpele Liptovský Ján - ústie Stanišovskej doliny (prameň Nadina studnička) - Jánska dolina (horáreň pred Bystrou) - dolina Púchalky (jaskyňa Ponor Štiavnice) - Svidovské sedlo (sedlo Príslop) - Predná poľana Ohnišťa - Ohnište (Veľká ľadová priepasť a Okno) - Predná poľana Ohnišťa - Michalovské sedlo - Slemä - Brtkovica - Stanišovské sedlo - Stanišovská dolina - Liptovský Ján

Je pravda, že my z dolniakov nie sme zvyknutí na 5 stupňové ranné letné teploty, takže sa nám zo spacákov moc nechcelo. O 30 minút sme zvládli hygienu, raňajky, balenie a ešte pred „zvonením na začiatok vyučovania” sme kráčali asfaltovou cestou hore Jánskou dolinou. Až po horáreň Pred Bystrou je dlhá 7 km a nemá konca kraja. Ešteže je cestou čo obdivovať! Strmé svahy hrajúce všetkými odtieňmi zelenej sa ligocú v rannej rose. Na každom kroku objavíte vzácnu rastlinu (Soldanelka uhorská, Vstavač májový, Črievičník papučka, Horec Clusiov či Kortúza Mathioli).

Riečka Štiavnica tu predvádza nezvyklé divadlo. Dlhý čas šantí burácajúco proti vám raz vľavo, potom vpravo. Raz sa tlačí úzkou skalnou tiesňavou, potom hrdo plynie širokým údolím. A zrazu sa vám v okamihu stratí. Aj zvuk aj obraz! Len hľadíte pod veľkú skalu, kde milú Štiavnicu zhltne zem. Kráčate dolinou plnou ticha vari 2 km, keď tu zľava opäť počujete ten známy chýbajúci zvuk. To je koryto opäť plné poskakujúcej riavy a žasnete, čo za skrývačku to tu s vami hrá matka príroda. Taký je ponor Štiavnice, stojí za to, pozrieť si ho.

Konečne sme Pred Bystrou, odkiaľ vedú turistické chodníky na Krakovu hoľu, k Chate gen. M. R. Štefánika a na Ďumbier, no a ten náš na Ohnište. Po malej chvíli sa nám ukáže ranným slnkom pohladený nádherný skalný masív Ohnišťa s množstvom brál, veží, otvorov a trávnatých plôch, doplnených smrekmi. Skutočne úchvatný pohľad! Zo Svidovského sedla chodník prudko stúpa a človek sa aj zapotí. Na Prednej Poľane (útulňa) si treba dať pozor a nepokračovať! Prídete možno o najkrajšie miesta Nízkych Tatier. Hustým starým lesom treba vyklučkovať chodník až do samého konca, čaká tam odmena. Stojíte na vrchu Ohnište, no až keď sa spustíte opatrne dolu zistíte, kam ste vlastne prišli. Priamo pod vrcholom sa nachádza Veľká ľadová priepasť, hlboká 125 m. Potom ešte po chodníku popod vysoké kolmé skalné steny a stojíte pred 10 m vysokým majestátnym skalným oknom a isto žasnete (po ceste je tiež malé skalné okno). Ten pocit si treba vychutnať, posadiť sa na trávnatý prah a obdivovať všetko navôkol. Hlboko pod vami tečie Štiavnica, oproti na západ máte ako na dlani hrebeň Ďumbiera a Chopka a celkom vpravo sú Poludnice. Človeku sa ani nechce odísť, ešte tak odletieť! To radšej nie, lebo neradno skončiť ako tí, čo leteli koncom vojny ponad naše hory vyhnať fašistu! Trosky sovietskeho lietadla na Slemä nás veru prekvapili, keď sme po hodine cesty hore – dolu dorazili z Ohnišťa cez Michalovské sedlo na tento históriou poznamenaný vrch. Tu chodili nešťastia po horách aj po ľuďoch v celej tej nešťastnej dobe.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zo Slemä chodník prudko klesal a naše kolená dostali zabrať. Malebné chatky na Brtkovici už dávali tušiť blízkosť civilizácie. Po Stanišovskom sedle nasledoval strmý zostup do rovnomennej doliny a s klesajúcim slnkom sme aj my zostupovali cez šťavnaté lúky do Jánskej doliny, minuli sme neprístupnú Stanišovskú jaskyňu a od našej chaty nás už delilo iba pár stoviek metrov. Osviežili sme sa v prameni pri ceste a tešili sa na oddych, výdatnú večeru a zázračné účinky liečivého vírivého prameňa v kadi. Tých vari 20 km po asfalte a v strmých svahoch bola slušná porcia, no zažili a videli sme toho viac ako dosť. Sediac v kadi sme cítili, že únava odchádza a dojmy silnejú. Čo viac môže človek od prírody chcieť!?