1.deň

Spišské Podhradie – Spišská Kapitula – Spišský salaš – Jablonov – Krúžok – Uloža – Kúty – Kováčová vila – Levočská Dolina

Naraňajkovali sme sa, rozlúčili sa so Zuzkou a Marekom a autobusom 7:55 hod. sme z Košíc odcestovali do Spišského Podhradia. Nemal som mapu Levočských vrchov a tak som sa potešil Informačnému turistickému centru na námestí. Evidentne však slúži na niečo iné a nie na informácie pre turistov. Pani mi nechcela predať mapu, ani dať pečiatku, lebo vraj je z inej firmy. Keď po asi 10 minútach nezáujmu o mňa sa naozaj nič nedialo, zobral som sa preč. Zašiel som na miestnu Matriku, kde mi dali pečiatku a do potravín. Po žltej sme sa vybrali smer Spišská Kapitula. Keďže sme si ju pred rokom prezreli, mienili sme cez ňu len prejsť. Bola tam práve exkurzia študentov s výkladom a tak sme sa započúvali. Napokon som zašiel do Informačného centra. Ochotná, mladá pracovníčka mi síce dala pečiatku, no mapu Levočských vrchov nemali. Prečo som tak naháňal mapu? Chcel som ísť neznačene cez Jablonov na červenú do Ulože.

Nuž sme sa teda vybrali veriac mojej vizuálnej pamäti. Žltá nás lúkami doviedla k Spišskému salašu. Tu sme prešli cestu, prebehli cez diaľnicu a lúkou zišli do Jablonova. Slnko pieklo ani divé a tak som tušil, že dnes to nebude ľahké. Vliekol som veľký, modrý ruksak, Danica zelenú Lamu. V Jablonovom sme sa zastavili na ObÚ. Dali mi pečiatku a radili, ako ísť rovno do Ulože. Oni tak vraj chodia na púť. Potešil som sa rade, no napokon sme šli inak. Cestou sme zbadali krčmu a tak sme zašli na kofolu. Krčma je na poschodí nad potravinami a volá sa príznačne – Stúpava. Dal som si napokon aj utopenca a mladý krčmár mi rožok k nemu šiel kúpiť do potravín.

Takto posilnení sme napokon vykročili rozpálenou asfaltkou k lesu. Minuli sme Božie muky, za ktorými sme mali odbočiť cez potok na lúky. Nebola tam žiadna cestička a tak sme radšej pokračovali po asfaltke. Pamätal som si, že treba odbočiť druhou odbočkou a popri potoku kráčať až pod asfaltku do Ulože. Aj sme tak spravili, no nejako sme šli dlho a potešili sme sa, keď sme došli k miestnym, ktorí chystali drevo na zimu. Pani, pre ktorú to štyria chlapi robili, nám nakreslila na papier cestičku. Z asfaltky sme odbočili doľava a lesnou cestou pokračovali ďalej. Čoskoro sme prišli na rázcestie a tu zase doprava. Keď som uvidel tri divé svine na ceste, spozornel som. Mali sme ísť okolo krmelca a on tam naozaj bol, no tu zase začali prebehovať cez cestu malé svinky. To som už zavelil na rýchle pokračovanie vpred. Vyšli sme na ďalšie rázcestie a tam sme sa nevedeli s Danicou zhodnúť, kade ísť. Napokon sme z cesty odbočili na rúbanisko a začalo stúpanie hrebeňom a pŕhľavou. Keďže som mal krátke nohavice, moje nohy večer priam horeli. Počuli sme nad nami autá, no cestu sme nevideli. Napokon som sa odhodlal štvornožky vyliezť svah a pomedzi stromy som uvidel cestu. Prešli sme ju a boli sme na veľkej lúke so zosilňovačom. V diaľke sme po prvý raz uvideli náš cieľ – Vysoké Tatry.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Danica začala jesť a ja som sa vrátil na cestu. Stopol som auto, ktorého šofér mi potvrdil, že sme kúsok nad Uložou. Lúkou sme prešli k budovám družstva a potom do dediny. Majú tu krásnu autobusovú zastávku v tvare drevenice. Perfektne by sa tu dalo prespať. Za kostolom značka odbočila na štrkovú cestu a dlho jej nebolo. Popýtali sme sa mladých chalanov, ktorí kosili v lesnej škôlke, či ideme dobre. Potvrdili nám to a onedlho sme došli k smerovníku na veľkej, pokosenej lúke. Neďaleko v bývalej horárni boli nejakí ľudia, no nešli sme sa ich pýtať na cestu a to bola možno chyba. Po červenej sme síce prišli do Levočskej doliny ku Kováčovej vile, no naše Ski Centrum bolo v Levočskej Doline a to boli ešte tri kilometre po asfaltke do kopca. Z Kútov po modrej by sme za 50 minút prišli rovno nad hotel.

Dorazili sme práve v okamihu, keď sa končila oficiálna časť osláv nejakého stavbára a jeho 60 hostí sa rozchádzalo. Zdalo sa, že personál z nás veľkú radosť nemá. Prevádzkar nás napokon ubytoval, požičal nám mapu a skvelý kuchár nám urobil večeru podľa chuti. Prestal mi fungovať krokomer a ruksaku som mal plné zuby.

2.deň

Levočská Dolina – rampa na ceste do vojenského obvodu Javorina – odbočka na Dvorce – Ruskinovské kostoly – Záľubica – Ľubica – Kežmarok

Vyspali sme sa dobre, aj raňajky nachystané pohodovým kuchárom nám chutili. Bolo mi však jasné, že ísť po značke na kopec Hrádok a potom neznačene do Vrbova a Veľkej Lomnice je nereálne. Asi by som v tej horúčave pod ruksakom padol za vlasť. Ako sme tak nahlas dumali, počul nás kuchár a poradil nám ísť cez vojenské lesy po asfaltke rovno do Kežmarku. Keď nám ešte prevádzkar povedal, že sa pri prípadných nepríjemnostiach s kontrolou máme odvolať na neho, bolo rozhodnuté.

Pobalili sme sa a vykročili. Asfaltkou sme sa vrátili kúsok späť, smerom ku Kováčovej vile a potom zabočili doprava po asfaltke do vojenských lesov. V domčeku pri rampe nik nebol a keď nás začali obiehať autá s kežmarskou ŠPZ, odľahlo nám. Evidentne tu už vojaci nerobia problémy. Asfaltka stúpala serpentínami pomaly hore a keď sa pomedzi stromy v diaľke zjavila nová chata, bolo nám jasné, že sa blížime k sedlu. Naľavo v doline vidno súkromné chaty a v diaľke nad stromami trčí veža kostola na Mariánskej hore. V sedle sme si dali pauzu. Opäť sa nám ukázali v plnej kráse zasnežené vysokotatranské končiare. Na parkovisku je veľká kopa štiepkov, ktoré vraj vozia do Poľska na kúrenie. Dorazili k nám cyklisti od Ľubice. Boli z Veľkej Lomnice, s nemeckým hosťom. Podebatovali sme, vyslovili nám obdiv, že sa pešo trepeme s ruksakmi a odfučali na Dvorce. My sme kráčali dolu asfaltkou a keď za jazierkom prišla cesta zľava, opäť sa objavili za našimi chrbtami a predbehli nás. Zamávali sme si a tento raz odišli definitívne.

My sme časom prišli k minikostolíku. Postavili ho rodáci zo zrušenej obce Ruskinovce. Na lúke pred ním sme sa naobedovali a pokračovali ďalej. Onedlho sme dorazili k hrdzavému plotu. Skrývali sa za ním budovy výcvikového priestoru. Chvalabohu, brána na oplotení bola otvorená a ani posádka vozidla vojenskej polície nejavila o nás záujem. Naše nohy začínali mať asfaltky dosť, no do Kežmarku bolo ešte poriadne ďaleko. Prešli sme cez Záľubice. Pravdepodobne tu bývali civilní zamestnanci vojenského priestoru, lebo domy boli na jedno kopyto. Tatry sa na nás z obzoru usmievali a tak sme odhodlane vykročili smer Ľubica. V bývalom mestečku práve prebiehal žiacky turnaj v minifutbale a tak všade pobehovala odresovaná mlaď.
Kežmarok a Ľubicu oddeľuje vlastne iba ulica. Šťastlivo sme došli na autobusovú stanicu. Nič nám nemalo dlho ísť a tak som sa vybral na neďalekú vlakovú stanicu. Potešilo ma zistenie, že o 30 minút pôjde vlak do Popradu a vzápätí do Smokovca. Spolu s nami cestovala kopa Rómov, ktorí evidentne radi navštevujú miestny Lidl.

Tak sme teda doputovali do Vysokých Tatier a ubytovali sa v Bystrine v Starom Smokovci. Sme tu po tretí raz. Dostali sme izbu pre invalidov, čo sme komentovali tak, že sa nemýlili.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek