Trasa

Chata Kožiar – Baranec – Plačlivô – Smutné sedlo – Žiarska chata – chata Kožiar

Výstup na Baranec

Ráno pred šiestou budíček a pred siedmou už nastupujem smer Baranec. Po predošlom upršanom večeri som mal trošku obavy o priebeh naplánovanej trasy, keďže niektoré miesta mali byť za dažďa nebezpečné, čo som nemal chuť riskovať. Ráno sme sa zobudili do hustej hmly, čo nás však neodradilo. „Aspoň na ten Baranec“, povedal som si, pretože tento vrch som už dávno mal v pláne zdolať a počas každej cesty cez Liptov priťahoval moju pozornosť svojou dominantnosťou. Šlo sa dobre, nikoho tak ráno ešte na chodníku nebolo a terén nebol až taký mokrý, ako som sa obával. V prvej časti výstupu je orientácia trochu sťažená, jednak v dôsledku pomerne riedkeho značenia, no svoju rolu tu zohrala aj spleť rôznych chodníčkov, skratiek a prebiehajúce práce v lese. Výstup, aj keď je pomerne dlhý, by som neoznačil za náročný. Serpentínami naberáme stále výšku, ktorú sledujeme aj pomocou GPS. Najskôr 1130, potom 1400. Tu už les začína nadobúdať pralesovitý charakter a objavujú sa prvé výhľady na Ráztoku a Jalovskú kopu v susednej rázsoche vybiehajúcej z Baníkova. Les začína ustupovať a pred nami je ďalší, tentoraz kosodrevinový vegetačný stupeň.

„Ako dobre, že som si zobral návleky“, vravím si, lebo kosodrevina je ešte stále vlhká z predošlého dňa. Z čista–jasna sa pred nami odkryje maličká polianka s tromi lavičkami a smerovníkom ktorý nám oznamuje, že sme dorazili na Holý vrch. Prvý krát sa nám ukáže Baranec. Na smerovníku sa píše, že ešte dve hodiny, čo sa vzhľadom na blízkosť vrcholu ani nechce veriť. Po krátkej pauze ideme ďalej. Hrebienok sa stáva ostrejším, miestami premiešaný so skalkami. Už sme blízko. Kosodrevinu sme nechali pod nami a výšku naberáme už v pásme alpinských lúk. Záverečný úsek výstupu je najstrmší, treba zdolať krátky skalný výšvih a o pár metrov je pred nami betónový pilier na vrchole Baranca. Celý Liptov sa kúpe v mori oblakov až neskutočne hlboko pod nami. Naproti nám vykukuje len Ďumbier s Chopkom a Kráľovou hoľou. Neodolám a fotím, pričom strácam pojem o čase. Dorazili sme sem pred desiatou neskutočne pohodovým tempom. Na vrchole sme stretli dvojicu, čo sem prišla od ústia Račkovej doliny. Videli sme sa už od Holého vrchu a šli sme takmer paralelne, no ja som proste musel byť hore v ten deň prvý, a tak som brata nechal za mnou a posledných cca 100 výškových metrov prekonal, ani neviem ako. To všetko len pre ten slastný pocit, byť tam prvý.

Baranec – Plačlivé

Po takmer hodine kochania sa z nádherného výhľadu z Baranca je čas pohnúť sa ďalej. Trošku som mal obavu z prvej časti zostupu, o ktorej som čítal, že za mokra môže byť nebezpečná. Ona skutočne pôsobí pomerne strmo, no nie je najmenší problém ju zdolať a moje obavy sa ukázali skutočne prehnané. Pri zostupe do bezmenného sedla medzi Barancom a Smrekom pribehol kamzík na dobrých 20 metrov od nás, priamo na turistický chodník. Neuveriteľné. Trasa až po Žiarske sedlo je pomerne monotónna, zo začiatku sa ide ostrejším hrebienkom s niekoľkými skalnými úsekmi. No ja som už mal myseľ na Plačlivom, ďalšom cieli toho dňa. Výstup naň pôsobí od Žiarskeho sedla naozaj veľkolepo. Povrch tvorí nepríjemná sutina. Tak, ako pôsobí výstup mohutne, tak sa dá na jeden ťah zdolať svižným tempom bez problémov. Sledujem, ako sa Ostrý Roháč po mojej pravici postupne prepadá pod moju úroveň, čím v duchu kalkulujem, ako som asi v danom momente vysoko. A je to tu, konečne v Roháčoch! Je to úplne o niečom inom, ako na Baranci. Je to neskutočná nádhera. Takmer kolmé skalné steny severnej strany vzbudzujú rešpekt, no zároveň tomuto miestu dodávajú neuveriteľné čaro. Baníkov, Tri kopy, Ostrý Roháč, všetky tieto roháčske nádhery odtiaľto pôsobia ešte veľkolepejšie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Plačlivé – Smutné sedlo

Po zaslúženom obede a niekoľkominútovom takmer nepretržitom stláčaní spúšte na fotoaparáte je čas pobrať sa ďalej. Sledujem oblohu. Je to v poriadku. Žiadne búrkové oblaky sa neformujú. Pri ceste zo sedla je možné zvoliť si buď chodníček tesne pod hrebienkom, ktorý ide viac-menej traverzom popod ostrý hrebeň, alebo priamo po ňom, keď sa značka až trošku komicky ukazuje na protiľahlých skalkách priamo na hrebeni. Keď sme už tu, tak snáď nepôjdeme popod a zdolávame roháčsku skalu. Terén nie je vôbec náročný, len na azda dvoch miestach sa človek musí zastaviť a premyslieť si, kde dá nohu, aj to len preto, aby som neobúchal foťák o skaly. Najnáročnejší úsek, ktorý sa dá ale v pohode zvládnuť, je prekonanie cca trojmetrovej stienky. Takto striedavo sa skalnými partiami dostávame až do oblasti medzi Plačlivým a Nohavicou. Na nej nás prekvapí armáda mužíkov ako v nejakom surrealistickom obraze s kulisou tvorenou Troma kopami. O pár minút sme v Smutnom sedle. Odtiaľte pôsobí Roháč a Plačlivé naozaj majestátne.

Smutné sedlo – Žiarská chata – chata Kožiar

Lúčime sa s Roháčmi a začíname zostupovať. Sprvu ideme takmer po hranke Prostredného grúňa, neskôr sa chodník stočí do jeho východného svahu a niekoľkými serpentínami ho zdolávame. O pár minút sa pripájame k chodníku, ktorý ide zo Žiarského sedla. Objavujú sa prvé stromy a neskôr aj chata, ktorá je už takmer pred nami. Ešte prejdeme cez drevený mostík a sme tam. Na chate sa nemáme v úmysle zdržať, navyše je tu plno a tak hneď ideme ďalej. Dopočuli sme sa o možnosti prenajať si kolobežky na chate a absolvovať tak posledný úsek inak ako monotónnym hltaním asfaltu. Je to super bonus za týmto krásnym dňom a s batohmi na chrbte si zjazdíme posledný úsek dnešnej trasy až po parkovisko, kde sa kolobežkový úsek končí. Už len pár metrov a sme pred chatou Kožiar, kde si dáme niečo pod zub. Chata pôsobí príjemne, rovnako aj jej kuchyňu môžem vrelo odporučiť. Tým sa dnešný deň končí. Západné Tatry sú naozaj nádherné a odporúčam tam ísť každému.