Odchádzala som tak narýchlo, že som pozabúdala pribaliť do ruksaku kopu vecí a niektoré z nich mi neskôr aj dosť chýbali. V piatok večer sme ešte zúrivo diskutovali o predpovedi počasia, keďže prognóza bola dosť pesimistická a na sobotu hlásili dážď. V sobotu ráno sme ale napriek tomu ospanlivo prešľapovali pri potravinách v Tatranskej Polianke, odkiaľ nás malo vyviezť auto do Sliezskeho domu, a pokukovali po olovených mrakoch a zamračenej oblohe.

V Sliezskom dome už bola kopa ľudí, ktorí sa pripravovali na Gerlach, išlo tam päť alebo šesť skupín, medzi nimi skupina mladých Čechov (tí boli v ten deň najrýchlejšou skupinou a ako prví sa dostali dole) a tiež postarší manželský pár – pán dostal výstup na Gerlach ako darček k sedemdesiatke. Medzi ľuďmi sme našli nášho horského vodcu, zoznámili sa s ďalšími dvoma ľuďmi v skupine a vyrazili. Pod Batizovskou próbou sme potom znova stretli skupiny idúce hore na Gerlach. Trochu sa tam diskutovalo o počasí, ktoré nevyzeralo príliš nádejne, niekto z vodcov vtedy vytiahol mobil a zavolal do Smokovca na meteorologickú stanicu, že ako teda bude. Tam vyhlásili, že bude zamračené, ale pršať by nemalo a keď už, tak len trochu. Všetci sme teda obliekli sedáky, vodca si nás pripol na lano a vyrazili sme.

Začiatočný nástup Velickou próbou viedol kolmým žľabom, ktorý postupne prešiel do členitého skalnatého chodníka. Táto zaujímavá cesta, kde bolo potrebné neustále preliezať, po čase nadviazala na štandardnú horskú cestičku strmo hore až k Čertovmu sedlu. Za sedlom začínal traverz. A tam nás chytil dážď. Teraz si kladiem otázku, prečo sme vtedy ani neuvažovali o návrate. Keby som bola v takomto skalnatom teréne za dažďa s mojou partiou, okamžite sa vraciame, keďže na mokrých šmykľavých skalách sa prudko zvyšuje riziko úrazu. Keď je ale človek už hore, vrchol takmer na dosah, nechce sa mu vzdať tak ľahko, možno sme sa aj spoliehali na skúsenosti horského vodcu. Toho sme trochu spovedali, ako to vidí s tým terénom za dažďa, či sa to dá zvládnuť a keď nám povedal, že už bol na Gerlachu aj za horších podmienok, keď dážď primŕzal, povedali sme si, že nie je nad čím váhať a pokračovali ďalej. Ja som si trochu zanadávala, že som zabudla rain cover na ruksak, ale veď to sa snáď dáko zvládne.

Hustý lejak však neprestával a znepríjemňoval cestu, ešte stále sme ale boli všetci "nažhavení" pokračovať ďalej a cestou vtipkovali. Traverz nás asi za 45 minút doviedol až na vrchol, kde začala kríza. V hustom lejaku postupne začali premokať všetky veci, a počas tej chvíľky, ktorú sme strávili na vrchole, zmizlo teplo z pohybu. A to nás ešte čakal trojhodinový zostup. Ten by bol myslím náročný aj za pekného počasia. Z vrcholu išlo cesta dole strmým žľabom, vodca, ktorý bol predtým vpredu, bol teraz na konci rady, aby mohol istiť a zhora dával pokyny prvému v rade, kadiaľ má ísť. To výrazne spomaľovalo postup. Cesta viedla prevažne cez vodu, ktorá sa tam zbierala z okolitých stien, takže sa to chvíľami skôr podobalo na kaňoning, ale vzhľadom na to, že sme už aj tak boli komplet mokrí, ani nás to príliš netrápilo. Tak sme sa veselo lopotili smerom dolu, ja som sa vždy, keď sme na chvíľku spomalili tempo pri preliezaní náročnejších úsekov, začala triasť od zimy ako v pokročilom štádiu Parkinsona, čo keď videl sprievodca, začal súriť ostatných, aby išli rýchlejšie. Za nami zostupovala ešte ďalšia skupina, ktorá na nás nechtiac uvoľnila kameň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Bolo to náročné, všetko sa šmýkalo, všetko mokré, ten hustý dážď vydržala jedine bunda, do ktorej mi ale voda natiekla rukávmi, keď som hmatala po chytoch, takže aj tá bola len čiastočne suchá. Skupina potápačov však urputne pokračovala ďalej k Batizovskej próbe. Tá nám trochu kládla odpor, spoločnými silami sa ju však podarilo prekonať a nakoniec sme sa všetci zdraví, živí a mokrí ako myši dostali do Batizovskej doliny. Odtiaľ nás čakala už len hodinová cesta k Sliezskemu domu a úkrytu pred dažďom. Keď sme už boli takmer na magistrále, opustil nás vodca, ktorý sa vrátil späť k Batizovskej próbe pomôcť kolegovi s turistami, ktorí tam mali problémy. Druhý deň som si na webe horskej služby čítala, že išlo o toho 70-ročného pána, ktorý skolaboval a museli ho zniesť na magistrálu a vrtuľníkom odviezť do nemocnice. Zdá sa, že výstup na Gerlach nebol práve ideálny darček, keďže ho to skoro zabilo. My sme zatiaľ uháňali k Sliezskemu domu s vidinou tepla a čaju s rumom. A potom rýchlo dolu hotelovým autom a ďalej do sucha a tepla penziónu.

Z môjho pohľadu to bola určite túra, na ktorú nikdy nezabudnem, jedna z najnáročnejších a zároveň najkrajších. Trochu ma mrzelo len to, že kvôli lejaku som si nemohla vychutnať technicky náročné úseky chodníka. Mojich spolupútnikov myslím na záver túry dorazilo konštatovanie vodcu, že ani pre neho to nebola úplne rutinná záležitosť a chvíľami sa vraj aj trochu obával, ako to dopadne. Našťastie to dopadlo bez úrazu pre nás, aj všetkých ostatných, ktorí sa v ten deň vybrali na Gerlach, s výnimkou spomínaného staršieho pána, ktorý sa ale dúfam rýchlo zotaví. Hneď by som tam išla znova, bojím sa, ale že za pekného počasia to nebude zďaleka také zábavné ako za dažďa.