Autobus nás potom mal ďalšie dni zaviesť do Novej Sedlice a Runiny, ako aj odviesť z Runiny a Ruského. My dvaja sme sa potom chceli presunúť na Dukliansky priesmyk a šliapať hrebeňom s prenocovaním v RZ Daňová, Balnici a Runine. Všetko sa zdalo byť perfektne naplánované, no prišlo sneženie od 1 000 m a tak som bol zvedavý, ako to dopadne.

Trasa

Nová Sedlica – Temný vŕšok – Kremenec – Hrúbky – Čierťaž – Sedlo pod Čierťažou – Rabia skala – Ďurkovec – Sedlo pod Ďurkovcom – Pšeničište - Runina

Raňajkovali sme o 7 hod. a autobus nás do Novej Sedlice odviezol zo Sninských rybníkov o 7:45 hod. Tretí krát idem hore na Kremenec, no teraz je najhoršie počasie. Pršať začína už pri budove NP Poloniny. Rýchlo sa prezliekame do nepremokavého a o 9 hod. vyrážame hore po červenej. Prekvapujeme ma množstvo mladých, ktorí idú hore. Vyzerá to tu chvíľami ani na promenáde. Ideme s Danicou poslední, no skoro všetci prehliadli odbočku z cesty do lesa a tak sme zrazu v čele stúpajúceho hada. Ešte pred klesaním z Temného vŕšku k Stužickej rieke ma prekvapí nová studnička. Aspoň ja som ju predtým nezaregistroval.

Prestalo pršať a nejako som zrazu kráčal sám. Známa cesta mi ubieha celkom rýchlo a prvý sneh zaregistrujem pri vyústení červenej na hranicu. Tu sme už pokope viacerí z oddielu. Ráno sa totiž dohodli tri varianty túr a na tú najdlhšiu nás ide asi 15. Mali sme sa zhromaždiť pri Trojbode, no prietrž mračien nás rýchlejších vyháňa na trasu. Dnes to nebude sranda. Som rád, že som zobral pončo a nielen kryt na ruksak. Kým sme sa s Danicou spamätali, ostali sme na trase sami. Sneh bol miestami po členky a ja som veľmi rozmýšľal, čo za čudo je to červené, čo z neho vykukuje. Napokon sa z toho vykľuli listy lopúcha. Niekde za Kamennou lúkou ma zaujal kontajner. Rozmýšľal som, načo tu komu je a kto ho vôbec vytrepal sem hore. Pravdepodobne slúžil (slúži) pohraničnej polícii ako oddychová miestnosť. Dosť nás prekvapilo, keď sa zo zákruty vynorili poľskí policajti aj so psom. Myslel som si, že po Schengeene už na našej spoločnej hranici nehliadkujú. Že to asi je potrebné, sme sa presvedčili, keď týždeň po našom návrate z Polonín zadržali nad Runinou 25 Pakistancov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Keďže prestalo pršať, rozhodli sme sa s Danicou pri jednom padlom strome najesť. Dobehli nás Stano s Ivanou a rozprávali nám svoj zážitok, keď Stana policajti ako jediného kontrolovali. Nuž mať fúzy a byť trochu tmavší je tu podozrivé. Postupne nás predbiehali ostatní spoluturisti. Mysleli sme si, že slniečko, ktoré vyšlo, už bude po celý deň. Došli sme k útulni v sedle pod Čierťažou. Zbehli sme si nabrať vodu k výdatnému prameňu. Ivana sa pri prameni nejako zdržala a tak sme vykročili v trojici. Vraveli sme si, veď nás dobehne. Prišli však úplné vlny studeného dažďa, ktorý miestami prešiel do krúpov. Z výhľadov nebolo nič a veľmi sme sa potešili útulni v sedle pod Rabiou skalou. Fakt je ten, že tu definitívne prestalo pršať, no vnútro útulne je v úbohom stave. Stano ešte s nami vyšiel hore k smerovníku, no potom sa vrátil späť, lebo mal starosti o Ivanu. Tak sme sa brodili snehom zase len sami dvaja s Danicou.

Z času na čas vietor rozohnal hmlu a tak boli aj aké-také výhľady po okolí. Vcelku sme sa potešili smerovníku na Ďurkovci. Vedeli sme, že už pôjdeme len dolu. Prišla taká hmla, že som chvíľami Danicu pred sebou nevidel. Zišli sme do sedla pod Ďurkovcom. Danica sa išla schovať pred vetrom kúsok pod sedlo a ja som sa vybral pozrieť si studničku. Po bahnitom svahu sa mi dolu nešlo najlepšie, no došiel som bez pádu. Prameň je výdatný, krytý kamennou strieškou a vyvedený trubkou. Nabral som vodu a štvornožky som sa vrátil k smerovníku. Vrcholová kniha tu nebola, napriek funkčnej schránke. Zostup do Runiny je dosť zdĺhavý a strmý. Vyšlo však slnko a tak konečne máme pekné výhľady na hrebeň. Lesná cesta nás vyviedla na spevnenú. Pri skládke dreva si treba dať pozor a nepokračovať po ceste, ale ísť kolmo doprava do lesa.

Vyšli sme na veľkú lúku nad Runinou. Síce sme nevedeli, kadiaľ ide značka, no už sa nedalo zablúdiť. Proste dolu lúkou do obce. Tesne pred prvým domom sa napokon k nám pridala zľava zelená. Na internete som si pred odchodom našiel, že tu od apríla fungujú dva penzióny. Mali byť pri kostole a tak sme sa ich vybrali hľadať. Popri ruine bývalej školy sme prišli ku kostolíku. Samozrejme, že som si šiel odfotiť zvonicu. Zasmial som sa nad pripravenými slúchadlami pre zvonára. Aj my v práci totiž používame také. Od ObÚ s pamätnou tabuľou nás miestni nasmerovali do krčmy U Mira. Tu už bola zábava v najlepšom. Východ sa zbratal so Západom. Turisti so štvorkolkármi. Veď povedzte, kde u nás je ešte borovička po 11 Sk? Krčmár ponúka aj ubytovanie vo veľmi slušných podmienkach. WC, sprcha, kuchynka, izba s poschodovými posteľami za 150 Sk/ osoba/ noc. Žiaľ, nás s Danicou o týždeň ubytovať nemohol, lebo mali prísť českí hľadači zbraní z II. svetovej vojny.

Krčmár napokon vytiahol kožu z najväčšej stromovej užovky v Poloninách. Volali ju Anakonda. Naše dievky v nej predviedli zopár tanečných kreácií a keď dorazil zvyšok oddielu autobusom z Novej Sedlice, mal výbor čo robiť, aby rozjarenú spoločnosť dostal včas do Sninských rybníkov na večeru. Cestou späť sme mali totiž ešte vybavenú návštevu dreveného kostolíka v obci Topoľa. Vždy ma fascinuje tá jednoduchosť. Na človeka nepadajú obrovské klenby chrámov a aj tie nebesá sú nejako bližšie. Je tu aj cintorín vojakov padlých v I. svetovej vojne.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek