Najprv to začalo pár telefonátmi:
„Tak čo, chatár, jelene už ručia ? Už si niečo počul?“
„Ále, čo ja mám čas počúvať vašich jeleňov, ja mám hostí a o tých sa musím starať, nie o vašich jeleňov.“
„No nič, chatár, veď my prídeme na chatu, lebo už začína ruja a na Magure je náš revír, veď vieš.“
Ako by som nevedel. Miestnych poľovníkov som dobre poznal. Akoby aj nie, keď každú vychádzku do lesa končili takmer vždy u mňa na pive či borovičke. A tak, keď prišla ruja, začali prichádzať aj poľovníci. Zvyčajne ich bolo okolo šesť až osem. Večer zasadli k pálenke a začala poľovnícka latina. Najprv si skritizovali pušky, potom vychválili svojich psov a zvyčajne to skončilo pretekmi v ručaní a la jeleň. A tak sme sa dozvedeli:

„Počúvaj Fero, a ty máš ešte stále tú starú lefušu? A to čo s ňou chceš trafiť, veď tá už je vyhrkaná ako môj bicykel. Ty, no čo keby si ju na noc namočil do dažďovej vody, možno že by trochu zapučala.“
„Ty sa len do mojej guľovnice nestaraj. Veď ja som sa už tiež dopočul, ako ste strieľali do stodoly a ty si len na streche korýtka trafil.“

„Chlapci, neuveríte mi, ale ten môj pes je tak strašne múdry a pracovitý, že ho musím trochu aj brzdiť. Minule som bol týždeň na služobke a moja stará si ho zobrala do kuchyne, že aby jej nebolo smutno. No verte či nie, ale po týždni ten pes už vedel aj cesto na štrúdľu ťahať.“
„No keď je taký šikovný, len aby si tá tvoja stará ho nezobrala vyskúšať aj do postele. Lebo tam by bol isto šikovnejší ako ty.“

„Bol som počúvať tetrova. Prídem na miesto, ešte bola tma. A tak som si sadol pod strom a sedím, až som zaspal. A zrazu ma čosi zobudilo. Pomaly otvorím oči a načúvam: toktoktoktok. Bolo to veľmi zblízka. Snažím sa zdvihnúť hlavu a pozrieť nad seba, ale nedá sa. Nebudete mi veriť, ten tetrov mi sedel na klobúku.“
„Vážne? No človeče, a my sme si mysleli, že to ti ten klobúk osrali sliepky, keď si minule ležal spitý na dvore.“

„Minule som išiel cez Hoskoru. Tak si kráčam zamyslený, keď zrazu z húštiny predo mnou vyskočí medvedica. Strhol som pušku z pleca a mierim jej rovno srdce. Ale tá sa vám kľudne postavila na zadné a predné laby do vzduchu. No normálne sa vzdávala. Tak som jej povedal - bež a už tu nestraš. Zmizla v húštine ako vietor.“
„ A ty čo? Išiel si si vymeniť osraté trenírky domov, alebo si ich len prepral v potoku?“

V tomto duchu to pokračovalo a borovička za borovičkou im mizli v gágoroch. Len som si všimol, že pred každým vypitím si povedali: „Tak chlapci, zjedzme.“ A tak sa pýtam: „Čo to vy stále máte s tým zjedením borovičky.“ „No chatár, to ti musíme vysvetliť. Lebo ty si trošku nechápavý. Vieš, naše baby nám zakázali piť, lebo že vždy prídeme nacenganí. A tak sme im sľúbili, že nebudeme. A či my teraz pijeme? Kdeže, my tú borovičku jeme. A jesť nám veru nezakázali. Chachacháá.“ Nuž taká je poľovnícka logika.

Medzi poľovníkmi bol jeden taký malý, maličký poľovníček. Starší pán, výška tak asi 1,55 m, živá váha 45 kg a volali ho Jalovica. Aj pažbu na puške mal skrátenú, lebo by inak nedosiahol na kohútik. A tak som sa spýtal, prečo mu hovoria Jalovica.
„Nuž, chatár, poviem ti otvorene, to ti je riadny borec. Raz bol sám na poľovačke na jeleňa a nad ránom, keď ešte len svitalo a nebolo dobre vidno, prišiel mu pod mušku obrovský jeleň. No a on neváhal a strelil ho. Kus spadol na prvú ranu, ale pretože bol sám, tak vedel že potrebuje pomoc, aby zviera dotiahli do dediny. A tak letel z hory do dediny a zháňal traktor s vlečkou a každému rozprával, akého jeleňa zložil. Lenže keď sa tam s veľkou slávou dotrepali, tak zistili, že to nebol jeleň, ale družstevná jalovica, čo sa zatúlala od čriedy z pastvy. A od tej doby ho voláme Jalovica. Družstvu musel zaplatiť za jalovicu a na dva roky mu zobrali poľovnícky lístok.“
Treba povedať, že tento Jalovica bol aj riadny skupáň. Keď mal rozkázať rundu, tak bol smelý, ale keď mal platiť, tak sa ošíval ako čert a tvrdil, že veru on toľko nerozkazoval. Ale ja som ho už poznal a tak som bol nemilosrdný.

Keď sa poľovníci primerane naliali, tak začali preteky v ručaní. Niektorí mali so sebou kravské rohy či iné pomôcky, ale ostatní hľadali pomôcky na chate. A tak o chvíľu mali v jedálni na stole cylindre z petrolejových lámp, zavarovacie poháre či hrnce. Z jedálne sa nieslo ručanie, pred ktorým bledli všetky jelene z Fatry a všetky kozy v doline dostali sexuálne chúťky. Ale postupne sily dochádzali a lovci sa odobrali spať. Predtým mi však nezabudli povedať:
„Chatár, zobuď nás o pol štvrtej, aby sme niečo stihli.“
Natočil som si budík a o štvrtej som im každému strčil predplatené pivo do ruky a vysotil som ich von z chaty. A šťúply Jalovica vždy poznamenal:
„Chatár, začni hneď krájať cibuľu, lebo tak o dve- tri hodiny sme tu nazad aj s pečienkou z jeleňa a to budeme potrebovať veľa cibule.“
Poznal som tie reči a aj ich maniere. Keď niečo strelili, nikdy sa nevracali cez chatu, aby mi nedajbože nemuseli niečo dať. Ale keď nestrelili nič, tak to sa vždy vracali vždy cez nás.
„Neprišiel“, vraveli, „aj sme ho začuli a prilákali, ale potom ho azda niečo vyplašilo.“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Jedného rána, keď som ich zasa vypúšťal o štvrtej z chaty a Jalovica mi zasa zdôrazňoval, aby som nachystal cibuľu, povedal som si, že ho trochu vytrestám. Na chate sme mali mať večer asi štyridsať hostí a na večeru sme pre nich varili guláš. A tak som si nakrájal zo tri kilá cibule a predsmažil som si ju. Okolo jedenástej sa poľovníci zjavili zasa pred chatou, a vraj - jeleň zasa neprišiel.
„No a čo bude teraz s tou cibuľou“, pýtam sa Jalovicu. „Ráno ste si ju rozkázali a ja ju už mám aj predsmaženú."
Jalovica na mňa pozerá, ako by ma videl po prvý raz a tak tú otázku zasa smerujem priamo na neho:
„Počúvajte, vy ste si ráno rozkázali cibuľu a tak si ju teraz zaplaťte. A môžete si ju aj zjesť.“
Jalovica sa začal krútiť, že to on len tak, akože keby niečo trafili.
„Kdeže“, začal som byť tvrdý, „vy ste si rozkázali cibuľu, tak si ju aj zaplatíte.“ Zašiel som do kuchyne a vovalil hrniec s cibuľou pred neho.
„Tu to máte, päť kíl cibule a kilo masti. Spolu to je aj s príplatkom za 65 korún.“
Jalovica sa len smutne pozrel na kamarátov a vraví:
„Bisťubohu, on ju naozaj nachystal.“
Za 65 korún bolo vtedy na chate 13 pol deci pálenky. Skúpy Jalovica sa krútil ako had, chlapi sa mu smiali, ale nakoniec vytiahol peniaze a zaplatil.
Hrniec som zaniesol späť do kuchyne, peniaze dal jednému poľovníkovi a oni ich spoločne prepili, či ako hovorili -prejedli. Jalovica bol prevychovaný, chlapi lapnutí a ja som mal srandu.

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.