Svet Čína, Mongolsko, Rusko I. - Čína
Veľmi pekné miesta sveta sa dajú spoznať aj za rozumný peniaz a svojpomocne. Naša cesta začala pristátím na pekingskom letisku. Prešli sme väčšinu zaujímavostí v hlavnom meste Číny, skúsili sme treking cez Čínsky múr. Spoznali krásy mongolských hôr, romantiku ostrova Oľchon - významného turistického cieľa v rámci jazera Bajkal. Niekoľko dní sme cestovali vlakom, transsibírskou a transmongolskou magistrálou. Naša cesta sa skončila odletom z Moskvy. Zažili sme veľa zábavy a zážitkov na celý život, o ktoré by som sa rád podelil aj s vami.
Náš plán bol jednoduchý. Asi tri mesiace pred cestou sme kúpili letenky do Pekingu. Potom sme si vybavili poistenie, víza do Číny, Mongolska a Ruska, zaočkovali sme sa proti žltačke, zmontovali predbežný plán a bolo. V práci nám voľno dali, odhodlanie sme mali a to bolo hlavné.
Na výlet sme sa vydali 11. 6. 2008. Zostava bola: ja - Adam, Vevinka a Fúdel. Prvý kontakt s Čínou nebol veľmi príjemný, pretože nám nedopravili dve z troch batožín. Akonáhle sme opustili letisko, zoznámili sme sa s miestnou pekingskou klímou. Strašný smog, ktorý sme videli už pri pristávaní, tvoril „peknú“ čiernu škrupinku nad mestom. Autobusom sme sa premiestnili do ubytovacieho zariadenia, ktoré sa na naše prekvapenie nachádzalo na mínus 4-tom poschodí, čoho som sa najprv trochu zľakol, ale po chvíli to bolo celkom fajn. Bol tam kľud, ticho a čisto, aj čo sa týkalo záchodov a spŕch. Hostel slúžil v čase vojny ako proti bombový kryt. V Pekingu sme sa zdržali šesť dní. Za tento čas sme stihli pozrieť väčšinu hlavných pamiatok a atrakcií, trochu spoznať tunajší spôsob života a miestnu mentalitu.
Peking sa dosť líši od ostatných menších a menej komerčných čínskych miest. Veľmi zaujímavé je, ako ľudia v Číne pracujú. Je tu veľká prezamestnanosť. V supermarkete sú „na každom piatom kroku“ zamestnanci, ktorí sa snažia pomôcť. Taktiež ulice sú v centre Pekingu úplne čisté, pobehuje tam kopec upratovačov, ktorí zameriavajú a odstraňujú každú, aj tú najmenšiu špinku. Tam, kde by stačili na naše pomery dvaja, traja ľudia, tu pracuje aspoň desať. V dobrom sa to odzrkadľuje na úrovni služieb, ktorá je lepšia ako tá naša. Všetko ide rýchlo, jednoducho a plynulo. Nie je to tu také preplnené, ako sa hovorí a píše. Doprava bola totálny chaos, všetci stále trúbili, križovatky boli úplne psycho, každý chodil, ako sa mu zachce, hlavne cyklisti. Na druhej strane som si tu nevšimol žiadne nabúrané alebo ťuknuté autá.
Batožina nám prišla po troch dňoch pobytu, ale iba jedna. Druhá sa zatiaľ nenašla. Našťastie sa tu dala zohnať turistická výbava za celkom rozumnú cenu. Ceny boli všeobecne veľmi nízke. Treba neustále zjednávať. Napríklad pivo sa dá zjednať v prepočte na našu menu za cca 6 Sk (bolo naozaj veľmi chutné), ubytovanie v hosteloch do 100 Sk/noc, gigová karta do foťáku asi za 300 Sk a iné smiešne ceny. Základnú trekovú výbavu sme zohnali do 2000 Sk a to turistické topánky, spacák, karimatku a pončo. Na druhý deň sme opustili mesto. Náš cieľ bol čínsky múr, trasa z dedinky Simatai do dedinky Gubeikov, cca dva až tri dni šliapania. Dostali sme sa tam v pohode, najprv busom do mesta Miyun. Odtiaľ sme zjednali taxík, teda uja s autom čínskej značky za 90 j., čo je asi 270 Sk, za sedemdesiat kilometrov dlhú cestu do Simatiu. Okolo 16:00 sme tam dorazili a začali výstup s „plnou poľnou“ na čínsky múr. Je to neuveriteľná stavba, o tom sa asi rozpisovať nemusím.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Za vstup sme zaplatili 40j – 120 Sk. Šliapali sme asi 3 hodinky a kochali sa okolitou krásou. Asi o 19 hod. sme našli jednu z mnohých strážnych vežičiek, ktorá bola trochu mimo hlavnej trasy a nebola úplne rozpadnutá. V tejto vežičke sme sa zložili, aj keď je to bolo v tejto časti múru viac-menej zakázané, rovnako ako stanovať, prespávať a zakladať oheň. Nuž čo už, ale bez toho by to nešlo a nebolo ono. Stan nebolo treba vyťahovať, spali sme na zemi v spomínanej vežičke. Po okolí sme pozbierali drevo, vo vnútri sme spáchali oheň, otvorili pivečko, šupli trocha borovičky, zapálili si a kecali, pokiaľ nám to drevo nezhorelo. Spalo sa trochu strašidelne. Vonku sa prechádzal nejaký duch, počuli sme iba kroky. Ráno sme vyrazili ešte skôr, ako začali chodiť turisti. Bol vcelku pekný deň, klasicky dosť horko. Pomaly začali turisti pribúdať, veľa Číňanov, ale aj zopár „bielych“. Hlavne tí po nás začudovane pozerali, obdivovali a vypytovali sa, či sme tu niekde aj spali. Nestreli sme žiadnych „pravých“ turistov s batohmi v plnej výbave, ako sme boli my.
Asi po dvoch-troch hodinkách šliapania sme opustili komerčnejšiu časť múru a vybrali sme sa naprieč pôvodnou, nezrekonštruovanou časťou. Po chvíli sme museli zliezť z múru kvôli vojenskému priestoru. Šliapali sme po pravej strane múru, cestičkou, niekedy aj necestičkou. Občas sme podávali skoro horolezecké výkony, predierali sme sa zarasteným kríkolesom s vysokým obsahom pichliačov. Ďalší problém bol v tom, že nám kriticky dochádzala voda. Totiž v komerčnejšej časti boli často predajcovia s rôznymi limčami, vodou a pivom, no tu sme už nestretli ani žiadneho turistu, či miestneho, nieto ešte predajcu. Plánovali sme večer utáboriť niekde na múre. Plán sa začal pomaly rozplývať, tak ako zásoba našej vody, z ktorej nám zostal necelý liter na troch smädošov. Do Gubejkova to bolo ešte hodne ďaleko, ale nemali sme inú možnosť, ako šliapať až tam. K večeru sme sa konečne priblížili k cieľu. Niekde za horami sme počuli klaksóny automobilov. Boli sme dosť vyčerpaní. Dopili sme posledné kvapky vody, aj moju tajnú rezervu, pivečko na večer k ohňu. Fúdeľ si skoro sadol na škorpióna, ešte že som si ho všimol. Strhaní a smädní sme konečne okolo 20 hod. dorazili do Gubejkova. Tu sme našli krčmo-potraviny, slastne šupli pivečko a kokakolu. Chutili parádne.
Zistili sme, že nám ide autobus do mesta Chengde, čo bol náš ďalší cieľ. Tam sme sa dostali okolo 22:30. Za pomoci miestneho mladíka, študenta, ktorý hovoril po anglicky, sme sa zmordovaní snažili nájsť ubytko. Bol fakt ochotný, robil, čo sa dalo, ale v menších miestnych hoteloch nás nechceli ubytovať. Dôvod bol, že vláda nariadila, aby cudzinci počas olympiády a už aj pred ňou museli byť zaregistrovaní a ubytovaní vo väčších hoteloch. Tie boli drahšie, asi okolo 500 a viac Sk na človekonoc, čo nebolo v súlade s naším rozpočtovým poriadkom. Moji spolušliapači už uvažovali aj s poslednou alternatívou a to ísť spať do stanu, niekde na okraj, alebo do lesa, poblíž mesta. V túto nočnú hodinu, cca 23:30, by to bol v tomto veľkom a špinavom meste fakt šit, preto som túto alternatívu odmietal. Našťastie sa stal zázrak a natrafili sme na super hotel v centre mesta. Vyzeral luxusne, ale vypýtali si od nás len 60j – 180 Sk za osobonoc. Izba bola fakt pekná, luxus, teda pre nás úplný. Ešte asi pol hodinu sme neverili, ako pekne sme sa vyhrabali zo zúfalej situácie. No čo vám poviem, dali sme sprchu, klasika pivečko a spať. Dva dni nám trvalo, kým sme si poobzerali hlavné miestne pamiatky a trochu spoznali mesto. Za celý čas sme tu stretli len štyroch „bielych“ turistov. Väčšina ľudí na nás pozerala ako na mimozemšťanov, hlavne na Vevinku, blondínka a modroočka ...nechápali tomu zjaveniu.
Chceli sme ísť stanovať do hôr, niekde nad mesto. Za cieľ sme si vybrali okolie jednej turistickej atrakcie, skaly týčiacej sa na jednom z okolitých kopcov. Skala pripomínala obrovský postavený obušok. Dostali sme sa tam cez „sídlisko“ tvorené hutongami t.j. klasickými chudobnými čínskymi domčekmi, skoro ako rómska osada. Bol tam smrad, žiadna kanalizácia a kopec smetí. Nakoniec sme našli cestu ku spomínanej turistickej atrakcii. Po dlhšom hľadaní vhodného miesta sme sa „ubytovali“ oproti spomínanej hore s obuškovou skalou. Okolie skaly bolo strážené strážnikmi. Aj napriek tomu, že sme sa im snažili skryť, a boli sme boli mimo ich areálu pôsobnosti, uvideli, kde sme zložení. Najprv niečo z kopca oproti vykrikovali. Nevedel som, či po nás alebo medzi sebou. Nakoniec nás poctili aj návštevou, niečo hútorili, nepáčilo sa im, že pripravujeme jedlo na horáku, že im to tam podpálime či čo?! S niekým sa rozprávali cez mobil, dohútorili a odišli. Bol som nahnevaný, že už asi nemôžem rozložiť oheň. Chvíľku pred tým, ako prišli, som dozbieral drevo. Čo už. Mysleli sme, že už bude kľud. Aj bol.
No potom okolo 23:30 prišla väčšia skupina policajtov, bolo ich asi osem. Trochu sme sa báli, lebo na veľvyslanectve nás strašili, že musíme byť zaregistrovaní, a spať v medzinárodných hoteloch, čo už som spomínal. Inak nám vraj môžu dať mastnú pokutu. Našťastie bol medzi nimi aj prekladateľ, ktorý hovoril po anglicky. Vypýtal si pasy, skontroloval víza, vysvetlili sme mu, že minulú noc sme boli zaregistrovaní v tom a tom hoteli, poznal ho, a že sme si len tak mierumilovne vyšli do prírody na jednu noc a že zajtra sa už vraciame do Pekingu. Našťastie bol ujo policajt úplne v pohode a tak nám to povolil. Ako pricupkali, tak aj odcupkali. No zábavný zážitok, ako pre nás, tak asi aj pre nich.
Potom sme popili pivečko, trošku borexu a hybaj spať. Nadránom k nám zavítala ďalšia návšteva - búrka. Skoro nás odfúklo a vytopilo, našťastie nad nami celkom rýchlo prefrčala a pokračovala ďalej. Ráno nás už zobudilo slniečko a začínajúca páľava. Zbalili sme stan a pomaly vyrazili späť do Chengde a odtiaľ to Beijing. V Pekingu sme strávili ešte dva dni a potom nasledovala cesta vlakom do Mongolska.
