Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Cyklovýlet Tichou a Kôprovou dolinou

Každý turista má svoje vysnené miesta v rámci Slovenska. Tými našimi boli už dlhšiu dobu dva ostrovčeky divočiny v Tatrách – Tichá a Kôprová dolina. Tieto miesta pre nás ostávali neobjavené najmä kvôli dlhším nástupom po asfaltkách, ktorých monotónne kilometre málokto obľubuje. Túto drobnosť sme sa nakoniec rozhodli vyriešiť zaujímavou kombináciou cyklovýletu a pešej turistiky.

Vzdialenosť
56.2 km
Prevýšenie
+1582 m stúpanie, -1582 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 15.08.2009
Pohoria
Tatry
Trasa
Voda
prameň cestou pod Temné Smrečiny
Nocľah
bez
Doprava
horský alebo trekingový bicykel
SHOCart mapy
» č.1097 Vysoké Tatry (1:50.000)
» č.1096 Západné Tatry (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: CykloTicha.gpx

Trasa

Liptovská Kokava – Podbanské – Kôprová dolina – Kmeťov vodopád – Temné smrečiny – sedlo Závory – Hladké sedlo – Zadná Tichá – Tichá dolina – Podbanské – Liptovská Kokava

Ako to začalo

Tip na realizáciu našej trasy som objavila v galérii v diskusii k zaujímavej fotke. Užívateľ Misou tu popisoval, ako najideálnejšie prejsť obe doliny a pritom vidieť čo najviac. Základ je v tom, že sa na výlet vydajú dve dvojice, z ktorých jedna stúpa hore Tichou dolinou a druhá Kôprovou dolinou, pričom na konci dolín schovajú bicykle. Keď sa potom stretnú cestou s druhou dvojicou, tak si vymenia informácie o skrýšach a zídu do opačných dolín, než ktorými stúpali. Táto idea mi postupne dozrievala v hlave. Matúša sa mi podarilo nadchnúť hneď, a keď sa nám pošťastilo nájsť aj druhú nadšenú dvojicu v zosobnení Sone a Ľuba, tak nebolo čo riešiť. Zvolený dátum na 15. 8. 2009 sa ukázal ako perfektne načasovaný, pretože na obdobie uprostred leta sme trafili neskutočne stabilné počasie.

Spoločný začiatok

Ubytovanie sme našli v Liptovskej Kokave (790 m), a tak vyrážame z tejto malebnej liptovskej dediny. Je cca o pol ôsmej ráno. Náš domáci nám radí novú asfaltku, ktorá vedie od miestneho družstva smerom k lesu na Podbanské. Obchádzame teda družstvo a o chvíľu už ukrajujeme prvé kilometre novou cestou. Ide sa perfektne, s výhľadmi na ranné Západné Tatry a Kriváň, ktorý je v opare. Asfaltka končí a my čoskoro vchádzame do lesa, kde na križovatke lesných ciest odbočujeme jemne doprava do kopca a opäť rovno, pričom následne prechádzame popri lúke, na ktorej sa idylicky pasú miestne ovečky. Prvá fotopauza je tu. Slnko začína pripekať, a tak zhadzujeme prvé vrstvy. Cesta vedie krásnym voňavým lesom, povrch je dobre tvrdý, a tak nemám problém ani ja na trekovom bicykli. Míňame dve chatky, a potom prichádzame na ďalšiu križovatku, na ktorej musíme odbočiť doľava. Prejdeme pár metrov a ostávame úplne zarazení. Zrazu sme v mesačnej krajine. Aha, vlastne ceduľa nás na všetko upozorňuje – prešli sme z urbárskych zazelenalých lesov do lesov, ktoré spadajú pod kompetenciu ŠL TANAP-u. No, víchrica si asi vedela vybrať, ktorý les mala polámať. Vyťažený úsek začína totiž presne pri ceduli. Viď dokumentačné fotky k článku. Len krútime nechápavo hlavami a ešte zhrozene zisťujeme, že nové stromčeky, ktoré boli potom vysadené, nemajú vlastne ani priestor na rast. Také je všetko zarastené. O chvíľu sme na Nadbanskom (956 m). Pozeráme do mapy, že je potrebné kúsok zísť do Podbanského, a potom cestou k dolinám. Ale chalani nie, však treba trošku dobrodružstva hneď zrána. V mape vidia lesnú cestu, ktorá by mala vyústiť kúsok od horárne Tichá. A tak sa vyberáme po červenej značke smerom na Tri studničky, a potom vľavo do lesa a polomu. Chvíľu sa cesta dá zvládnuť, ale potom začínajú galeje. Viac tlačíme ako ideme, cesty sa tu ťažbou nadobro zmenili a mapa je nám naprd. Nakoniec sa nám podarí zísť k asfaltke, pričom zisťujeme, že sme už v Kôprovej doline, dobrý kilometer povyše od rázcestia. Aj chalani uznávajú, že to bola hlúposť, ale však dookola bližšie, že. Nevieme sa rozhodnúť, ktorá dvojička ide ktorou dolinou, a tak si hádžeme korunu. Na mňa s Matúšom padá Kôprová dolina, Soňa s Ľubom teda schádzajú k Tichej. Je pol desiatej, mali by sme sa stretnúť niekde v okolí sedla Závory okolo tretej poobede.

Kôprovou dolinou k Temným smrečinám

My dvaja teda pokračujeme postupne hore Kôprovou dolinou. Celá dolina mi príde prevažne zalesnená, len kde-tu je vidieť suchý strom. V doline je viacero turistických prístreškov, kde sa dá oddýchnuť a načerpať sily na ďalšiu cestu. Na bicykli ale cesta ubieha rýchlo a pred pol jedenástou sme na konci oficiálnej cyklotrasy, na rázcestí pri Kmeťovom vodopáde. Tento skvost si samozrejme nenecháme ujsť, smerovník k nemu ukazuje len 3 min, a tak sa nám hneď zapĺňajú pamäťové karty obrázkami divokej vody. Doteraz sme nestretli ani nohu, hoci na konci cyklotrasy si veselo parkujú dve autá. Máme dilemu, či skúsiť ísť na bicykloch ešte vyššie, pokiaľ to pôjde, ale keď nás obieha terénne auto 4x4, tak dilemy necháme dilemami a povieme si, že naše bicykle určite nezničia toľko prírody, čo terénne auto. Ideme teda ešte asi pol hodinu, kým sa cesta nestáča k Turkovej doline. Tu povyše turistického prístrešku schovávame bicykle a zaznamenávame miesto pomocou GPS-ky. Ďalej už teda pokračujeme pešo a ja si aj rovno dávam test, čo všetko znesú moje turistické sandálky, veď komu by sa so sebou chcelo ťahať ešte aj pohorky. Lesom sa ide príjemne. Míňame výdatný a chutný prameň vody. Presne na obed prichádzame k smerovníku pod Temnými smrečinami (1480 m). Smerovník síce ukazuje čas ku Temnosmrečinským plesám (1674 m) niečo vyše hodiny, ale za polhodinu sme hore úplne pohodovým a fotiacim tempom. Veď treba zvečniť aj Vajanského vodopád! Cestou konečne stretáme ľudí, ktorí nám nadšene rozprávajú, ako hore pozorovali orla. Po príchode k plesám som ale jemne rozčarovaná – prostredie síce krásne, ale okolie plesa okupujú dve či tri rodiny s deťmi, ktoré sa nevedia vpratať do kože. Matúš znechutene konštatuje, že to mohol ísť rovno do seneckého akvaparku. Našťastie po chvíli sa dvíhajú na odchod a my si vychutnávame pravú atmosféru Temných smrečín. Čistulinká priezračná voda lemovaná vencom hôr naokolo – nedivím sa, že mnohí považujú Temné Smrečiny za jednu z najkrajších oblastí Tatier. Určite má svoj podiel na tom aj odľahlosť tohto územia, vďaka čomu zostáva ušetrené davov turistov. Dávame si obedík a identifikujeme štíty naokolo. Najvýraznejšia je Čubrina (2370 m) a Kôprovský štít (2363 m). Pôvodne chceme prejsť aj k vyšnému plesu, pretože v mape máme zaznačený chodník, ale nie je ho vidieť a my nechceme strácať čas morením sa s kosodrevinou. Od Chalubinského vrát (2029 m) vidíme schádzať tri poľské turistiky. Keď sa s nimi potom neskôr v Hladkom sedle rozprávame, tak konštatujú, že zostup chodníkom veru jednoduchý nebol. Možno otázka pre kompetentných, prečo ho radšej nevyznačiť, keď ho ľudia aj tak používajú. Veď aký pekný okruh by sa potom dal urobiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zvítanie pod sedlom Závory

Dole zbiehame bleskovo a hneď začíname stúpať do sedla Závory. Stúpaním sa nám odkrývajú pohľady na celú Temnosmrečinskú dolinu, tiež časť Hlinskej doliny a zadná časť Kôprovej doliny je ako na dlani. Stretáme zopár zostupujúcich ľudí. Míňame tiež rozkošné muchotrávky rovno na turistickom chodníku. Po prudšom stúpaní serpentínami v kosodrevine nás víta trávnatá Kobylia dolina. Vidíme Kobylie pliesko (1734 m) a ja už netrpezlivo pozerám smerom hore k sedlu, či zbadám Soňu a Ľuba. O chvíľu zazriem dve zostupujúce postavy z Hladkého sedla, zaostrím zrak – a veru, sú to oni, už aj mávajú. Je 14.50, čas stretnutia sme určili naozaj presne. Stretáme sa kúsok pod sedlom, rozložíme sa na väčšom kameni. Chalani si vymieňajú údaje z GPS-iek, ja so Soňou si zasa rozprávame dojmy z nami prejdených častí. Oni sú nadšení z Tichej doliny a Hladkého sedla, my zasa z Kmeťovho vodopádu a Temných Smrečín. Zjavne sme všetci so svojím smerom trasy spokojní. Po polhodinke sa dvíhame, hoci sa nám z tohto pekného kúta krajiny príliš nechce. Predsa len toho máme pred sebou ešte dosť.

Sedlo Závory a Hladké sedlo

Soňa a Ľubo sa teda vydávajú po našich stopách, my sa vyberieme zasa po ich. O pár minút sme v sedle Závory (1876 m) a začínajú ďalšie fotoorgie. Svetlo je celkom fajné, hoci je len niečo pred štvrtou. O chvíľu pokračujeme do Hladkého sedla (1993 m). Vedie tam príjemný chodník popod Hladký štít (2062 m). V Hladkom sedle sa nám otvárajú úžasné výhľady na poľskú stranu. Ako na dlani máme hraničný hrebeň s Valentkovou (2158 m) a Svinicou (2301 m), na Orlej prti sa hmýri množstvo malých ľudských mravčekov, pod nami je krásna dolina Pieciu Stawow Polskich. Všetko v úžasnom podvečernom svetle. Totálne sme z tejto scenérie namäkko. Okrem nás sú tu len spomínané Poľky, ktoré schádzajú dole k plesám. Opäť neznačeným chodníkom. A rozhodne neboli jediné, kto ním v ten deň šiel, stretli sme totiž takto podvečer ešte ďalšie skupinky Poliakov, ktorí mali namierené presne sem. Opäť sa mi natíska otázka, prečo teda tento chodník radšej neurobiť oficiálnym, keď ním ľudia aj tak chodia. Náročný terén to predsa nie je. A už sme v Schengene. Hoci tento chodník je na poľskej strane, takže je to otázka skôr na poľské orgány. Mňa osobne skôr hnevá uzavretie chodníka do Tomanovského sedla, pretože tým sa znemožnil oficiálny prechod krásneho okruhu Červenými vrchmi. Tí drzejší sa ním možno vyberú aj teraz, ale ja sa snažím chodiť naozaj len značenými oficiálnymi trasami a tak mám smolu. Ale to som už mimo témy. Pred pol piatou opúšťame Hladké sedlo a mierime naspať do sedla Závory.

Zadná Tichá a Tichá dolina

Podľa mapy to je dole do doliny hodina a pol. Vieme však, že aj Soni a Ľubovi sa podarilo vyjsť bicyklami kúsok vyššie, než je povolená cyklotrasa, a tak tipujeme, že okolo pol šiestej budeme pri bicykloch, nech nám ostane dostatok času na zjazd Tichou dolinou. Zostup Zadnou Tichou je opäť úžasný. Horský lúčny terén strieda kosodrevina, do toho zurčí horský potôčik. Nikde ani nohy, pričom dávame za pravdu Ľubovi v tom, že Zadná Tichá je terén 2, ale obtiažnosť 8 z 5-stupňovej škály – možno tipujete správne – čučoriedky sú iná potvora. Trochu tŕpnem, či v každej zákrute nenatrafíme na maškrtiaceho macka, ale máme šťastie (či smolu?) – zver sa nám v tento deň kompletne vyhýba. A pritom by sme radi niečo z tatranskej fauny videli, veď práve Tichá a Kôprová dolina sú považované za najväčšiu divočinu. Všímame si tiež les, pretože sa chceme na vlastné oči presvedčiť, ako je na tom s lykožrútom, keďže v poslednej dobe začala opäť masívna kampaň za vyťaženie aj bezzásahových zón v piatom stupni ochrany kvôli obrovskej kalamite. Nuž, to, čo vidíme na vlastné oči, za kalamitu rozhodne nepovažujeme. Kľudne sa so mnou všetci dohádajte, ale ložísk suchých stromov nie je veľa natoľko, aby sa tam nahrnula ťažká technika. Tých pár suchých stromov mi rozhodne nevadilo a už vôbec nemajú súvis s veternou kalamitou, ako aj bude vidieť na dokumentačných fotkách k článku. Lykožrútom totiž boli napadnuté stromy v takých miestach, kde kalamita územie nepoznačila. Pri predstave, že vzácny ekosystém aj Zadnej Tichej by mal byť narušený výrubom a ťažnými mechanizmami, mi je naozaj zle. A to nie som ekológ ani prívrženec zelených. Len sa dívam na svet s otvorenými očami a myslím rozumom nezakaleným peniazmi a ziskom. K bicyklom prichádzame o 17.45. Tipujeme, že tak do siedmej by sme mohli byť na rázcestí s Kôprovou dolinou. Schádzame teda k rázcestiu pod Kasprovým (1265 m). Svetlo je stále výborné, Červené vrchy sa už teraz začínajú jemne červenať. Pohľady sú úžasné, rozhodne sa sem musíme opäť vrátiť. Následný zjazd Tichou je tiež perfektný. Cestou stretáme ešte zopár cyklistov, ale inak sa nechávame unášať vetrom. V miestach, kde sa Tichá dolina rozširuje, je naozaj trochu smutnejší pohľad na popadané stromy po veternej smršti, ale pomedzi ne začína byť vidieť jasné zmladenie. Les si dokáže poradiť sám. Škoda, že v doline už svetla veľa nie je, tým pádom nemám dokumentačné fotky. K rázcestiu pri horárni Tichá, kde sa odbočuje do Kôprovej doliny, prichádzame cca 18.50. Mysleli sme, že nestíhame a Soňa s Ľubom tu už na nás budú čakať, ale sme prví. Sranda ale je, že do ôsmich minút prichádzajú aj oni. Tomu hovorím načasovanie! Spoločne svištíme rovnakou cestou naspäť do Liptovskej Kokavy, pričom stíhame ešte fotiť Kriváň v posledných lúčoch slnka. V Liptovskej Kokave sme niečo po pol ôsmej, keď ešte nad dedinou fotíme úplný západ slnka nad Chočskými vrchmi. Sme spokojní a vysmiati – pekný deň je za nami a ja vám náš postup môžem len odporučiť!

Opačným smerom (Soňa Junasová)

Asfaltka cez lúky a lesíky s výhľadom na Kriváň bola naozaj úžasná, škoda, že bude slúžiť akurát tak na poľnohospodárske účely, bola by z nej výborná cyklotrasa. Možno by som sem pridala aj náučné tabule, napríklad na hranicu urbárskych a štátnych lesov, ako už písala Adushka. Nikto ma nepresvedčí o tom, že víchrica alebo lykožrút sa zastavili presne na hranici medzi nimi, na jednej strane holé rúbanisko, na druhej krásny zelený les.

Po absolvovaní skratky v duchu hesla "skratka bola síce dlhšia, ale o to náročnejšia" a následnom hode eurom sa teda s Ľubom vraciame na rázcestie dolín a vchádzame do Tichej. Tá sa mi zapáči už na prvý pohľad a som s naším smerom túry nanajvýš spokojná, ako napokon celý deň.

Pomaly stúpame dolinou. Ideálna na výlet s deťmi, mierne stúpenie, pekné výhľady, každú chvíľu besiedka. Míňame prameň a onedlho sme na konci asfaltky a zároveň cyklocesty. Pohľad na dolinu odtiaľto je monumentálny, nemenej zaujímavý je pohľad na nespracovanú kalamitu a okolo zelený les bez jediného suchého stromu. Naopak, tam, kde neskôr vidíme suché stromy, nie je zase nič popadané. Keďže na šotolinovej ceste, ktorá pokračuje ďalej, sú jasne vidieť stopy kolies áut, bez výčitiek svedomia z poškodenia prírody pokračujeme na bicykloch ďalej, kým sa dá.

Po schovaní bicyklov sa vnárame do krásneho hustého lesa, porasteného papradím. Nahlas sa rozprávame, vyzerá to tu ako riadne "Medveďovo". Neskôr nastupuje kosodrevina, trávnatý chodníček a čučoriedky veľké takmer ako slivky. Naberáme pri nich veľký časový sklz, ale keď tie potvory trčia až do chodníka, ťažko sa odoláva. Prichádzame do záveru doliny a stúpame po jej trávnatom podklade až do sedla Závory. Čakali sme tu piskot svišťov a prípadne kamzíky, tak sme sklamaní. Pokoj tu určite majú, za celú túru sme stretli dvoch cyklistov a štyroch turistov. Asi sú to väčší exhibionisti a tak sa radšej motajú vo Veľkej Studenej, Mengusovskej doline alebo Červenej dolinke, kde sa majú komu predviesť.

Zo sedla Závory sa pokocháme výhľadom na Temné smrečiny a nenáročným chodníkom sa presúvame na Hladké sedlo. Nožičky ma svrbia, chceli by zbehnúť k Piatim stavom poľským, či pokračovať po hrebeni na Valentkovú. Chodníky sú všade, značky nie. Čas sa kráti, prestávame fantazírovať a vraciame sa. Pod Závorami sa stretávame s Matúšom a Adushkou, urobíme si pauzu a opäť pokračujeme. Z trávy prechádzame na nižší porast, opäť paprade, a trochu nižšie prvý raz narážam na "mŕtvy les". Asi päť minút ideme cez sivé vyschnuté stromy. Ostro kontrastujú so svetlozeleným papradím pri ich koreňoch. Les v tejto podobe pripomína kulisy z nejakej Tolkienovej rozprávky. Na moje prevapenie sa mi to páči. Tento úsek trvá len chvíľočku, prichádzame na fotogenickú lúku porastenú opäť zelenými stromami, s drevenými chodníkmi, pretože je dosť podmáčaná. Nastáva stúpanie k Nižnému Temnosmrečinskému plesu. Pleso nás očarí. Nebeský pokoj, sme tu sami, priezračná voda a okolo len štíty. Všeto osvietené mäkkým podvečerným slnkom. Strávime tu takmer hodinu a radšej by sme ešte viac, ale čas nepustí. Zbehnúť dolu, nájsť bicykle, zjazd dlhou dolinou... Bicykle nachádzame v teréne, kde to vyzerá, že nájdeme skôr medveďa. Ešte rýchly výbeh ku Kmeťovmu vodopádu a fičíme dolu. V doline sa už stmieva. Len na rovnejších úsekoch si dovolím luxus obzrieť sa na Kriváň, zaliaty oranžovým svetlom zapadajúceho slnka.

Poznámka: Trasa je vhodná skôr pre horské bicykle, dá sa ale zvládnuť aj na kvalitnejšom a dobre odpruženom trekovom bicykli.

Fotogaléria k článku

Najnovšie