Organizácia celého výletu nebola nijak dlhodobo plánovaná a vznikla celkom spontánne v priebehu pracovného týždňa. Predpovede počasia sa od začiatku týždňa pretekali, ktorá oznámi na víkend vyššiu teplotu a v podstate nebolo pochýb, že sa blíži jeden z najteplejších víkendov leta. Žiadalo sa vypadnúť z mesta a tip padol na cyklovýlet do okolia Banskej Štiavnice. Pri hľadaní ubytovania pomohol internet a je treba uznať, že za to ako sa niektoré dedinky v okolí Štiavnice na internete prezentujú, by sa vôbec nemuselo hanbiť ani hociktoré krajské mesto. Tak napríklad www.pocuvadlo.sk , www.hodrusahamre.sk , www.svatyanton.sk ale aj iné. Najväčší prehľad ubytovacích kapacít v Banskej Štiavnici a okolí sa však nachádza na domovskej stránke mesta www.banskastiavnica.sk. Keďže prioritou bolo neminúť veľa peňazí, hľadalo sa ubytovanie na súkromí. Zopár telefonátov a nocľah v Štiavnici pre mňa i moju lepšiu polovičku v cene 200 Sk/človekonoc bol dojednaný.

Vo štvrtok podvečer, po rýchlom nákupe a ešte rýchlejšom zbalení, sme naložili bicykle za auto a hor do lesa. Schválne hovorím, že sme ich naložili za auto, pretože používame špeciálny univerzálny nosič, o ktorom by som sa rád bližšie zmienil. Nosič bol zakúpený doslova za pár šupov (cca 1500 Sk) v Tescu, dá sa nasadiť na väčšinu áut (sedan, aj hatchback) a nevyžaduje úpravu auta. Síce po montáži a nasadení bicyklov (dajú sa tam dať až 3) vo mne spočiatku vzbudzoval štipku nedôvery, no jazda po diaľnici rýchlosťou aj cez 120 km/hod ma presvedčila, že pre turistov, ktorí si chcú z času na čas so sebou na výlety vziať z domu aj bicykle, je ideálnym riešením. Spomínaný nosič je však len sezónnym tovarom, takže ho v Tescu mávajú len na jar a skladové zásoby neobnovujú.

V Štiavnici nás privítala milá dôchodkyňa, ktorá nás ubytovala v skromnejšom prízemnom bytíku, ktorému však na prežitie letného víkendu vôbec nič nechýbalo.

Cyklotúry

Na úvod by som chcel poznamenať, že hoci je Štiavnický región priam predurčený na turistiku a cykloturistiku, asi najväčším problémom je značenie cyklotrás. Trasy boli prednedávnom pravdepodobne zmenené a preznačkované – tým pádom sa však dostali do nesúladu s turistickými mapami. Počas výletu sme používali turistickú mapu „Štiavnické vrchy“ mapa č. 138 z edície VKÚ Harmanec z roku 2000 a niekoľkokrát sme sa pri určovaní správneho smeru skutočne zapotili. Až príliš často sme sa museli spoľahnúť len na intuíciu a postskautingové stopárske schopnosti :-). Rovnako rázcestníky a turistické križovatky neudávajú všetky možné ciele cesty v okolí a niektoré trasy doslova ignorujú. Dúfam však, že tieto naše skúsenosti aspoň trošku niekomu v budúcnosti uľahčia orientáciu v tomto kraji.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zo Štiavnice na Počúvadlianske jazero: nenáročná

Prvý deň sme si zámerne zvolili menej náročnú trasu, pretože bol v skutku sparný deň a tak sme si chceli užiť slniečka a pohodičky. Vyrazili sme hneď ráno pomalou jazdou cez centrum, aby sme si mohli pokojne vychutnať starodávnu atmosféru a prudké stúpanie na úvod.

Prvou zastávkou v tento deň mal byť tajch Klinger – niekedy mestské plážové kúpalisko. Z centra mesta k nemu vedie asfaltka, ktorá je v podstate výpadovkou na Počúvadlo. Cesta míňa Banské múzeum v prírode a po cca 1,5 km sa pripája na hlavnú cestu z Banskej Štiavnice do Levíc. Tu však treba odbočiť prudko doprava smerom do kopca tak, ako ukazujú navádzače k turistickej ubytovni Klinger. Po krátkej jazde sme spozorovali medzi stromami striebristú hladinu – tajch Klinger. Ako sa neskôr ukázalo, asi najkrajší tajch z tých, ktoré sme ten víkend videli a rozhodne najkrajšie jazierko v akom sme sa kedy na Slovensku kúpali. Tyrkysovo zelená priezračná voda uprostred tmavozelených hustých hôr. Jedinečná atmosféra pripomínajúca roky nedávno dávne, akoby sa tam zastavil čas pred dvadsiatimi rokmi. Neviem či to bolo len tým, že bol pracovný deň, alebo že to miesto ľudia ešte nepoznajú, ale na to aký bol horúci deň, sa tam slnilo len zopár osôb. Inú reč, ako slovenčinu počuť nebolo a v bufete socialistického typu sa podávalo pivo a kofola. Hoci v žiadnom prípade nie som prívržencom bývalého režimu, dobre mi padne si niekedy takto recesisticky zaspomínať. Klinger je jednoducho čarovné miesto.

Po načerpaní klingerovskej atmosféry, nových síl a horkastých tekutín, bolo načim pokračovať v cyklotúre. Vraciame sa späť po asfaltke na križovatku, kde pokračujeme po hlavnej ceste zo Štiavnice do Levíc smerom na Počúvadlianske jazero. Cestu od križovatky lemujú domy štyroch baníckych osád, ktoré sa spoločne zlúčili do jedinej obce – Štiavnické Bane. Na konci Štiavnických Baní míňame po pravej strane Vindšachtské jazero a po ľavej vidíme opodiaľ Evičkino jazero. My sa však nezdržiavame a pokračujeme ďalej po hlavnej ceste do strmého kopca. Na kopci, kde sa cesta rozdvojuje odbočujeme doľava až k Počúvadlianskemu jazeru. To na nás ale až taký silný dojem neurobilo. Príliš mnoho hlučných dovolenkárov, voda plná rias a frekventovaná asfaltka v bezprostrednej blízkosti. Na druhej strane však môže byť pre niekoho zaujímavé, že je tu sústredených množstvo turistických služieb od hotelového ubytovania, možností stravovania, cez WC až po vodné bicykle a člny. Hoci sme sa tu pôvodne plánovali vycapiť na slnko a povegetiť, radšej otáčame bicykle plní zvedavosti na Richnavské rybníky. Vraciame sa späť na kopec nad Štiavnické bane, pričom v mieste, kde sa cesta rozbočuje teraz pokračujeme doprava. K Richnavským rybníkom sa potom už len spúšťame poľnou cestou dole z kopca. Značená modrá a následne zelená turistická trasa, ktorá má tendenciu miasť, nevedie k rybníkom, ale len okolo chatiek, pomedzi ktoré je možné jazerá zahliadnuť. Veľké Richnavské jazero svojim ruchom a množstvom okolitých bufetov pripomína Počúvadlo, preto sa opäť rozhodujeme v ceste pokračovať a za cieľ výletu v tento deň si stanovujeme Vindšachtské, resp. Evičkino jazero. Vraciame sa preto do Štiavnických Baní a po zistení, že pri Evičkinom jazere sa nenachádza žiaden bufet zostávame pri Vindšachtskom jazere.

Horúce počasie, svieža voda v jazere a horké pivko v blízkej krčme vytvorili úžasnú relaxačnú pohodičku, ktorú sme si poctivo vychutnávali až kým nezašlo slniečko. Pri ceste domov sme sa chceli pozrieť ešte na Bakomiho jazero, ktoré je podľa mapy v bezprostrednej blízkosti Vindšachtského, len k nemu treba trafiť. Z cesty ktorá sa obtáča okolo Vindšachtského jazera je potrebné odbočiť prudko do kopca medzi stromy po vyšliapanej lesnej ceste a po asi 100 m sa naskytne úžasný pohľad na krásne jazierko utopené v rokline.

Hoci sme pri ceste domov chceli pokračovať po žltej turistickej značke, ktorá má viesť od Bakomiho jazera ponad Štiavnické Bane, nejako sa nám nepodarilo odsledovať značku a tak nechtiac schádzame zo žltej medzi domy. Pokračujeme teda zo Štiavnických Baní do Banskej Štiavnice. Odbočujeme na Klinger a do Štiavnice sa chceme dostať po červenej značke. Prechádzame po hrádzi, za ktorou nás červená značka vovedie do hustého ihličnatého lesa nad Štiavnicou. Po príjemnej lesnej cestičke sa dostávame až k mestskej bráne a tak do samotného mesta.

Zo Štiavnice na Sitno, Studenské jazerá a späť: náročná

Sitno je najvyšší vrchol Štiavnických vrchov, tvoriaci krajinnú dominantu, ktorá neposkytuje len výhľad na Banskú Štiavnicu a okolie, ale za vhodných poveternostných podmienok je vraj možné zhliadnuť vrcholky Tatier na jednej strane a Dunaj na druhej. Napriek tomu, ako strmo ten kopček vyzerá, sme si ho jednoducho nemohli nechať ujsť.

Dnešnú túru chceme absolvovať mimo rušných ciest a asfaltiek najviac ako sa len dá a tak aj plánujeme trasu. Z mesta sa chceme dostať po červenej cez Štefultov na sedlo Pod Pinkovým vrchom, odkiaľ po žltej pretraverzujeme na Sitience až pod Sitno. Hneď v úvode však zisťujeme, že to nebude jednoduché. Táto červená turistická trasa uvedená v mape je zrušená a pravdepodobne odklonená na sever, cez centrum, Klinger a Štievnické Bane. My sa ale nenechávame odradiť a po krátkom zorientovaní sa vydávame podľa mapy asfaltkou smerom na obec Ilija. Popri ceste registrujeme sivou farbou pretreté turistické značenie – smer máme teda dobrý. Tesne pred koncom osady Štefultov odbočuje z asfaltky poľná cesta medzi domy. Po overení smeru miestnym domorodcom pokračujeme po tejto lesnej ceste, ktorá sa javí ako ideálny cykloturistický chodník pre horské bicykle. Potvrdzuje to aj fakt, že približne v polovici trasy objavujeme cykloturistické značenie, ktoré nás sprevádza až po sedlo Pod Pinkovým vrchom. Kde sa cyklotrasa na našu trasu pripojila, sa nám zistiť nepodarilo. V mape zakreslená nie je a neobjavili sme ju ani na žiadnom rázcestníku či orientačnej tabuli. Isté však je, že tak ako sa nebadane pripojila, tak aj za sedlom Pod Pinkovým vrchom zmizla... Na rázcestníku Pod Pinkovým vrchom sa márne snažíme identifikovať smer, kam sa máme vydať na žltú trasu smerujúcu na Sitience, zakreslenú v mape. Žltá je tam jednoducho ignorovaná. Zapájame teda znovu deduktívne a stopárske schopnosti a po krátkej úvahe sa vydávame doľava, akoby mierne späť, po širokej lesnej ceste vedúcej po vrstevnici a po pár metroch objavujeme žltú značku. Je veľká škoda, že táto trasa zo Štiavnice na sedlo pod Pinkovým vrchom a zo sedla na Sitience je takto mizerne značená, resp. vôbec neznačená, pretože je to trasa ideálna na horskú cykloturistiku. Najmä zo sedla Pod Pinkovým na Sitience vedie široká, cca 4,5 km dlhá lesná cesta rovinným terénom, vhodná aj pre menej zdatných cyklistov. Značenie zlyháva aj tesne pred koncom trasy, kde by mala žltá križovať zelenú a modrú. Žltá totiž v mieste, kde začína prudký zjazd, zákerne odbočuje z lesnej cesty nenápadnou cestičkou napravo do lesa. Je preto nutné dať si v týchto miestach pozor a nenechať sa zlákať prudkým zjazdom, hoci ťažko je niekedy odolať. To, že značenie je v týchto miestach nedostatočné, potvrdila aj celková zarastenosť lesnej cestičky. Tých, čo sa nechajú zlákať zjazdom je nepochybne ďaleko viac. Asi po 100 – 200 metroch nás zarastená cestička vyvádza na úzku asfaltku, po ktorej sa už na Sitno nedá zablúdiť. No vyšťaviť sa do nekonečného strmého kopca dá veľmi ľahko. Hlavne, keď máme so sebou málo vody. Na druhej strane si však človek dokáže v takomto prípade omnoho lepšie vychutnať požitok z čerstvo načapovaného zlatistého moku, ktorý je možné zadovážiť si priamo na Sitnianskej rozhľadni. (Teraz zo mňa prehovorila vlastná skúsenosť, veď v takýto sparný deň je pre namáhaný organizmus prísun tekutín mimoriadne dôležitý). Hoci bol výhľad zo spomínanej rozhľadne celkom fajn, Tatry ani Dunaj sme nevideli. V rozhľadni je možné zakúpiť si okrem občerstvenia aj suveníry a mapy a taktiež je možné na hornom poschodí si za dobrovoľný príspevok prezrieť geologickú expozíciu. V rozhľadni je zriadená izba ochrany prírody, nad ktorou vykonáva správu Správa ochrany prírody. Neviem do akej miery spadá značenie turistických chodníkov pod ochranu prírody, ale pani za pultom na túto tému diskutovať veľmi ochotná nebola. V podstate som bol v tej chvíli veľmi rád, že bola aspoň ochotná čapovať pivo.

Po krátkej prestávke a načerpaní nových síl vydávame sa ďalej cez Iliju a Svätý Anton do Banského Studenca. Spúšťame sa po zelenej značke späť po asfaltke, po ktorej sme ešte pred chvíľkou usilovne šliapali hore. V mieste kde sa zelená stáča od asfaltky doľava, opúšťame asfaltku a pokračujeme zjazdom po lesnej ceste až do zaujímavej horskej obce Ilija. Z Ilije do Svätého Antona vedie kopcovitým terénom hradská cesta. Zo Sitna sa do Svätého Antona dostávame pomerne rýchlo, najmä vďaka tomu, že neustále klesáme. Obec Svätý Anton je známa najmä vďaka neskorobarokovému kaštieľu so záhradou, v ktorom sa nachádza stála expozícia dobového nábytku. Z časových dôvodov však prehliadku kaštieľa vynechávame a pokračujeme po zelenej značke pozdĺž Studenskej doliny. Podľa prognóz založených na štúdiu mapy sme očakávali rovinatý až mierne kopcovitý terén. Hneď za dedinou nás ale prekvapilo neustále a ku koncu aj dosť prudké stúpanie. Keďže sme už v ten deň mali jeden prudký kopec v nohách, najmä s ohľadom na nežnejšiu časť našej výpravy, pravdepodobne by som dnes asi túto cyklotúru plánoval trošku ináč. Ku koncu sme už skutočne siahali takmer na dno svojich fyzických, ale aj psychických síl a tak sa do pléna utrúsilo aj zopár nadávok. Niektoré z nich boli veru adresované aj plánovačovi trasy. No aj napriek tomu však trošku zdatnejším cyklistom túto trasu vrele odporúčam.

Studenské jazerá nám odporučila naša pani domáca, ako jedny z najčistejšou a paradoxne k ich menu najteplejšou vodou. Teplotný paradox sa však neskôr ukázal ako neopodstatnený, pretože teplota vody v Studenskom jazere sa nijako neodlišovala od štandardu teplôt iných jazier v tomto regióne. A štandardne je tu voda riadne studená.
Jazero je celkom pekné, vďaka ruchu a celkovej atmosfére by som ho zaradil asi do jednej kategórie s Počúvadlom a Richnavským, len s tým rozdielom, že na Studenskom sú možnosti občerstvenia doslova mizerné. A nakoľko sme už začínali byť neštandardne hladní, nervozita stúpala. Nakoniec sme sa museli uspokojiť s hot-dogom a langošom v drahom a škaredom bufete, kde si bolo možné dokonca predplatiť na celý deň vstup do ekologického záchodu. (Pre tuhých pivárov istotne zaujímavá ponuka).
Chvíľka oddychu pri jazere a z Banského Studenca do Štiavnice je to už len zopár kilometrov dole kopcom po asfaltke.

Mesto Banská Štiavnica

Ráz horského mestečka so zachovalou pôvodnou architektúrou a všadeprítomný duch bohatej a slávnej histórie musí učarovať azda každému. Podvečerné prechádzky uličkami mesta, či botanickou záhradou dokážu dosýta uspokojiť aj tie najromantickejšie povahy. Množstvo novootvorených penziónov, barov a reštaurácií s letnými terasami dávajú najavo, že mesto sa prebúdza k životu. Ceny sa pohybujú na prijateľnej úrovni a hoci stále je čo zlepšovať, služby v podstate tiež. V meste je niekoľko historicky významných budov a objektov, ktorých prehliadku si netreba nechať ujsť. Mimoriadne zaujímavé je tiež sfárať do bane v areály Banského múzea v prírode. Banská Štiavnica má naozaj čo ponúknuť a nie náhodou je zapísaná na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Región Štiavnických vrchov s nádhernou metropolou a dolinkami naplnenými priezračnou vodou nás skutočne veľmi milo prekvapil a utvrdil v presvedčení, že naozaj existujú na Slovensku miesta, na ktoré môžeme byť právom hrdí.

Fotogaléria k článku