Banská Štiavnica – Šumiac

Túto etapu sme absolvovali autom. Bola zaujímavá tým, že už v Kozelníckej doline sme vymenovali kopu vecí, ktoré sme si zabudli doma a že ešte tesne pred Banskou Bystricou sme presne nevedeli, kam ideme. Zabudli sme napríklad aj čelovku, nožík, jedlo a podobné zbytočnosti. Neubralo nám to na výbornej nálade a pod banskobystrickým Huštákom sme to spontánne otočili na Horehronie.

Šumiac – Kráľova hoľa

V Šumiaci už ide do tuhého. Začíname v miestnych potravinách nákupom a konzumáciou ľahkých raňajok. Autom vychádzame až na naše známe skialpové štartovisko v strmej zákrute pod malou hrádzkou nad poslednými šumiackymi domami. Cesta je označená aj modrými céčkami. Kompletizujeme bicykle a vyrážame. Počasie je príjemné, aj keď je troška pod mrakom. Cesta je bez asfaltového povrchu, ale veľmi kvalitná a stúpa zo začiatku len pozvoľne. Vyššie sa sklon pritvrdzuje, naberáme výšku a otvárajú sa nám pekné výhľady. Prichádzame do Predného sedla, kde začína asfaltová cesta. Odhodlane stúpame, v sedle Snehová jama začína trochu fúkať a sklon cesty sa dramatizuje. Panorámy a radosť z pekného dňa nás však poháňajú stále hore. Po cca dvoch hodinách od auta sme na vrchole Kráľovej hole. Výstup má niečo cez 12 kilometrov.

Kráľova hoľa - Telgárt

Tešíme sa, že sme hore, fotíme a obedujeme. Je celkom slušná zima, je jasné, že sme úplne poddimenzovali naše odevné súčiastky, tak nám treba. Troška riešime dilemu, kadiaľ ďalej. Po hrebeni sa to síce dá, ale nesmie. A tak ešte robíme vrcholovú fotku pri tabuľke s prečiarknutým bicyklom a doslova fičíme dolu po ceste. Zjazd je perfektný, až na príšernú zimu. V Prednom sedle musím zastať, lebo mám úplne zmrznuté prsty a kolená. Sopeľ mám vyfúknutý od vetra až za ušami. Nechceme ísť hneď k autu a tak v prvej protismernej zákrute pod Predným sedlom (je tam rampa) intuitívne odbočujeme doľava. V mape je to miesto označené ako Havrania skala. Cesta vedie dlho po vrstevnici, je vysypaná občas hrubým kameňom, ale pre bicyklel je perfektná. Križujeme zelenú aj červenú značku z Telgártu na Kráľovu hoľu. Po niekoľkých kilometroch peknej jazdy lesom cesta začína klesať a vychutnávame si zjazd. Keďže sme vyšli z mapového listu, nevieme celkom dobre, kde sme. Máme síce aj GPS-ko, ale zabudnuté doma. Cesta sa vetví a križuje iné cesty, ale my stále ideme dolu. Baví nás to. Vychádzame na dno Zbojníckej doliny na lesnú asfaltku a prichádzame na krásnu lúku, tečie tu potok a na jeho brehu stojí fajná koliba. Na tabuli pri potoku je napísané, že sme v NPR Hnilecká jelšina. Dušan je geograf a tak hneď vie, kde sme a ako ďalej. Po chvíli jazdy vychádzame na hlavnú cestu medzi sedlom Besník a začiatkom stúpania do Vernára, kúsok od bizarne situovanej vernárskej železničnej stanice. Po tejto ceste však nechceme ísť, a tak sa kúsok vraciame popri Zbojníckom potoku a odbáčame z lesnej asfaltky doľava, brodíme Zbojnícky potok a len tak na „blind“ ideme po dobrých lesných cestách, míňajúc prameň Hrona, až do Telgártu.

Telgárt

V Telgárte vysvitlo, že sme hladní a smädní. Dávame sa zlákať pútačmi, sľubujúcimi pizzu, kľučkujeme pomedzi motkajúcich sa predstaviteľov miestnej (tuším) majoritnej etnickej skupiny a pristávame na príjemnej terase pred “reštauráciou”. Obsluha je vľúdna a usmievavá, posedenie príjemné. V menu sú desiatky píc (pízz?), ale obsluha nás so smútkom v očiach informuje, že dnes už nepečú. Tak si teda vraj dáme denné menu, ale melancholická obsluha nás informuje, že ani to už nemajú. Tak si teda vraj dáme niečo, čo majú. A tak si dáme pivo a nejaké jedlo, je to dobré, ale aj prekvapujúco drahé. Veď sme v Telgárte. Ešte si pre istotu v potravinách kupujeme pollitrovku borovičky, lebo noc sa blíži a nikto nevie, čo nás čaká.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Telgárt – Šumiac

Sme opäť v mapovom liste a vieme, že z Telgártu vedie do Šumiaca cyklocestička. Ideme po modrých céčkach dedinou a na jej okraji aj priamo cez rómske getto. Sme tam absolútne jedničky, všetci sú vonku, obdivujú naše svaly a bicykle. Chlapi nás priateľsky zdravia, ženy s úľubou pozorujú naše ladné, bledé nožičky, deti za nami bežia a kričia “do toho, do toho”. So smútkom v duši opúšťame dedinu a cez lúky a lykožrútom demolované lesy prichádzame do Šumiaca k autu. Celý okruh mal 43 kilometrov a sme s ním veľmi spokojní. Je už podvečer a tak znenazdajky začíname premýšľať o tom, kde strávime noc.

Šumiac – Liptovská Teplička

Sadáme do auta a frčíme smerom na Vernár. Cestou obzeráme vhodné nocľažiskové fleky, nič vhodné však nenachádzame. Prichádzame až do Vernára, stále nič, hudba hrá, slnko zapadá, pekne si v aute posmrdkávame, pochvaľujeme si krásnu a zaujímavú krajinu, šoférujúci a kochajúci sa Dušan občas ide v protismere, opúšťame Spiš a mierime na Liptov, prechádzame Vikartovce. Milujeme večerné Vikartovce. Je už neskoro, šero, keď nachádzame perfektný flek na spanie, kúsok pred Liptovskou Tepličkou. A tak rozbíjame bivak. Veľmi si sami seba pochvaľujeme, že máme aspoň zapaľovač a môžeme si spraviť oheň. Keďže nemáme nožík, Dušan si natiera na chlieb paštétu monterpáčkou na sťahovanie pneumatík a salámu si trháme zubami, ako tigre. Najprv sme ju chceli krájať niektorým ozubeným kolieskom na bicykli, ale to sme zavrhli. Borovička je osviežujúca. Noc je pokojná.

Liptovská Teplička

Ráno, ešte v spacákoch, dôkladne plánujeme raňajky v Liptovskej Tepličke. Máme taký plán, že si dáme v tichej kaviarničke na slnečnej terase teplý "kroasánik" a malinkú, horúcu, pekelne hustú a voňavú kávičku. Sadáme do auta, schádzame do dediny. Je to na slovenské pomery skutočne veľmi pekná a čistá dedina. Sen o kaviarničke sa napriek tomu rozplýva a v potravinách si kupujeme poslednú zakysanku a posledný chlieb. Poteší.

Liptovská Teplička – Košariská

Parkujeme na okraji dediny, obdivujeme miestne legendárne pivničky, skladáme bicykle a vyrážame. Najskôr po zelenej značke ku Ždiarskemu potoku (rázcestie Výpad), hneď od začiatku si pokrochkávame od šťastia nad krásnym krajom a perfektným počasím. Zo zelenej značky odbočujeme na modrú a ťaháme hore Ždiarskou dolinou. Cesta je asfaltová, stúpanie mierne. Pozorujeme množstvo lykožrútom napadnutých porastov a stretávame partie chlapov, ťažiacich drevo. Prichádzame až k horárni Staníkovo. Asfaltka po chvíli končí a mení sa na pomerne dobrú lesnú cestu. Modrá značka je presmerovaná a v skutočnosti ide stále Ždiarskou dolinou, popri potoku. Nám to vyhovuje, presne tadiaľ sme pôvodne chceli ísť. Pod Boháčovou cesta v protismernej zákrute opúšťa dolinu a vychádzame na hlavný hrebeň Nízkych Tatier, na Košariská. Útulňa Andrejcová je odtiaľ vzdialená desať minút. Pri troche snahy a námahy sa sem dá na bicykli prísť bez zosadnutia.

Košariská – Panská hoľa – Liptovská Teplička

Tu musím priznať, že sme sa pokúsili ísť po hrebeni smerom na Priehybu. Právnická rečnícka ekvilibristika je mi mimoriadne odporná, ale musím poznamenať, že v návštevnom poriadku NAPANT-u je napísané, že JAZDA na bicykli je zakázaná tam a tam a povolená tam a tam. Takže ak bicykel tlačíte, alebo nesiete, myslím, že návštevný poriadok neporušujete. Nič to nemení na veci, ďaleko sme nezašli, predieranie kosodrevinou s bicyklom na pleci nás nebavilo. Vrátili sme sa na Košariská a spustili sme sa perfektným zjazdom nazad do Ždiarskej doliny ku žltej značke. Tam sme do strmého kopca cez lúku vytlačili bicykle až na hrebeň vedúci z Heľpianskeho vrchu na Panskú hoľu. Hrebeňom vedie žltá značka a celkom zjazdná lesná cesta, bonusom sú brusnice a čučoriedky vo veľkosti menších melónov. Na Panskej holi opúšťame kalamitami ťažko skúšaný les a vychádzame na rozľahlé lúky. Jazda po trávnatom hrebeni s panorámou Tatier a výhľadmi na pol Slovenska je čerešničkou na torte. Od Smrečín zjazdujeme až k hornej stanici vlekov nad Liptovskou Tepličkou a strmou cestou až dolu do dediny k autu. Celý okruh meria cca 27 kilometrov a je výborný.

Liptovská Teplička – Banská Štiavnica

Na tejto ceste je zaujímavé to, že sa nám do auta, medzi blatové bicykle, spacáky, prepotené handry a iné vecičky zmestila dievčina Slávka. Keďže sme si dva dni vôbec (ale vôbec) nič neumývali a výdatne sme sa potili do funkčných bielizní a dresov, tak sme s voňavou a čistou Slávkou pekne kontrastovali. A dohodli sme s ňou, že nabudúce k nim prídeme na ten dobrý "kroasánik" a malinkú kávičku.

Záver

Na absolvovanie popísaných trás je vhodný (nutný) horský bicykel. Trasy nie sú extrémne dlhé, ale vzhľadom na dosť veľké prevýšenia sú relatívne náročné. Odmenou sú nádherné výhľady a výborná jazda. Malý smútok v duši nám spôsobila hlavne nemeniaca sa horehronská infraštruktúra. Na Liptove to už, tuším, začína troška ožívať. Aj keď... V každom prípade, ak sme skromní a životom zocelení turisti, tak takéto a podobné slovenské končiny sú pre nás stále rajom na zemi.

Poznámka redakcie: Jazda na bicykli v Národnom parku mimo vyznačených cyklotrás nie je v súlade s návštevným poriadkom: Pohyb s bicyklom na území národného parku a jeho ochranného pásma je možný len po štátnych a miestnych komunikáciách, cyklotrasách a po účelových komunikáciách, ktoré sú vyhradenými trasami."

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek