Arco - Riva de Garda

Kemp v Arco je fakt na úrovni, ráno po všetkých operáciách spokojne štartujeme. Chvíľu blúdime, než sa napojíme na cyklotrasu, vedúcu po brehu rieky Sarca. Je vyasfaltovaná, opatrená dopravnými značkami, sem-tam odpočívadlo, na niektorých úsekoch je cyklista z oboch strán obkolesený voňavými ružovými kvetmi. Trasa obchádza nízky kopec Monte Brione, pripomínajúci krajec chleba alebo kus taniera, zaujímavo odhodený od ostatného horstva, či už na jednej alebo druhej strane jazera. Siaha až k vode, obchádzame ho a popri jazere sa dostávame až do mesta. Riva del Garda má úžasnú stredomorskú atmosféru, dlhé promenády pri vode, palmy, krásnu architektúru. Nikam sa neponáhľame, jeme zmrzlinu, fotíme, obzeráme sa. Je krásny deň.

Via Ponale

Naveľa sa, ako obyčajne v poludňajšom čase, poberáme ďalej. Čaká nás necelých 500 m prevýšenia a krásne scenérie. Našu cestu sme si už obzreli zdola. Ťahá sa skalou ako niť až po dedinu. Vidno, že kedysi sa používala ako riadna prístupová cesta. Dnes sa do Pregasiny jazdí tunelom. Aj my začíname tunelom. Značka zákazu vjazdu sa bicyklov netýka. Pod nami je aj tunel starej cesty okolo jazera. Tú už tiež nahradila nová, z veľkej časti tiež vedúca tunelmi. Neviem k tomu nájsť žiadne informácie, ale predpokladám, že dôvodom boli jednak nedostatočné šírky ciest, jednak okraj útesu sa drobí do vody.

Prašná cesta čiastočne vytesaná do skaly stúpa veľmi príjemne, takmer nebadane. Toto nebude veľmi na kondičku. Jediná časť tela, ktorej hrozí svalovica, je prst, ktorým stláčam spúšť foťáka. Cesta je neskutočne fotogenická, vlní sa v zákrutách pod skalou, na okraji voda, rôzne druhy zábradlia, útesy, jasnomodrá voda. Vždy, keď si opäť sadáme na bicykel, hovoríme si, že musíme obmedziť fotenie, lebo sa nikam nedostaneme. Predsavzatie obvykle vydrží len pár metrov.

Dolu pod nami sa občas objavuje stará cesta, tiež veľmi fotogenický prvok. Radšej sa ale veľmi nevykláňame. Niekedy volíme cestu nie cez tunel, ale popri ňom, po zrejme najpôvodnejšej ceste, ak sa dá. Na týchto úsekoch sú kusy cesty odvalené do vody, takže treba naozaj opatrne. Míňame aj náučné tabule, čuduj sa svete, vo viacerých jazykoch, čo nie je v Taliansku štandardom. Prichádzame k nepoužívanej stavbičke, zrejme bývalej kaviarni, Belvedere. Podľa náučnej tabule tu bola kaviareň už v roku 1900 a neskôr bol postavený aj Belvedere. Muselo to byť krásne výletné miesto, výhľad odtiaľto je úžasný. Nechápem, prečo to už dávno nie je sprevádzkované. Bol by to príjemný cieľ pre menej výkonných cyklistov alebo pre rodinky s deťmi. Pár metrov ďalej sa však dá posadiť a oddychovať. Je tu križovatka cyklociest, ďalej sa dá pokračovať aj k jazeru Lago di Ledro.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prechádzame cez most ponad rieku Ponale a kaňon, v ktorom tečie. Na nej je stará elektrická centrála. Odtiaľto začína naša trasa citeľne stúpať. Prestávok je teda rovnako. Fotíme menej, lebo trasa sa viac vnára do lesa. Stúpame serpentínami až k vyústeniu súčasného cestného tunela. Pár metrov vľavo a sme na nádhernom výhľadovom mieste so sochou Panny Márie a lavičkami. Jazero pod nami je ako more, nádherne osvetlené. Cestou dole je už slnko schované, takže táto fotopauza sa ukáže ako veľmi prezieravý nápad.

Pregasina

Od Madony ďalej stúpame, aby sme už konečne dosiahli cieľ. Tým je námestie a nejaké to pivko. Odhodlane stúpame cestičkou okolo miniatúrnych políčok do dediny, ktorá sa týči nad našimi hlavami. Vyzerá romanticky - na malej náhornej plošine pod skalnatými kopcami esteticky poukladané domčeky, obkolesené zeleňou, dolu jazero, oproti nad ním dvojtisícmetrový masív Monte Baldo. Idylka. Všetko je tu strmé. Do jednej zo záhrad vedie dokonca malá lanovka a poštové schránky sú tu na jednom múre, aby sa poštári toľko nenachodili. S vyplazeným jazykom vylezieme ku kostolu a zistíme, že tu dedina končí, bez námestia. Pôvodne sme koketovali s predstavou potiahnuť to po cykloceste nad 900 m n. m., ale už sa nám nechce a je aj dosť pokročilý čas. Za cieľ teda vyhlasujeme kostol a vraciame sa do krčmy s výhľadom a miestom na bicykle. Jedno "vajcenbír" a už nás čaká len zjazd dolu. Pri Madone ešte vylovíme nejaké tie parenice a tyčinky. Potom sa už pomaličky nad stmievajúcim sa jazerom, ktoré naberá svetlosivo - čierny výzor, vezieme dolu. Neosvetlené tunely majú teraz to pravé čaro.

Tento výlet vrelo odporúčam, aj rodinám s deťmi. Po Belvedere je to navyše takmer rovina. Bolo vidieť, že trasa je obľúbená, ale nebola preľudnená. Všetci cyklisti boli veľmi ohľadupní a ani raz sa nám nestala žiadna kolízia. V lete si treba vziať dosť vody, možnosti doplnenia na trase nie sú. No a nezabudnúť na foťák.