Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Okolo Poľany

Dvojdňová cyklotúra okolo vulkánu Poľana, vedúca zväčša lesnými cestami Poľany a Veporských vrchov s nocľahom pod geografickým stredom Slovenska na Chate pod Hrbom. Poľana je krásne pohorie v strede Slovenska, ktoré opantalo básnikov i mnohých milovníkov prírody. Pomerne zachované prírodné prostredie, husté lesy, lesné čistinky, ticho, prírodné skvosty, podpolianske lazy, detvianska kultúra a vzácna divá zver. To všetko spoluvytvára kraj s nezvyčajným čarom a atmosférou, hodný označenia horský raj.

Vzdialenosť
121 km
Prevýšenie
+2730 m stúpanie, -3255 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 22.09.2010
Pohoria
Veporské vrchy (Sihlianska planina, Čierťaž), Poľana (Vysoká Poľana, Detvianske predhorie), Zvolenská kotlina (Slatinská kotlina, Detvianska kotlina)
Trasa
Voda
Korytárky (krčma), Detvianska Huta (krčma), hotel Biele Vody, Lom nad Rimavicou (krčma), Sihla (bistro), Chata pod Hrbom, Kyslinky (polesie), Hradná (krčma), Dúbravy (krčma), Detva
Nocľah
Chata pod Hrbom
Doprava
Zvolen (vlak, bus) – Kriváň (vlak, bus)
horský alebo trekkingový bicykel
Detva (vlak, bus) – Zvolen (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1101 Poľana (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: 2010_okolo_polany.gpx

Itinerár

Kriváň – Detvianska Huta 27 km, 550 m, 2.10 h – Biele Vody 38 km, 880 m, 3.00 h – Sihla 46 km, 1110 m, 3.40 h – Tri vody 66 km, 1390 m, 4.50 h – Chata pod Hrbom 72 km, 1750 m, 5.40 h – Kyslinky 93 km, 2370 m, 7.40 h – Hradná 109 km, 2610 m, 8.40 h – Detva 121 km, 2730 m, 9.20 h
(kilometre spolu, prevýšenie spolu a čas spolu)

Podpolianske cyklotrasy

Pre cykloturistu znamená Poľana a jej okolie aj cyklistický raj. Niektoré podpolianske cesty sú už vyznačené ako cyklotrasy. Treba povedať, že na rozdiel od väčšiny slovenských cyklotrás ide o ozaj cyklisticky priateľské cesty. Veľmi zaujímavý a atraktívny je tzv. Okruh okolo Poľany, ktorý začína i končí v Detve. Má dĺžku 127 km pri prevýšení 2710 metrov a optimálne je ho rozdeliť na dva dni s prenocovaním na Chate pod Hrbom.

Aj keď vyznačený podpoliansky okruh nás veľmi uspokojil, v snahe nájsť ešte krajšiu trasu sme sa začali vydávať na alternatívne cyklistické obchvaty starej mate zvanej Poľana. Chceli sme minimalizovať jazdu po asfaltových častiach značeného okruhu a ísť čo najviac po lesných cestách, ktorých je v tomto regióne dosť. S úmyslom cyklisticky spropagovať tento krásny kút Slovenska, inšpirovať a možno aj získať tipy a námety od čitateľov na čo najhorskejší podpoliansky okruh sa rád podelím so zážitkami z našej ostatnej podpolianskej cyklotúry.

Kriváň – Vrchdobroč – Detvianska Huta

Stanica Kriváň – vystupujeme! Výstup na tatranský Kriváň trvá asi tri hodiny. Rovnaký čas nám trvala cesta vlakom z Košíc do Kriváňa, štartovacieho miesta nášho ďalšieho cykloputovania Poľanou. Sadáme na bajky a odhodlane začíname šliapať do pedálov. V rannej hmle prechádzame obec s týmto honosným názvom a vydávame sa smerom na Hriňovú. Čochvíľa sme v Korytárkach, kde odbočíme doprava.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Míňame architektonicky veľmi zaujímavý kostol a stúpaním sa dostávame na rázcestie v Mláke. Nachádza sa tu pekná informačná tabuľa i cyklistické smerovníky, z ktorých zisťujeme, že z Kriváňa sem vedie priama cyklotrasa. Takže nabúduce ju vyskúšame. Pokračujeme mierne stúpajúcou úzkou asfaltovou cestou po hrebienku cez Zubriu. Objavujú sa prvé kruhové výhľady. Vo Zvolenskej kotline sa ešte drží ranná hmla, a tak pohľad na juh vyvoláva dojem mora s ojedinelými ostrovmi, ktorými sú najvyššie kopce pohoria Javorie. Východnejšie sa objavuje iné súostrovie Ostrôžky.

Sme v oblasti lazov Horné Paučíkovo. Dvojitou serpentínou sa dostávame na ďalší lúčnatý hrebienok, z ktorého sa výhľady ešte vylepšujú. Na severnom obzore dominuje Poľana, dozerajúca na celé Podpoľanie. Vyzerá ozaj majestátne. Prichádzame k ďalšiemu cyklistickému smerovníku a pokračujeme po zeleno značenej cyklotrase cez Košútku na Vrchdobroč, resp. Dobroč, časť (Horná) Brestina. Cestou vľavo pri jednom laze si všímam starčeka, pracujúceho na malom políčku. Napadá mi, že život tu nikdy nebol ľahký. Avšak na druhej strane bol kľudnejší a asi zdravší ako ten dnešný v ruchu civilizácie. Každopádne bol spravodlivejší, lebo v horách sa nedá klamať!

Zelené značky v otvorenom teréne nenachádzame, cesta je však orientačne nenáročná. Povyše lyžiarskeho vleku Košútka nad Hriňovou vchádzame do lesa, z ktorého sa asi po kilometri vynoríme na laze Lučenčík. Teraz sa na nás díva Poľana už priamo a prísne. Až tak, že vo Vrchdobroči na rázcestí zle odbočíme. Svoj omyl rýchlo zbadáme, otáčame sa späť a pokračujeme úzkou asfaltkou cez mierne zvlenený otvorený kraj až do Detvianskej Huty. Znalecky využívame skratku do miestnej krčmy, kde máme obligátnu zastávku. Sadáme si k stolom za plotom vedľa krčmy a penivý mok začína tiecť pípou i našim gágormi. Prednedávnom bol posed priamo pred krčmou, avšak presunuli ho sem, pretože podľa slov krčmárky boli štamgasti veľmi na očiach. Tu je to ozaj zašité, dokonca ani Poľana sem nedovidí.

Detvianska Huta – Biele Vody – Sihla

Z Detvianskej Huty po štátnej ceste prichádzame k tabuli obce Látky, pred ktorou odbočujeme doľava. Terénnou mierne stúpajúcou cestou prichádzame cez les na Bratkovicu. Značenie tu chýba, my však po skúsenostiach už vieme, kde treba odbočiť. Je to asi 500 metrov za kaplnkou, kde ide vpravo hore popri plote poľná cesta. Po počiatočnom strmšom stúpaní sa sklon cesty znižuje. Zvyšuje sa však pravdepodobnosť stretnutia s mackom, nakoľko prechádzame medvedím rajónom. V zimných mesiacoch je cesta cez tento úsek pre vnadisko medveďa zatvorená a preto sa používa alternatívna cesta cez Vrchslatinu.

Po pár kilometroch sa napájame na asfaltovú cestu, ktorou prichádzame na Biele Vody. Tešíme sa na občerstvenie a obed v miestnom rovnomennom horskom hoteli. Prevádzkarka Janka je ako vždy milá a ochotná, radi využívame túto pohostinnosť. Už dlhšie uvažujeme, že do tejto lokality prídeme aj v zime na bežky. Nachádzajú sa tu aj dva lyžiarske vleky, stredisko žije najmä v zime. Lúčime sa s Jankou i Bielymi Vodami, sadáme na bajky a začíneme výšľap na Vrchlom. V záverečnom úseku je cestá strmá a rozbitá, a tak musíme bajky tlačiť.

Po dvoch kilometroch od Bielych Vôd prichádzame na nádherné otvorené lúky Sihlianskej planiny. Objavuje sa typická silueta Klenovského Vepra, tu je pánom on. Z neďalekého salaša sa ozýva psí brechot, oproti nám sa približuje stádo oviec, obháňané štyrmi psami a za ním kráča bača. Zastavujem a dávam sa s bačom do reči. Dozvedám sa, že traja vrtkí rôznofarební psíčkovia sú súrodenci a ten štvrtý čierny je ich mater. Otec biely čuvač ostal strážiť salaš. Bača mi ponúka, nech zoberiem aspoň jedného psíka so sebou, lebo ich má nazvyš. Sľubujem mu, že sa čoskoro vrátim a možno sa dohodneme. Pri odchode bača za mnou kričí, nech určite prídem. A čo mu hrdlo stačí, dodáva: „I keď psíci ešte nevedia dobre zaháňať, rýchlo sa to naučia!“

Vchádzame do Lomu nad Rimavicou, ktorý je s nadmorskou výškou 1015 metrov najvyššie položenou obcou na Slovensku (vynímajúc tatranské osady). Lom je držiteľom ešte jedného primátu: v jeho blízkosti pramenia až štyri rieky (Ipeľ, Kamenistý potok, Rimavica a Slatina), čo ho stavia na úroveň masívu Kráľovej hole. V Lome odbočujeme doprava a po štátnej ceste svištíme dole kopcom. Vychádzame z lesa na otvorenú Sihliansku planinu. Prsty poslúchajú moje podvedomie a mimovoľne stláčajú brzdové páčky. Rozbehnutý bajk sa zastavuje a môžem sa plne oddať pohľadom a foteniu krásnej krajiny v srdci Slovenska. Podo mnou čupí dedinka Sihla, nad ňou sa vypína hradba Veporských vrchov s Tlstým javorom, na západnom obzore dominuje druhá veprovská silueta s Ľubietovským Veprom a Hrbom, južnejšie sa vypína samotná Poľana, na východe vidno osadu Kysuca a more Veporských vrchov. Veru, neváhal by som tu tráviť kus života.

Sihla – Hrončok – Chata pod Hrbom

Po hodnej chvíľke sadám na bajk. V Sihle opäť stláčam brzdové páčky, tentoraz je to však oveľa cieľavedomejšie. Zastavujem pri rázovitej krčmičke s názvom Bistro Nomilner. Kamaráti ma tu už čakajú a tešia sa z príjemného prostredia i posledných letných slnečných lúčov. Svoju radosť znásobujeme tradičnou fotkou na drevenom volovi, stojacom pred krčmou. „Čas pri fľaške rýchlo beží“ - oznamujú hodiny v krčme. To rýchlo by som síce upresnil na rýchlejšie, avšak na tom až tak nezáleží. Podstatné je, že chvíľa hoci veľmi krásna, nepostojí. Do cieľa dnešnej etapy na Chatu pod Hrbom to máme ešte dve hodiny, takže sa musíme pobrať ďalej.

Cesta malebnou a dlhou Kamenistou dolinou nemožno nazvať inak ako cyklistický bonbónik. Za vodnou nádržou Hrončok, ktorú prvýkrát nachádzame vypustenú, odbočujeme na Tri Vody. Od Detvianskej Huty stále ideme po značenej podpolianskej cykloceste. Prehupneme sa cez upätie kopca Gazdov a schádzame na Tri Vody, kde sú pozostatky bývalej vysokej pece na železo. Ku Chate pod Hrbom prichádzam pre častejšie fotozastávky obvykle ako posledný v neskorý podvečer. Slnko už zapadlo za hradbu Kremnických vrchov a obloha sa sfarbila do oranžova a fialovopurpurova, vpravo sa črtá silueta obľúbenej chaty. Keď prichádzam za hustého šera pred chatu, napadne mi legendárna pieseň od skupiny Eagles: „Welcome to the hotel California, such a lovely place, such a lovely face...“ Vo vnútri chaty ozaj nachádzam príjemnú atmosféru a príjemné tváre.

Aj ďalší vývoj na chate je príjemný - na rozdiel od trúchlivého deja v spomínanej piesni. Po dobrej večeri si vychutnávame večernú pohodu pri gitare. Striedavo na nej hrajú chatár Jožo a Rado. Už si presne nepamätám, či sme spievali aj Hotel California. Jedno však viem určite. Jesennú rovnodennosť sme oslávili v strede Slovenska dôstojne. Rozlúčili sme sa s rozpačitým letom a privítali sme jeseň, na ktorej babie leto sa veľmi tešíme.

Chata pod Hrbom – Bukovina – Kyslinky

Ráno na Chate pod Hrbom, to je životný elixír ako vždy. Už prvý pohľad z okna izby na kopec Hrb, geografický stred Slovenska, dodá chuť žiť. Po obligátnej Hrbovici a raňajkách sa lúčime s milými chatármi Zitkou a Jožom s jasnou vetou: „Ďakujeme a prídeme zas!“ Poškuľujem po Hrbe, avšak tentoraz sa naň pešo nevydávame, i keď cesta hore i dole trvá len asi hodinu. Kľukatou cestou schádzame do oblasti Včelinec, kde začína asfaltka s novým povrchom.

Cestou sa nám otvárajú panoramatické výhľady na Ľubietovskú dolinu a Ľubietovský Vepor. Pekný kraj, určite jeden z najmalebnejších na Slovensku. Zvlnenou cestou prichádzame do Hutnej doliny, ktorou sa vydávame hore. Po 5 km sa cesta stáča protismerne doprava a začína strmší úsek. Cesta je rozbitá a vymletá, a tak zákonite bajky tlačíme. Je ozaj veľká škoda, že slovenské lesné cesty sú zväčša neudržiavané a v stále horšom až katastrofálnom stave. Táto cesta nie je výnimkou. Cez zuby precedím, že keby tu bol asfalt, tak to iste vyšliapeme. Rado pritakáva s tým, že nepozná asfaltovú cestu, ktorá by sa na bajku nedala vyjsť. Nie, netúžime po asfalte v lese, bola to len úvaha. Úplne by stačila kvalitná lesná cesta, aká je bežná v kultúrnejších krajinách a vyšli by sme to v sedle bajku. Odborníci vidia v zlých lesných cestách jednu z hlavných príčin povodní. Cesty nemajú udržiavané zvody a sú zle klopené, čím sa počas dažďov menia na riečne korytá. A keď je povyše holorub, ako je na Slovensku už zvykom, tak dole môžu začať uvažovať o stavbe druhej Noemovej archy. Verme však, že raz sa to zmení a Slovensko sa stane cyklistickým rajom, kde lesy i potôčiky budú spokojne šumieť.

V tomto filozofickom zamyslení prichádzame na miernejší-lepší úsek. Sadáme na bajky a o chvíľu sa ocitáme na otvorených lúkach s ojedinelým stromami. Nádherné prostredie (Ľubietovskej) Bukoviny. Na severe sa objavujú Nízke Tatry, fotíme a absorbujeme podpoliansku atmosféru. Popri bačovi a stáde ovcí (bača ma opravuje, že to nie sú ovce, ale jarky) sa dostávame až na samotný hôľnatý vrchol (Ľubietovskej) Bukoviny (1194 m). Výhľady nadobúdajú ešte širší a hlbší rozmer.

Po vrcholovom autofote sa spúšťame lúčnatou cestou (zároveň zelená turistická značka) až vchádzame do lesa. Tu nás zrazu prekvapuje bahnitá a totálne rozrytá cesta od podpolianskych kráv. Ani americké bizóny by sa veru za ňu nemuseli hanbiť. I keď ideme dole, musíme ísť lesom popri ceste, bicykle len tlačíme vedľa seba. Vyjadrené v terminológii rozšírenej Gastonovej stupnice cyklistickej obtiažnosti tento úsek je tretieho stupňa. Na objasnenie: Gaston je košický horský vlk, ktorý zaviedol štyri stupne cyklistickej obtiažnosti (presnejšie ..ujovosti). Po zrelej úvahe som to rozšíril na šesť stupňov:
1. stupeň - tlačenie bicykla hore kopcom,
2. stupeň - tlačenie po rovine,
3. stupeň - tlačenie dole kopcom,
4. stupeň - nosenie bicykla hore kopcom,
5. stupeň - nosenie po rovine,
6. stupeň - nosenie dole kopcom.

To ešte netušíme, že dnes zažijeme aj šiesty stupeň! Po asi pol kilometri sa cesta ako-tak stáva zjazdnou. až prichádzame k odbočke modrej značky z hrebeňa do sedla Jasenová. Bol som tu pred rokom a terén už trochu poznám. Lepšie by bolo pokračovať rovno a dôjsť na červenú značku na hlavný hrebeň Poľany a odtiaľ zísť cez sedlo Jasenová do Kysliniek.

Kamaráti sa však neochvejne vydávajú po modrej značke a pri najbližšej zarastenej zvážnici odbočujú priamo dole. Nechcem trhať peletón a tak ich nasledujem. Táto zaujímavá terénna vložka nás čoskoro napĺňa vysokým športovým uspokojením v podobe dosiahnutia najvyššieho - 6. stupňa cyklistickej ..ujovosti. Inak vyjadrené: nesieme bicykle dole kopcom! Šiesty stupeň sa pravidelne strieda s tretím. Pomaly si zvykám na tento nevšedný cyklistický zážitok. Keď po asi kilometri prichádzame na koniec asfaltky v Hrochotskej doline, je mi za touto terénnou vložkou trochu aj ľúto. Nie darmo sa hovorí, že človek si zvykne aj na šibenicu.

Asfaltová cesta, vedúca Hrochotskou dolinou, ktorá je vlastne pozostatkom mohutnej kaldery vulkánu Poľana, je kvalitná a tak si môžeme bez obáv vychutnávať zjazd. Je to paráda, počas ktorej rýchlo zabúdame na nedávnu vložku. Veru, zvyknúť si zo zlého na dobré trvá oveľa kratšie ako naopak. Zastavujeme až na Kyslinkách pri veľkej budove lesnej správy. Pokúšame sa zohnať pivo od miestnych, ktorí ho zvyknú mať ako rezervu pre vysmädnutých turistov. Máme smolu, domáci tu nie sú. A tak vyťahujem z cyklistických tašiek vlastné železné zásoby. Penivý mok z dvoch plechoviek aspoň ovlaží naše suché hrdlá.

Kyslinky – Príslopy – Detva

Kamaráti chcú stihnúť z Detvy skorší vlak a tak sa rozhodujú pokračovať do Detvy Hrochotskou dolinou a cez Očovú. Už len sám sa vydávam asfaltovou cestou smerom na Zálomskú. Cestou stretávam luxusné autá z južného Slovenska (ako som sa neskôr dozvedel, viezli dole statného jeleňa). Vychádzam z lesa na otvorený priestor lúk Zálomská. Je to veľmi pekná lokalita, ktorá je aj chránenou oblasťou pre výskyt vzácnych slatinných spoločenstiev. Na rázcestí odbočujem vpravo a obchvatom obchádzam celú Zálomskú (asfaltová cesta vedie vľavo do kopca ku chate Dudáš, odkiaľ sa dá pokračovať lesnou cestou do sedla Priehybiny a potom po hrebeni s zväčša 2. stupňom ..ujovosti k horskému hotelu Poľana).

Pokračujem na Príslopy príjemnou cestou s mierne zvlneným profilom. Z lesa sa ozývajú zvuky, ktoré neviem identifikovať. Bručanie alebo ručanie. Poľana je známa špičkovými trofejovými hodnotami jeleňa i medveďa a zvuk tomu napovedal. Onedlho predo mnou prebehnú cez cestu statné jelenice a tak dedukujem, že to bolo ručanie. Prichádzam do lúčnatého sedla Príslopy, z ktorého sú pekné výhľady do Hrochotskej doliny, ako aj na okolité kopce. Krajina má charakter parkových úprav, je to ozaj pastva pre oči i dušu. Dobrá asfaltová cesta pokračuje ďalej. Začínam klesať a vzďaľovať sa z horského podpolianskeho raja. Míňam usadlosť Pajta a samospádom prichádzam do otvorenej Zvolenskej kotliny.

V Hradnej sa napájam sa na štátnu cestu a idem smerom do Detvy. Cestou mi zrak často spočinie na vyzývavých zalesnených kopcoch Poľany. Čoskoro sa určite vrátim. Ukľudňujem Poľanu i seba. V Dúbravach zastavujem. Fotím miestny kostol i zaujímavé okolie s detvianskym krížom, až nakoniec kotvím v krčme s „priliehavým a írečitým“ názvom Mexicana. Z terasy sledujem cestu tušiac, že kamarátov som horskou skratkou cez Príslopy predbehol. Je to tak! Objavuje sa čelo peletónu a čochvíľa päťčlenný podpoliansky tím 2010 sa opäť spája.

V osvedčenej detvianskej reštaurácii Pivnica pri studni si dávame výdatný obed. Po dokonalom ukojení hladu a smädu sa presúvame na malú detviansku železničnú stanicu, nehodnú okresného mesta i významu regiónu. Tu končíme tohoročný podpoliansky cyklookruh. Vo vlaku rekapitulujem prejdenú trasu a už teraz uvažujem o budúcej alternatívnej ceste: ísť z Chaty pod Hrbom do Kysliniek cez Strelníky, Martinovu dolinu a sedlo pod Bukovinou. Podľa mapy by to mala byť dobrá lesná cesta. Možno nás mapa sklame. My však vieme, že Poľana nás nikdy nesklame a že aj v prípade vyšších stupňov obtiažnosti bude platiť: „Pod Poľanou, radosť šliapať do pedálov!“

Základné údaje trasy:
- dĺžka 121 km (z toho asfalt 83 km, terén 38 km),
- prevýšenie 2730 m,
- čas cca 9.20 hod.

Mapa cyklotúry je tu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie