Máme viacero dôvodov, prečo chodíme bajkovať práve sem. Je tu hustá sieť asfaltiek a na malom priestore veľký počet sediel a priesmykov, čo umožňuje zvoliť si nespočetné množstvo variantov trás, či už podľa dĺžky alebo náročnosti. O tolerantnosti miestnych vodičov snáď nemusím ani písať, nehovoriac o tom, že sa vyhýbame frekventovaným hlavným ťahom a na bočných cestách je riedka premávka áut.

Trasa

Gloggnitz – Schlagl – Otterthal – Trattenbach – Feistritzsattel – Rettenegg – Pfaffensattel – Steinhaus am Semmering – Semmering – Schottwien – Gloggnitz

Na túto jazdu spomínam rád preto, že sme boli traja a tým pádom nám prebiehala veselšie. Zvlášť, keď sme zlanárili Luba, ktorý vtipne komentoval trasu, udalosti, no proste všetko a tak sme sa vôbec nenudili a občas aj zabudli na námahu, ktorú sme pri zdolávaní vrcholov museli vynaložiť. Bolo to v júni 2007 a bola to súčasť našej prípravy na cyklomaratón v Dolomitoch.

Do Gloggnitzu – štartu našej „etapy“ – sme sa doviezli autom za necelé dve hodinky a na okraji mestečka zaparkovali náš povoz. Osedlali dvojkolesové tátoše a hurá na to! Miesto krátkeho rozjazdenia nás za mestom čakal pekný stupák, ktorý okomentovali moji súpútníci slovami: „Ktorý blbec vymyslel takúto trasu?“ Nedivil som sa im, lebo z neznalosti terénu si neskoro prehodili na ľahší prevod a tak to v prudkom kopci museli „lámať“. Našťastie to netrvalo dlho, iba 4 km. Neďaleko hradu Wartenstein sa sklon zmiernil a od dedinky Schlagl sme to spustili pekne nadol. Tu v dedinke Otterthal sme zabočili vpravo na juhozápad a miernym stúpaním prešli cez Trattenbach. Za dedinou nás z pohody vyrušila menšia prehánka, ktorú sme prečkali na autobusovej zastávke a po nej pokračovali už v prudšom stúpaní po mokrých cestách až do sedla Festritzsattel (1298 m n.m.). Za nami bolo iba 20 km, síl bolo dosť, takže sme sem dorazili spoločne bez výraznejších rozdielov. Výhľad do okolia bol obmedzený, čiže sme sa tu veľmi nezdržovali. Hodili do seba traťovku, urobili dokumentačné foto a hybáj dolu do údolia do Štajerska. Trinásťkilometrový zjazd prebehol veľmi rýchlo a už sme boli v Retteneggu. Tu sme odbočili smerom na sever a ako ináč, znova do kopca. Však to poznáte, na bicykli idete buď proti vetru, alebo do kopca. Jeden z Murphyho zákonov cyklistiky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hneď na začiatku stúpania nás šokovala dopravná značka – 20% stúpanie. Tak také vysoké číslo som už dávno nevidel. U nás na myjavských kopaniciach vídavam 13% a raz aj 17%, ale dvadsiatka je rarita. Tak sme sa hneď pri nej aj vyfotili. Bohužiaľ, značka neklamala. Sklon cesty bol brutálny, takže sme to "kvedlali" na najľahších prevodoch a tu už išiel každý sám za seba. Na ôsmich kilákoch sme sa trocha roztrhali. Kvôli foteniu počas jazdy som prišiel do sedla Pfaffensattel (1368 m n.m.) posledný. Lubo ma psychicky hneď povzbudil: „Milan, ty si do kopca posledný, z kopca posledný. Povedz mi, kde ty máš slabiny?“ Najvyšší bod dnešnej jazdy sme v tunajšej osviežovni patrične zaliali penivým mokom. Preto aj táto „obedňajšia“ prestávka bola dlhšia.

Stuhleck (1783 m n.m.)

Známe lyžiarske stredisko v Skiregióne Semmering, ležiace na severozápadných svahoch rovnomenného kopca nad obcou Spital am Semmering. Zo sedla Pfaffensattel sem vedie 4 km dlhá šotolinová cesta zjazdná na horských bicykloch. Mimo veľkého počtu zjazdoviek sú tu v zime aj ideálne trasy pre bežkárov.

Z Pfaffensattellu boli lepšie výhľady ako z predošlého sedla, tak sme si ich trocha vychutnali a tradične sa vyfotili pri ceduli s nadmorskou výškou. Odbočku na Stuhleck sme ignorovali kvôli povrchu a pokračovali prenádherným zjazdom do údolia. Na rovných úsekoch sme dosahovali aj šesťdesiatku, ba i viac. Tak toto je odmena za námahu. Naše prepotené dresy ten prúd vzduchu dokonale vysušil, nohy si oddýchli, aby z dedinky Steinhaus mohli znova ukrajovať výškové metre do posledného dnešného stúpania. Pred nami bolo štvrté sedlo a to sám kráľ Semmering.

Semmering (980 m n.m.)

Obec nachádzajúca sa v rovnomennom priesmyku s počtom asi 600 obyvateľov. V minulosti ju preslávila hlavne semmeringská železnica a klimatické kúpele, dnes lyžiarske stredisko pod horami Sonnwendstein a Hirschenkogel. Za vysokú návštevnosť vďačí hlavne blízkosti Viedne. Popod Semmering vedie rýchlostná komunikácia S6, ktorú otvorili v roku 2004 a odľahčila tak štátnu cestu, ktorá tu je obklopená hotelmi a penziónmi. Mimo cestného tunela vedie popod priesmyk aj železničný tunel, ktorý je súčasťou spomínanej semmeringskej železnice. Tá bola postavená v rokoch 1848 až 1854 za účelom prístupu z hlavného mesta rakúsko-uhorskej monarchie k moru. Hlavným projektantom bol Carl Ritter von Ghega, ktorý tu má umiestnený aj pomník. Jej najatraktívnejší úsek je medzi stanicami Payerbach-Reichenau a Mürzzuschlag a v stanici Semmering prekonáva nadmorskú výšku takmer 900 m. Na trati je 14 tunelov, 16 viaduktov a vyše stovka menších kamenných a železných mostov. Najväčší sklon trate je 28 promile, 60% dĺžky trate má stúpanie alebo klesanie väčšie ako 20 promile. Trať je v celej dĺžke dvojkoľajná a v roku 1959 bola elektrifikovaná.

Dosť bolo štatistiky a poďme sa venovať nášmu výletu. Trocha sme si popozerali toto stredisko, ktoré nás veľmi nezaujalo, lebo tu vládol stavebný ruch. Upravovali terén pre lyžiarov a prestavovali nejakú staršiu budovu. Bolo vidieť, že to chcú stihnúť do zimy, aby im lyžiari vrátili investície. My sme sa strmhlav spustili do nádherného zjazdu späť do spolkovej krajiny Dolné Rakúsko, po skoro prázdnej štátnej ceste do dedinky Schottwien, nad ktorou dominuje vo výške 103 metrov teleso mosta spomínanej diaľnice S6. Sem sme na 10 km „stratili“ 500 výškových metrov a tachometer mi zaznamenal maximálku 70 km/h.

Musím sem vsunúť také informačné intermezzo: V tejto dedinke začína smerom na západ roklina Adlitzgraben, nad ktorou čnie hrad Klamm. Celé údolie mi silne pripomína náš Gader alebo Tiesňavy v Malej Fatre. Úzka dolina, kolmé steny, široký potok a úzka asfaltka. Dve autá sa tu len tesne minú. Po 6 km prídete k stavebnému skvostu – poschodový železničný viadukt Kalte Rinne, ktorý nechýba na žiadnej pohľadnici z tohto kraja. Scénericky lahôdková pohodovka na bicykli (dá sa aj pešo), je tu naozaj na čo pozerať.

My sme odbočili vpravo dolu údolím do Gloggnitzu – cieľa našej jazdy, kde sme pri kapučíne rozoberali zážitky uplynulého výletu. Páčila sa nám Lubova teória riešenia únavy: „Ja, keď už na bicykli nevládzem, tak pridám na tempe!“ Veľmi sme mu neverili, lebo v každom stúpaní vyzeral ako zväzák – s červenou kravatou pod krkom. Darmo, päť krížikov neschováš. Všetkých nás však ovládol endorfín šťastia, lebo sme to zvládli a dali si trochu do tela. Mali sme za sebou 72 km a 1720 výškových metrov.

Záver

Trasu odporúčam trénovaným cyklistom. Je ideálna pre cestné a krosové bicykle a vedie po kvalitných asfaltkách. Lemujú ju vysoké kopce, hlboké lesy a skalné steny. Všade vládne čistota a poriadok – proste germánska precíznosť. Pre milovníkov turistiky vedie popri železničnej trati náučný chodník Bahn Wanderweg.

Linky

www.vlaky.net
http://en.wikipedia.org/wiki/Semmering_Pass
www.semmeringbahn.at
Mapa: WK 022 „Semmering-Rax-Schneeberg-Schneealpe“ (Freytag&Berndt)

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek