Aj obyčajná voda môže byť liečivá

Krátka zastávka v Günzburgu, po nej asi polhodinové motanie sa, kým sme znova našli cyklotrasu. Cesta stráca na kvalite, vedie bokom od rieky cez kopce. Na jednom z nich je nová vyhliadková veža. V krajine dominujú komíny atómky v Offingene. Pred Gundelfingenom sú kúpaliská, ktoré vznikli z niekdajších pieskovísk, aj priamo na Dunaji. Blíži sa večer, v jednej reštaurácii s ruskou obsluhou dostaneme vodu a na noc sa utáboríme na čistinke uprostred lužného lesa, ktorý je súčasťou oblasti Donaumoos. Večeriame v starom prístrešku. Záujem o nás prejavuje najmä neprirodzene neodbytná myš a oriešok, ktorý má v prístrešku svoje hniezdo. Občas okolo prebehne bežec, alebo ich skupinka, sem-tam aj nejaký cyklista, ale nikomu nevadí - ba ani komárom - že sa tu chystáme prenocovať. Od nášho posledného nocľahu pred Ulmom je to potiaľto 72,4 km.

Ráno sa rozjazdíme cestou lužným lesom. Keď z neho vyjdeme, čaká nás prekvapenie v podobe vykoseného trávnika. Keby sme o ňom vedeli, zrejme by sme sa utáborili tu. Sú tu aj lavičky a predovšetkým prameň vody, ktorý napája malý bazén. Informačné tabule nám hovoria, je to súčasť relaxačného chodníka na pamiatku pátra Sebastiána Kneippa, jedného z najväčších propagátorov zdravého životného štýlu. Vyzúvame sa a podľa vzoru iných návštevníkov sa prejdeme v bazéne. Voda je studená, ale osviežujúca. A zrejme naozaj liečivá, alebo prinajmenšom zdravá, čo akoby chcela dosvedčiť „zakliata princezná“ - skokan pokojne si lebediaci na okraji bazéna.

Sebastian Kneipp

Drahošovi, môjmu spolucestovateľovi na Dunajskej cykloceste, nie je meno Sebastian Kneipp neznáme. Ja som sa viac o ňom mohol dozvedieť až doma, keď som si „vygooglil“ jeho meno. Dovolím si ho v krátkosti pripomenúť, keďže jeho život môže byť príkladom aj pre turistov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sebastian Kneipp sa narodil 17. mája 1821 v rodine chudobného švábskeho tkáča. Túžil stať sa kňazom, no až ako 23-ročný sa dostal na gymnázium v Dillingene. Už o rok neskôr to vyzeralo tak, že jeho plány zmarí tuberkulóza. Kneipp sa nevzdal, hoci ho trápil silný kašeľ, pri ktorom vykašliaval krv. Bolo to v roku 1849, počas štúdií na dillingenskom seminári, keď objavil knižočku Zázračná liečivá sila vody od J. S. Hahna, ktorá do jeho žíl vliala novú nádej. Začal sa ponárať do chladných vôd Dunaja. Najprv len na niekoľko sekúnd, potom svoje kúpele predlžoval. Navyše každú noc tajne odchádzal z kňazského seminára a polieval sa studenou vodou z miestnej fontány. Po troch rokoch takejto vodoliečby Kneipp prešiel zdravotnou prehliadkou! Svoju liečiteľskú aktivitu rozvinul naplno v bavorskom mestečku Wörishofen, v ktorom bol spovedným otcom v kláštore dominikánok.

Sebastian Kneipp nielen liečil, ale o svojich metódach aj prednášal a napísal brožúrku Moja liečba vodou, ktorá sa do konca jeho života dočkala až 50 vydaní. Kneippove prvky sa dodnes využívajú v balneológii. Ešte za jeho života, v roku 1895, vznikla vo Wörishofene Akadémia hydroterapie, ktorá sa po roku 1945 pretransformovala na centrum ďalšieho vzdelávania lekárov ako Akadémia Sebastiana Kneippa. Okrem liečby vodou praktizoval Kneipp aj rôzne formy zdravej výživy. Ďalšou súčasťou Kneippovej liečby bola terapia pohybom. Odporúčal pri ňom voľný odev a chôdzu i beh naboso. Typickým pre Kneippa je chôdza v orosenej alebo mokrej tráve, po mokrom štrku, alebo v čerstvom snehu. Dôležitou súčasťou Kneippovej kúry je aj „liečba poriadkom“, čiže človek si má postupne osvojiť pravidelný životný rytmus.

Mestá a mestečká

Dillingen, mestečko, v ktorom Sebastian Kneipp študoval a kde prvýkrát vyskúšal sám na sebe zdravé účinky vody, dokonca aj vody dunajskej, by si zaslúžilo viac času, ako mu môžeme venovať my počas nášho podunajského cykloputovania. Samozrejme, že by bolo zaujímavé prejsť sa po náučných chodníkoch, ktoré nesú Kneippovo meno a vyskúšať si niektoré jeho liečebné metódy. Možno je to námet pre niektorý z ďalších výletov do Bavorska.

Ďalšou zastávkou je Donauwörth, obohnaný stredovekými hradbami. Pri Marxheime vteká do Dunaja rieka Lech, známa najmä starým Maďarom, ktorí tu dostali „világoš“ v roku 955. Ich ďalšie výpady na západ zastavil nemecký kráľ Oto I.. Po bitke na Lechu sa Maďari usadili na strednom Dunaji a natrvalo sa stali našimi susedmi.

Odporúčam prehliadku Neuburgu an der Donau. Jeho zvažujúce sa námestie je lemované starými palácmi a chrámami a celému areálu dominuje zámok, ktorý postavili v rokoch 1530 - 55. V jeho východnom krídle, ktoré pristavali v barokovom štýle v druhej polovici 17. stor., je múzeum s archeologickými a remeselníckymi expozíciami.

Neuburg opúšťame za všeobecného huriavku: je práve po zápase, v ktorom nemeckí futbalisti vyradili na majstrovstvách sveta Argentínu vedenú slávnym Maradonom. Našťastie sa mi v pamäti vynára spomienka na cyklojazdu spred štrnástich rokov a tak bezpečne nájdeme ten správny výjazd a prejdeme do lesov, v ktorých sa ukrýva poľovnícky zámoček Grünau. Podvečer nás víta Ingolstadt. V ňom dáme prednosť nocľahu v kempingu.

Ingolstadt

Takmer stotisícový Ingolstadt vznikol už pred 12 storočiami. Prvá zmienka o ňom pochádza z roku 806, mestom sa stal v roku 1250. Časy jeho najväčšej slávy spadajú do rokov 1392 - 1447, keď bol rezidenciou bavorských vojvodov. Počas tridsaťročnej vojny na jar 1632 ho obľahli švédske vojská Gustáva II. Adolfa a ich obliehanie neprežil zranený vojvodca Tilly, známy ako víťaz z bitky na Bielej hore v roku 1620. V prvej polovici 19. stor. postavili na pravom brehu rieky pevnosť, v ktorej počas prvej svetovej vojny väznili vojnových zajatcov. Medzi najznámejších spomedzi nich patril Charles de Gaulle, neskorší generál a francúzsky prezident.

Nedeľné predpoludnie v Ingolstadte je ospalé. Podľa neporiadku pred radnicou usudzujeme, že v sobotňajší večer, resp. v predošlú noc, tu bolo veselo. Zrejme to súviselo aj so spomínaným futbalom. Postupne sa však do ulíc vyrojili nielen smetiari, ale aj turisti. Niektoré skupinky sprevádzajú panie v dobových kostýmoch. Zaujímavý nápad. Z početných múzeí bude zrejme najzaujímavejšie Bavorské vojenské múzeum v Novom zámku.

Mal som chuť a záujem vybrať sa na jednodenný výlet do údolia riečky Altmühl. Tá sa totiž prediera cez sedimenty jurského mora, ktoré vydali mnohé unikátne fosílie. Zrejme najznámejší je nález archaeopteryxa v Solnhofene. Drahoš sa však bojí, že sa do Bratislavy nedostaneme načas, nechcem sa hádať a tak tento cieľ musím zaradiť medzi tie, ktoré môžem označiť ako zaujímavé pre ďalšiu návštevu Nemecka.

Rímske mesto Abusina

Striedame jazdu po cyklotrase s jazdou po bežných cestách. Robíme tak hlavne kvôli kvalitnejšiemu povrchu. Pravda, musíme tu venovať viac pozornosti jazde. Aj malé zaváhanie sa môže vypomstiť. Na križovatke v Neustadte som išiel za Drahošom v príliš tesnom závese a keď pribrzdil, ťukol som mu do preplnených tašiek. Našťastie to skončilo len kolenom odretým o obrubník.

V zjazde do Einingenu sa zastavujeme pri zrúcaninách rímskeho mesta Abusina. Dunaj tvoril severnú hranicu rímskeho impéria a s pamiatkami na tie časy sa tu stretávame často. Abusina môže byť jedným z príkladov, kde sa nám rímska osada predstavuje vo veľkej názornosti, a to aj vďaka informačným tabuliam s kresbami objektov, po ktorých zostali do dnešných čias len základy. Abusina vznikla v roku 80 ako drevený kastel, ktorý v polovici 2. stor., keď tu sídlila kohorta s asi 500 mužmi, prestavali do kamennej podoby a ako významná pevnosť stála na severnej hranici Rímskej ríše až do 5. stor.

Dunajský prielom pri kláštore Weltenburg

Na dunajské vody čaká náročná robota: medzi Weltenburgom a Kelheimom sa musia predierať cez hrebeň Franskej Jury. Tento asi päť kilometrov dlhý prielom cez stometrové steny využívajú osobné lode na vyhliadkové plavby, ktoré sú vraj v prvú júlovú sobotu oživené bengálskymi ohňami. Môže to byť zaujímavé divadlo. Škoda, my sme prišli o deň neskôr.

Na dvore kláštora je aj v toto nedeľné popoludnie rušno. Väčšina návštevníkov neodolá a ochutná miestne pivo, ktoré sa varí v kláštore už od roku 1050. Je to vraj najstarší kláštorný pivovar na svete. Ja odolám pokušeniu a neokoštujem: polliter totiž ponúkajú za 3,40 €. Kláštorný kostol patrí k vrcholným dielam juhonemeckého baroka. Postavili ho v rokoch 1717 - 21.

Dunajská cyklocesta je pod kláštorom nasmerovaná na loď. Lístok stojí 4,60 € plus príplatok za bicykel (zabudol som si poznačiť jeho výšku) a to je pre nás dostatočným dôvodom, aby sme oželeli pohodlie i čaro plavby a do Kelheimu sme sa dostali po ceste, hoci sme museli prekonať kopec, ktorým sa Dunaj prerezáva. Na trojkilometrovom stúpaní je aj značka 8 %, ale zvládli sme to.

V Kelheime ústi do Dunaja rieka Altmühl, ktorá sa stala súčasťou kanála spájajúceho Dunaj s Mohanom a cezeň s Rýnom. Táto dopravná cesta krížom cez Európu sa otvárala s veľkou slávou a nádejami, no podľa skromnej premávky sa pravdepodobne napĺňajú slová skeptikov, že jej využívanie v dobe kamiónovej dopravy a aj vlakovej konkurencie nebude až také zaujímavé. Pravda, kanál využívajú aj výletné lode a vodáci, ktorí sa rozhodnú preplávať krížom cez kontinent. Nad Kelheimom sa vypína Sieň slobody, 59 metrov vysoký pamätník protinapoleonských bojov, ktorý tu postavili v rokoch 1842 - 63.

Na noc sme zaparkovali pri dedine Obendorf. K urýchlenému zalezeniu do stanov nás prinútil nálet komárov. Dnes máme v nohách 98,8 km.

Regensburg

Tomuto mestu venujeme väčšinu nasledujúceho dňa. Regensburg má okolo 130 tisíc obyvateľov a je strediskom Horného Falcka. Je to mesto s bohatou a pestrou históriou a keďže ho v druhej svetovej vojne nezasiahli anglo-americké nálety, zachovalo si svoj historický ráz. Centrum mesta sa tak právom dostalo medzi najvýznamnejšie pamiatky sveta zapísané v zozname UNESCO. Nájdeme tu až okolo 1 400 pamiatkovo chránených objektov.

V skratke možno napísať, že už pred dva a pol tisícročím tu stála keltská osada Radasbona. Na jej mieste si Rimania postavili v polovici 1. stor. vojenský tábor Castra Regina. Zvyšky jeho hradieb sú zakomponované do novšej výstavby. V prvej polovici 6. storočia by sme tu našli Reganespurc ako sídlo vojvodov kmeňa Bajuvarov. V roku 739 tu založili biskupstvo, ktoré významne zasahovalo aj do osudov v neďalekých Čechách. Svoj význam si Regensburg alebo Ratisbona udržalo až do novoveku, od polovici 13. stor. do roku 1803 bolo slobodným ríšskym mestom, v ktorom často zasadal ríšsky snem. Práve v Regensburgu v roku 870 odsúdili knieža Rastislava a slovanskú liturgiu, za cisára Fridricha I. Barbarossu v roku 1156 sa tu zasa rozhodlo o osamostatnení Rakúska od bavorskej marky.

Spoznanie všetkých pamiatok Regensburgu - to je nemožná úloha jednodennej zastávky. Milovníci historických pamiatok a architektúry si tu naozaj prídu na svoje. K tým, ktoré nemôže obísť ani bežný turista, určite patrí dóm sv. Petra, ktorý postavili v 13. stor. podľa vzoru francúzskych gotických katedrál. Veže vysoké 105 m dostavali až v rokoch 1859 - 69 a pre reštaurátorov umeleckých diel je tu dosť roboty neustále. Trochu čudne pôsobia vynovené čisté biele skulptúry vedľa sivých, zasiahnutých stáročnou patinou.

Bicykle sme si zaparkovali v podchode Starej radnice, v ktorej je informačná kancelária a vybrali sme sa na potulky mestom pešo. Ich súčasťou nemôže nebyť vychádzka po kamennom moste ponad vody Dunaja. Je dlhý 310 m, má 16 oblúkov, postavili ho v rokoch 1135 - 46 a je teda údajne najstarším kamenným mostom v strednej Európe.

Úpätím Bavorského lesa

Dunaj pri Regensburgu naráža na Bavorský les, tiahnuci sa k českým hraniciam. Táto hradba sa ukázala pre dunajské vody ako neprekonateľná prekážka, preto sa tok rieky stáča juhovýchodným smerom. Neodolal som a vyšplhal som sa od rieky na kopec s pamätníkom, tzv. Walhalou. Zo sprievodcu za dozvedám, že u starých Germánov bola Walhala miestom posmrtného života hrdinov. Tento „chrám nemeckej cti“ postavili v rokoch 1830 - 42 v antickom, dórskom slohu a v jeho interiéri sú busty osobností, ktoré sa významne zapísali do nemeckej histórie. Z Walhaly sa otvára aj pekný výhľad na dolinu Dunaja.

Straubing, asi 40-tisícové mesto, je strediskom poľnohospodárskeho kraja, ktorý zvyknú nazývať aj „bavorskou obilnicou“. Tiež má bohatú históriu, i prehistóriu a práve tunajšie nálezy viedli archeológov označiť staršiu dobu bronzovú v Bavorsku za kultúru straubinskú. Centrum je príkladom pôdorysu bavorských miest zakladaných v 13. stor. Tvorí ho dlhé námestie rozdelené 66,5 m vysokou Mestskou vežou zo 14. stor.

Za Straubingom sa nám podarí zazmätkovať. Samozrejme, že sa nám nezdá, že trasa, hoci cyklistická, sa príliš vzďaľuje od rieky a nepríjemne stúpa. Na návrší sa snažíme zorientovať. Vidíme, že táto cyklotrasa nie je súčasťou Dunajskej cesty a tak si podvečer „vychutnávame“ stúpania a klesania vŕškami Bavorského lesa a cez Hunderdorf a Schwarzach sa vraciame k Dunaju, kde sa na lúke za roľníckou usadlosťou, pri dedine Neuhausen, ukladáme na noc. Komputer ukázal za dnešný deň 108,4 km, k čomu treba prirátať kilometre, ktoré sme prešliapali pešou vychádzkou po Regensburgu.

Passau

Vo fontáne v Deggendorfe si umývame zalepené oči. Spali sme síce na peknej lúčke, ale v zaburinenom kanáli nebola šanca umyť sa po celkom príjemnej noci. Naším najbližším cieľom je Passau, posledné bavorské mesto na Dunaji. Hoci sledujeme značky Dunajskej cyklocesty, nevyhneme sa nepríjemnej, štrkom vysypanej, ba priam poľnej ceste pri Hofkirchene. Podľa cyklistov, ktorých sme tam stretli, sme usúdili, že tentoraz sme neblúdili, ale že tento úsek zrejme len čaká na asfaltový povrch.

Passau bol vari prvým nemeckým mestom, do ktorého smerovali naše zájazdy po zbúraní železnej opony. Jeho spojitosť so Slovenskom má však podstatne hlbšie korene. V roku 740 tu zriadili biskupstvo, ktoré málo veľký záujem šíriť znamenie kríža smerom na východ, medzi pohanských Slovanov. Samozrejme, že ruka v ruke so šírením viery išla snaha o rozšírenie svetského panstva. V našej histórii je známy najmä pasovský biskup Wiching, ktorý bol najúhlavnejším protivníkom sv. Metoda.

Historická časť mesta Passau je zovretá Dunajom a jeho pravostranným prítokom Innom, ktorý sa zdá mohutnejšou riekou. Odlišné je aj sfarbenie vôd oboch riek: takmer modrého Dunaja a hnedastého Innu, ktorý privádza vody z alpských ľadovcov.

V Passau som bol už viackrát a akosi sa mi nechce túlať sa jeho ulicami. Premáha ma únava, ktorá je v treťom týždni nášho cyklistického putovania azda pochopiteľná. Nechávam Drahoša, nech si prehliada a fotí miestne pamiatky a dám prednosť leňošeniu na brehu Innu a Dunaja, ba doprajem si aj krátky spánok na lavičke v parku. Bolo to rozumné riešenie, únava opadla a už o čosi čerstvejší šliapeme po ľavom brehu Dunaja do Rakúska. Ani sme nezbadali, ako sme prešli hranicu. Kompou sa prevezieme znova na pravý breh rieky, ktorá sa tu valí v hlbokých meandroch. Na brehu, na malom „restplatze“, sa rozhodneme prenocovať. Od rána máme za sebou 124,6 km.

Súvisiace články

Prvý diel putovania dolu Dunajom - Dolu Dunajom I. - Schwarzwald

Druhý diel putovania dolu Dunajom - Dolu Dunajom II. - Württembersko

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek