Trasa

Kuzmice – Dancov Potok – Brezina – Kazimír – Michaľany – Luhyňa – Čerhov – Slovenské Nové Mesto – Sátoraljaújhely (Nové Mesto pod Šiatrom) – Slovenské Nové Mesto – Borša – Slovenské Nové Mesto – Sátoraljaújhely – Slovenské Nové Mesto

Neplánovaná zmena

Z ranného vlaku vystupujem na stanici v Kuzmiciach, ktoré ma vítajú rozprávkovým letným dňom a výhľadmi na posledné kopce Zemplínskych vrchov. Zo stanice sa ešte stuhnutý od sedenia vo vlaku vydriapem na zákrutu pri kríži, kde plánujem prejsť cez polia do Lastoviec. Už po pár metroch mám ale kolesá obalené vrstvou lepivého bahna, ktoré znemožňuje akékoľvek pokračovanie. Na topánky si pridávam blatisté papuče a tanečným krokom vynášam bicykel z poľnej cesty nazad na asfaltku. Sadnem si pod kríž, skrutkovačom oslobodzujem spod panciera pohyblivé súčasti a zhodnocujem možnosti. Pre dnešok mi budú musieť stačiť asfaltky. Krátky pohľad do mapy a je rozhodnuté.

Náhradná trasa

Cez Kuzmice prechádzam dlhou rovinou až ku skupine domov zvanej Dancov Potok. Novučičká cesta z európskych peňazí mi aspoň trochu zmierňuje nepríjemný pocit z prudkého stúpania. Koleno už v polovici štrajkuje, no poctivo míňam cintorín a v páľave premýšľam, prečo som si na dnes plánoval rovinky. Pri odbočke poľnej cesty na nevýrazný kopček zvažujem krátku zachádzku na lokalitu ťažby hliny pre výrobu keramiky. No spomienka na blatom znefunkčnený bicykel mi myšlienky na nespevnené cesty rozfúka silou letnej búrky. V obci Brezina sa preto napojím na príjemne nekonečnú priamku asfaltu a spanilou jazdou pomedzi polia slnečnice a dozretej repky sa kochám pohľadmi na kopčeky navôkol.

K neznámej pamiatke

V Kazimíri natrafím na modernú stavbu kostola, no hľadám niečo omnoho staršie. Cestičkou k cintorínu zbadám na návrší oproti drobný kalvínsky kostolík. Ahaaaa, to asi bude ono. Kopček obchádzam z každej strany, až pokiaľ neobjavím cestičku pomedzi domy, ktorá vedie ku kovanej bráničke. Je však zamknuté a ostávam mierne zarazený pri pohľade do turistického GPS-ka, ktoré mi pamätihodnosť ukazuje o kúsok inde. Popri plote sa črtá uzučký zarastený chodníček na vrchol kopčeka. Vydám sa po ňom a konečne zisťujem, kvôli čomu som vlastne došiel. V hustom podraste pŕhľavy sa tu týčia zvyšky múrov objektu, o ktorom som sa neskôr dozvedel, že patria k stredovekému hrádku. Na ruine si spravila hniezdo rodinka bocianov, ktorá hlasným klepotaním zobákov dáva najavo svoju nespokojnosť s mojou prítomnosťou. Dávam pozor pod nohy, aby som na miestnej populácii slimákov napáchal čo najmenšie škody a vraciam sa späť na hlavnú cestu, ktorou sa presúvam do Michalian. Cestu cez polia do Lastoviec mi pracovník z družstva rovno vyhovára, že zapadli aj s traktorom...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Čerpanie fondov

Tesne pred obcou schádzam na vedľajšiu cestu k budove bývalej colnice, keďže som sa k hranici priblížil iba na pár metrov. Vedľa vybývaním a satelitmi obdarenej budovy žiari novotou smrdiaca prízemná stavba, o ktorej sa z informačnej tabule EU fondov dozvedám, že som v cyklocentre, slúžiacom na občerstvenie, hygienu a servis bicyklov, kde si môžem tátoša na brázdenie cyklociest dokonca aj požičať. Netuším však kedy, lebo letná sezóna by mala byť teoreticky v plnom prúde, no namiesto služieb pre návštevníkov natrafím iba na dvojicu miestnej mlade, ktorá demoluje zvyšky priľahlej unimobunky.

V očarení z tohto javu zabudnem v dedine odbočiť na krátku prechádzku k staručkému cintorínu, takže na juhovýchodnom konci obce to zvrtnem aspoň k informačnej tabuli pre turistov. Prehltnem jej umiestnenie za jarkom v metrovej tráve, no nad textom mi rozum nemôže zostať stáť ani na chvíľu. Miestami pripomína hatlaninu z počítačového prekladača a kvalita mapy je tak mizerná, že nemám ani tušenie, kde by som mal vlastne ísť. Jednoducho názorná ukážka efektívneho vyhadzovania vygrantovaných peňazí na propagáciu.

Technické pamiatky

Za dedinou prichádzam k železničnému priecestiu, ktoré ma okamžite zaujme svojou konštrukciou. Rampy sa totiž ovládajú klasicky – mechanickým prevodom od neďalekej búdky, kde pracovník železníc pred príchodom vlaku zakrúti za kľuku a rampy sa spustia nadol. Uvažujem nad intenzitou železničnej dopravy a do mysle sa mi vkráda otázka, koľko minút denne strávi zamestnanec pri práci a koľko hodín pri lúštení krížoviek. Zrak mi však spočinie na betónovej stavbe hneď povedľa. Ľudovo ju nazvem bunker, a presné označenie prenechám na znalcov vojenskej histórie. Dovnútra sa mi cez vlhký puch vanúci z nízkeho vstupného otvoru nechce, takže sa uspokojím s dávnejším spoznaním interiéru jeho bračeka bližšie pri Košiciach.

Za závorami ma ešte ponaháňa štvornohý Punťo, ktorý vybehne spoza zaparkovaného Punta, no na volanie majiteľky si to po 100 metroch rozmyslí a nechá ma pokračovať ku križovatke s hlavným ťahom na Čerhov. Ešte predtým však prechádzam cez Luhyňu, ktorá sa nachádza na miernom svahu. Kostol na hornom konci ma zláka vidinou výhľadu, no jeho okolie ma nakoniec obdarí len porciou až nezdravo chutných čerešní, od ktorých ma odtrhne len obava z toho, ako to skonzumované množstvo bez zdravotnej ujmy strávim.

Ak sa mi nechce do kopcov alebo do blata, musím sa zmieriť so spoločnosťou kamiónov. Nie je to však žiadna tragédia, takže už po chvíli znova križujem železnicu a zosadám z bicykla. Rovno pri ceste sa totiž nachádza starý židovský cintorín, ktorý si chcem obzrieť aj zblízka. Spod vysokej trávy vykúka niekoľko zachovaných náhrobkov, no rozoznať sa dá omnoho väčší areál, na ktorom sa kedysi nachádzali. Dnes je v kamennom múriku už iba zapustená reklamná tabuľa na kamenárske služby. Tomu sa hovorí marketing!?

Pri odchode od cintorína si zanadávam na poloprázdnu pneumatiku, dofúkam a idem do dediny zložiť sa do autobusovej zastávky, keďže sa blížia sivasté mračná a mne sa nechce pri oprave moknúť kdesi vedľa cesty. V obchode sa pokúšam kúpiť niečo pod zub, no bojujem s neprítomnosťou personálu za zamknutými dverami. Na druhej strane ulice môžu môjmu žalúdku pomôcť iba horalkami. Nakoniec sa na mňa usmeje šťastie do tretice, keď v obchodíku odlovím posledné 2 kusy čokoládových šatôčok. Utiahnem sa do neďalekého parčíku, ktorý ešte zaváňa rekonštrukčnou novotou a na lavičke pri umelom jazierku vymieňam obe deravé duše. Popri rozbaľovaní ťažko získaného obeda zisťujem, že mu plynie tretí deň po záruke, no hlad je veľký pán, takže ho zalievam dezinfekčnou minerálkou a po odkrúžení skúšobného kolečka okolo jazierka odchádzam ďalej na juh.

Cesta tu ubieha pomerne monotónne, no zastavujem sa aspoň na odbočke k vinárskej oblasti v Malej Tŕni, ktorej návštevu si plánujem na krajší deň. Zatiahlo sa totiž a okolo kopcov po pravej ruke sa spúšťa zlovestná sivastá clona.

Za hranicou

Bez záujmu prejdem okolo ruiny mlyna a s podporou vetra teda radšej pedálujem k Slovenskému Novému Mestu, míňam odbočku k prechodu pre tranzit a približujem sa k železničnému priecestiu. Svieti červená, som lenivý zastaviť, takže využijem odbočku na starú asfaltku a mierim do uličky medzi domy. Po prejazde staručkého mostíka sa cesta mávnutím prútika zmení na novučičký koberec. Aj domy vyzerajú akosi novo, ulica je plná detí, ktoré na mňa čosi pokrikujú v maďarčine. No až podľa grafiky dopravných značiek si uvedomujem, že som už prešiel štátnu hranicu a som v Maďarsku v meste Sátoraljaújhely (Nové Mesto pod Šiatrom). Pred Schengenom vec neslýchaná, no dnes realita.

Neplánovaná návšteva u susedov mi dáva nové idey a tak sa rozhodnem spraviť si výlet po meste. Krúžim uličkami plnými historických budov, sledujem výklady aj bežný život mesta. Kľukatou skratkou pomedzi kamenné múry šliapem do kopca a obdivujem genius loci predvojnovej vilovej štvrte. Pohľad mi však zaujmú veže v centre a tak je cieľ jasný. Spravím si ešte jeden okruh náhodne zvolenou ulicou a zamierim do stredu mesta. Privíta ma fontána, striekajúca vodu do rytmu hudby hneď na okraji pešej zóny. Prílev peňazí je tu očividný a zrekonštruované námestie plné života je naozaj pekné. Zaujmú ma muži v reflexných vestách, postávajúci na viacerých miestach. Doma som zvyknutý, že takto nahodené partie upratujú ulice. Tu zrejme stavili na prevenciu a radšej dbajú na čistotou už vopred. Nedá mi to a pokúšam sa na zemi objaviť zvyšky cigariet, alebo fľaky od žuvačiek. No akosi sa mi nedarí.

Pre zmenu však nachádzam stopy čerstvého dažďa a obloha nado mnou začína posielať uvítací prídel vodných zásob. Rýchly pohľad do navigácie, zorientovanie a mierim na slovenskú stranu hranice, ktorú prekračujem už v európskom štýle s tabuľami a celou infraštruktúrou okolo. Dažďa však už nieto, takže zamierim do potravín, kúpim vodu a premýšľam, ako využiť hodinku do odchodu vlaku. Slovenské Nové Mesto sú vlastne iba 2 dedinské ulice s jednou bočnou, ktorú namaľovaním čiar zmenili na cyklotrasu, ktorej asfaltovaný koniec je na druhej strane cesty uprostred trávnika. Okrem magalomansky poňatého parkoviska pred kostolom nič zaujímavého nenachádzam. Rozhodnem sa ísť teda vlaku naproti a zamierim si to do susednej obce Borša. No už na jej konci ma znova naháňa dážď, takže to pri neslávne známej benzinke otáčam. Počasie sa so mnou na začiatku júla hrá na bláznivý apríl, takže po 10 minútach nie je po kvapkách ani stopy. Sedieť na stanici sa mi veruže nechce, takže si spravím ešte jeden poznávací okruh do Sátoraljaújhely, po ktorom sa poobedňajším vlakom vraciam do Košíc.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek