Trasa

Heľpa – Nižné Dolinky – dolina Krivuľa – sedlo Priehyba – Driečna dolina – Ráztoky – dolina Ipoltica – Čierny Váh – Svarín – Kráľova Lehota – Malužiná – Nižná Boca – Vyšná Boca – Čertovica – Mýto pod Ďumbierom – Bystrá – Podbrezová

Heľpa – sedlo Priehyba

Dostať sa z Bratislavy do Heľpy vlakom a ešte k tomu aj mať ako batožinu bicykel v rozumnom čase je prakticky nemožné. Expedíciu som preto začal už deň dopredu. Prepravil som sa preto v piatok z Bratislavy do Brezna, kde som prespal.

Sobotné ráno v Brezne neveštilo nič dobré. Hmla a chlad nahlodávali moje odhodlanie vyraziť bicyklom už z Brezna. Nasadol som preto na vlak a odviezol som sa pohodlne pár kilometrov do Heľpy. Bola to dobrá voľba. Stačilo pár výškových metrov a Heľpa ma privítala jasnou oblohou. Hmla ostala visieť niekde v Brezne. Nasadol som na bicykel a poďho nájsť nejaký obchod s poživňou. Vyzbrojený slušivou zelenou igelitkou s proviantom, prevesenou cez barany som hľadal miestečko na raňajky. Opustil som Heľpu a asfaltovou cestou sa vydal dolinou Krivuľa. Predo mnou sa trúsili priaznivci Hikingu, smerujúci po vlastných rovnakým smerom. Hlad ma už poriadne kváril a vhodné miesto nie a nie nájsť. Konečne. Prameň kyselky bolo to pravé miesto. Pokiaľ som hodoval, tak sa pri mne zastavovali postupne pešiaci, ktorí smerovali tiež do sedla Priehyba. Samotnú cestu do sedla som popisoval v staršom článku a nebudem sa jej podrobnejšie venovať. Za tie dva roky čo som tadeto naposledy prechádzal bicyklom, sa toho veľa nezmenilo. Snáď iba cesta je v horšom stave a pribudli holoruby. Slniečko začalo riadne pripekať. Šliapať na cestnom bicykli vzhľadom k iným prevodom oproti MTB-éčku, do Priehyby je veru riadna zaberačka. Postupne som spotreboval skoro celú zásobu vody (3 litre v Camelbaku + záložná fľaša na ráme). Prišla však posledná serpentína a konečne som bol na vrchole sedla vo výške 1190 m n. m.

Sedlo Priehyba – Kráľova Lehota

Napriek pomerne skorej hodine, trištvrte na desať, bolo v sedle Priehyba viac ako živo. Hikingáči sa miesili s náhodnými turistami a do toho aj nejakí cyklisti. Na moje sklamanie cyklisti mali namierené tam, odkiaľ som prišiel. Už mi asi bolo súdené pokračovať samému. Asfaltka sa strácala hneď za sedlom v prudkom klesaní. Povrch je opravený, ba priam nový, ale ešte po zime je na ňom posypový materiál vyhrnutý do stredu a na okraje. Bicykel sa okamžite rozbehol strmo do doliny zvanej Driečna. Ruky ma boleli od brzdových páčiek. Našťastie pri horárni Ráztoky sa sklon cesty umravní a nie je potrebné intenzívne brzdiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V doline Ráztoky, pri pozornom sledovaní vidno aj pozostatky Považskej (Čiernovážskej) lesnej železnice (PLŽ). PLŽ bola jedna z veľkých lesných železníc na Slovensku. Vlaky zvážali drevnú hmotu z celej oblasti Čierneho Váhu a dodnes sú jej zvyšky ľahko rozpoznateľné v teréne. V mnohých miestach dnešné cesty vedú po telese železničky. PLŽ dobre slúžila medzi rokmi 1921 až 1972. Dnes zub času a vandalstvo devastuje aj posledné pamiatky na slávnu úzkokoľajku.

Vrch doliny Ipoltica má pre cyklistu takú zvláštnosť. Vedú ňou dve viac-menej súbežné asfaltky. Raritou je, že sú jednosmerné. Z pohľadu cyklistu schádzajúceho z Priehyby je správna tá čo vedie po pravej strane. Táto cesta má síce horší povrch, ale zas vedie v trase PLŽ. Cesty sa opäť spájajú až v osade Čierny Váh.

V Čiernom Váhu nastal čas na prehliadku lesníckeho cintorínu a nachádza sa tu aj malé múzeum PLŽ. Bohužiaľ nevedel som zistiť či je vôbec funkčné. Zrejme asi nie, keď v strede najväčšej turistickej sezóny neprejavovalo žiadny život. Čierny Váh je aj križovatkou cykloturistických trás. Množstvo cyklistov naznačovalo, že sú aj hojne využívané. Stretol som tri skupiny cudzincov čítajúce asi po 20 členov.

Cesta ďalej pokračuje popri údolnej nádrži prečerpávacej vodnej elektrárne Čierny Váh. Veru, už sa skončilo vozenie a občas bolo potrebné aj do pedálov šliapnuť. 27-kilometrový zjazd sa skončil v Kráľovej Lehote.

Kráľova Lehota – sedlo Čertovica

Cesta sa začína opäť dvíhať. Čakalo ma 19-kilometrové stúpanie na Čertovicu. Našťastie nie až také strmé ako do sedla Priehyba, ale zas treba vystúpať o 152 metrov vyššie. Stúpanie by som charakterizoval v horúčave ako mučenie. Našťastie dnes bola slabšia doprava a hlavne kamióny mali voľno. Nečudo, však trasa vedie po ceste prvej triedy číslo 72. Na druhej strane je zas popri ceste množstvo občerstvovní. Prvú krátku prestávku som si spravil pri dele na podstavci, ktoré pripomína boje v Bocianskej doline z roku 1944.

Hneď za delom sa nachádza stará banícka obec Malužiná. Vznikla ako banská obec hrádockého panstva v druhej polovici 18. storočia, medený hámor tu bol postavený v roku 1771 a zanikol v roku 1860. V obci fungovala aj sklená huta až do roku 1885. V obci je rímskokatolícky kostol Povýšenia sv. Kríža z roku 1816, postavený v klasicistickom slohu a obnovený v roku 1871. Cesta vedia ponad obec po pravej strane.

Cesta naberá väčší sklon a za zákrutou sa objavuje Nižná Boca. Opäť históriou opletené miesto. Nižná Boca vďačí za svoj vznik rudnému bohatstvu. Prvým dokladom o baníctve na Boci je privilégium z roku 1285, v ktorom kráľ Ladislav IV. udeľuje komesovi Bohumírovi právo dolovať a ryžovať zlato v potoku Bocianka. Bocianske baníctvo prežívalo svoj zlatý vek v 14. a 15. storočí, kedy sa ťažili len bohaté a ešte nedotknuté časti ložísk. K intenzívnejšej hlbinnej ťažbe došlo až v 16. storočí, kedy boli otvorené bane na obidvoch stranách údolia, čiže na Kráľovskej Boci i na Svätojánskej Boci. Ťažilo sa v nich zlato a striebro, tiež meď, antimón a železo.

Pre vyznávačov MTB, alebo trekových bicyklov odporúčam v Nižnej Boci odbočiť vľavo a vyhnúť sa frekventovanej ceste číslo 72. Alternatívna trasa cez Strednú Bocu vedie takmer súbežne s hlavnou cestou až do Vyšnej Boce, kde sa štverá na Čertovicu iným údolím.

Cestný bicykel mi však nedovoľuje využiť túto alternatívu a tak sa stále štverám ďalej hore. Zastavujem pri hoteli Barbora, ktorý tróni nad Vyšnou Bocou. Vyšná Boca je malá, pôvodne banícka obec (950 m) na konci Bocianskej doliny pod Čertovicou a Rovnou hoľou. Leží v ochrannom pásme NAPANT-u a je výborným východiskom na túry do Ďumbierskych a Kráľovohoľských Tatier. Dnes má iba 120 obyvateľov.

Sedel som tak pred hotelom Barbora a popíjal kofolu. Nado mnou sa týčil masív Lajštrochu. Smutný pohľad na úplne odlesnené svahy. Snáď po polomoch. Cestu si pamätám ako skrytú v lese. Dávno to už neplatí.

Sedlo Čertovica – Podbrezová

Konečne som na vrchole. Sedlo Čertovica je vo výške 1 232 m n. m. Čertovica je najvyššie položeným sedlom Slovenska, ktorým prechádza cestná spojnica. Pred dvoma týždňami som tu postával ako organizátor Nízkotatranskej stíhačky 2012. Takmer som sa nechal zlákať škvŕkaním v bruchu, ale nakoniec som odolal. Nie som žiadny adrenalínový jazdec, ale nechal som sa zlákať. Po hladkej, krásnej širokej ceste sa bicykel riadne rozbehol. Tachometer atakoval miestami rýchlosti okolo 70 km/h. Brzdy som veru šetril. Rýchlou jazdou som bol za pár minút v ďalšej starej baníckej obci. Jarabá je doložená z roku 1540. Vznikla v 14. storočí ako banská osada, ťažili tu striebro a meď, od 16. – 19. storočia železnú rudu. Už v 15. storočí tu jestvovali 3 huty. Koncom 18. storočia sa namiesto medi začína ťažiť železná ruda. Začiatkom 19. storočia tu vznikli hámre na spracovanie surového železa. Po roku 1804, keď v Hronci postavili druhú vysokú pec, sa výroba železa v Jarabej obmedzila.

V rýchlom slede nasledovalo Mýto pod Ďumbierom a Bystrá. Konča Bystrej som sa konečne zastavil na jedlo. Do vyprahnutého hrdla som vlial pivečko a žalúdok potešil haluškami. Zarazilo ma však, že v haluškovom kraji robia túto pochúťku ako v Mongolsku. Cesto bolo iba z múky, bez zemiakov. Nechápem to. Bol som však ukrutne hladný.

Najedeného ma čakalo už iba posledných pár kilometrov do Podbrezovej. Zrazu sa zablyslo a nebo už chrlilo vodu. Bleskovo som si obliekol prší bundu a zaodel aj batoh. Je však otázne aký zmysel má na bicykli podobná akcia, keď voda strieka na všetky strany od kolies. Pekne vymočený som už znova za slniečka pristál v Podbrezovej na železničnej stanici. Akurát včas, aby som si v miestnej krčme vychutnal víťazstvo Vinokurovova v olympijskej cyklistike.

Záver

Túru môžem len odporúčať. Napriek tomu, že som ju absolvoval na cestnom bicykli, vhodnejší by bol nejaký ľahší tereňák. Najmä oblasť okolo sedla Priehyba je dosť rozbitá a na „žiletke“ hrozí úraz, alebo technický problém. Mapa trasy v Hikeplanneri.

Užitočné odkazy

Malužiná
Nižná Boca
Vyšná Boca
Hotel Barbora
Sedlo Čertovica
Jarabá
Bystrá
Mýto pod Ďumbierom
ŽST Podbrezová

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek