Trasa

Levoča – sedlo pod Krížovým vrchom – Ruskinovce (býv. obec) – Záľubica – Ľubická dolina – chata Gehuľa – Sklenár (ruiny turistickej chaty) – ruskinovské kasárne – Hradisko – Brezová – Zbojnícka lúka – Levoča

» pozrieť na mape

Prvé kilometre

Túru začínam už tradične pri smerovníku neďaleko Košickej brány, ktorá je hlavným vstupom do historického centra Levoče. Je presne 10.00 h a počasie sa nemení, takže rýchly úvodný zjazd Dubkovcom si nijako extra neužívam. Prvý checkpoint je vstup do bývalého Vojenského výcvikového priestoru Javorina, ktorý my miestny nenazveme inak než „vojenské pásmo“. Cesta sem vedie čiastočne po cyklochodníku, no hlavne po slušnej asfaltke z Levoče do Závady. O 20 minút už fotím zdevastovaný strážny domček na vstupe do pásma, obrastený burinou. Pribudol tu aj nový smerovník, ktorý cykloturistov naviguje na novovyznačované cyklotrasy. Ja sa budem držať žltej značky, vedúcej cez sedlo pod Krížovým vrchom do Záľubice.

V mieste zvanom „Voľareň“ sa lesom nesú zvuky zvonov a ľudský krik. Najprv nechápem, ale príchod na miesto nad rozľahlou lúkou odhaľuje veľké stádo pasúcich sa kraviek. Na chvíľu sa zastavujem, fotím. Jedna z kráv sa motá podozrivo blízko lesa. Bačovo „Heeej, boha tebe, dze tam idzeš?!“ ju však hneď vracia späť na lúku a ešte pár sekúnd sa nesie dolinou ako ozvena. Som rád, že aj takúto podobu má návrat života do Levočských vrchov. Šľapem ďalej po dôverne známej ceste. Hádam by som ju dal aj poslepiačky... Hore v sedle si všímam novoosadené zákazové značky na odbočkách z cesty medzi Levočou a Záľubicou. Mojej pozornosti neunikne ani už skôr spomínaný prístrešok „Hubert“ a poškodené nové turistické a cykloturistické značenie na stromoch. Medzitým už bolo obnovené, no kto vie, na ako dlho. Nechápem...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ide sa z kopca

Zjazd do Záľubice je dlhý a mierny. No paráda. Občas čo-to sfotím, ale zastávky sú krátke. Na dlhšie odstavujem bicykel až pri kaplnke v Ruskinovciach. Aj tu pribudol nový smerovník. Vchádzam do vnútra kaplnky, ktorá je vybudovaná na mieste, kde kedysi stál dvojloďový kostol sv. Agnesy z 13. storočia(!). Toto miesto má nepochybne svoje čaro. Neďaleko na lúke stojí nenápadný kríž s drevorezbou, ktorý pripomína, že tu stál evanjelický kostol. Oba kostoly boli zlikvidované, obyvatelia vysídlení a dedina zrovnaná so zemou v súvislosti so zriadením Vojenského výcvikového priestoru v roku 1952. Na historických fotkách vo vnútri kaplnky je vidieť, aké veľké v tom čase Ruskinovce boli.

Po asi 15-tich minútach sa pohýnam ďalej, krátko na to prichádzam ku kasárňam v Záľubici. Fotím to, čo z nich ostalo. Autopark je zarastený dvojmetrovou burinou, plech zo strechy je čiastočne strhnutý a voľne si veje vo vetre. Zaujal ma pohľad na buzerplac, kde doteraz krásne svieti nápis „Slúžime vlasti“. Fajne, fajne... Bicykel opieram o pekný drevený smerovník a zbehnem si odfotiť vstupnú bránu so stále čitateľnou výzvou na predloženie povolenia na vstup. Fotím si aj budovu, kde je doteraz ovládacia skrinka od svetiel, ktoré signalizovali, či sú v pásme streľby alebo je vzduch čistý.

Zážitok

Toto miesto je zároveň križovatkou nových cyklotrás. Vľavo je panelka, ktorá smeruje do vnútra Levočských vrchov – na Václavák, a doprava vedie cesta do Levoče, ktorou som sem prišiel. Zároveň tu mením žltú značku za zelenú a po rýchlom cvaku pomaly zarastajúceho heliportu pokračujem miernym stúpaním, smer Ľubické Kúpele. Na chvíľku sa ešte zastavujem pri pamätníku, venovanému piatim obetiam požiaru nákladného vojenského auta, naloženého farbami, ktorý sa tu odohral v apríli 1996. Pri pomyslení na túto nezmyselnú tragédiu, ktorá navždy zmenila osudy osemnástich mladých ľudí, ma striasa. Venujem im tichú spomienku a poberám sa ďalej. Pri veľkej lesnej škôlke opúšťam širokú cestu, vybudovanú pre tanky (neďaleko bola tanková a pechotná strelnica) a odbočujem doprava. Cesta po pár desiatkach metrov vchádza do lesa, obloha sa čistí, pomedzi mraky čoraz viac presvitá slnko a užívam si tiahle, ale mierne stúpanie Ľubickou dolinou.

Pri krásne upravenom prameni zastavujem a naberám vodu. Obloha sa vyčistila a slnko rýchlo zohrieva doteraz chladný vzduch (teplota zatiaľ neprekročila 16 °C). Periem prepotenú buffku a po pár šliapnutiach som pri miestnej atrakcii – sírovom prameni. Prv, než stihnem zosadnúť z bajku, moju pozornosť zaujal pohyb slabých 7 - 8 metrov od cesty. Pozerám, že čo to tam je a v sekunde mi zapína – vlk! Yeees, tak toto je zážitok, na ktorý až do nástupu senility nezabudnem. Očividne mladý vlk je zaujatý dianím v potoku. Voda, stekajúca po viacerých kaskádkach, síce nešíri žiadny ohlušujúci rachot, no aj tak to stačí na to, aby ani tak plachý živočích nepočul približujúceho sa cyklistu. Ani sa nepokúšam vybrať foťák, radšej sa kochám a tento obraz si zapisujem priamo do vlastného harddisku. Tento výjav trvá zo 10 sekúnd, pokým sa vlk nepoberie mojím smerom. Keď ma zbadá, okamžite sa otáča, tromi skokmi sa dostáva na druhý breh a bez veľkého náhlenia mizne v húštine. Super super super!

Dobre naladený teda opieram bicykel o zábradlie a idem k prameňu. Bol som tu už viackrát. Z malého jazierka pod rúrkou zachraňujem nejakého hmyzáka, pomáham mu na breh. Ochutnám vodu z prameňa, ktorá síce nie je žiadna extra sláva, ale aspoň z nej strieľajú cyklistické bidóny (však, Rasťo? :-) Pozerám, že zachránený hmyz má očividne samovražedné sklony, lebo sa znova topí. Chytám ho a so slovami „Boha tebe, dze tam idzeš?!“ ho odpaľujem do bezpečnej vzdialenosti. Ešte urobím pár fotiek altánku a Ľubického potoka, a ide sa ďalej.

Hore na hrebeň

Cesta sa krátko na to prudko stáča vpravo, no odbočke chýba jasné označenie. Pokračujem ďalej a kontrolujem kríky popri ceste. Mám šmak na maliny, ale žiadne tu nerastú. Hmm, možno inde... Stúpanie je pomerne strmé, ale na šaška to rozhodne nie je. Míňam jeden málo výdatný prameň a motorkára. Dnes prvý. Je niečo po poldruhej, keď prichádzam na chatu Gehuľa. Obliekam bundu, lebo trochu fúka. Dosť ľutujem, že som si na dnes zobral málo stravy. Banán padol už v Záľubici a ostal mi jeden malý keksík. Zvažujem, čo ďalej. Možností je viacero – buď sa spustiť po Probstnerke dolu do doliny (ultralemra riešenie), pokračovať po hrebeni do sedla pod Krížovým vrchom a do Levoče (stredný variant) alebo po hrebeni a cez bývalú strelnicu Ruskinovce, dedinu Hradisko, Brezovú a Zbojnícku lúku domov (dlhý non-lemra variant). Domov sa mi ale nechce, počasie je prijateľné, teplota tiež, akurát toho žrádla nejak málo... No nič, idem pekne po hrebeni a uvidí sa.

Opäť sa mi vynárajú spomienky na naše cyklostretko. Výhľady sa ani tentokrát veľmi nekonajú, Tatry sú v mrakoch. Pohľad do doliny je ale pekný, na jednej strane stredný Spiš s dominantnou Levočou, na strane druhej Kežmarok a množstvo malých dediniek. V diaľke je jasne vidieť takmer 40 km vzdialené Tri koruny. Hrebeň striedavo stúpa a klesá, príjemná cyklistika. Na Sklenári sa veľmi nezdržiavam, robím iba symbolickú fotku a pokračujem, teraz už v čistokrvnom zjazde. Na chvíľku zastavujem pri prameni a naberám vodu. Zaujalo ma čosi veľké červené v tráve. ČTJ?! Lesná jahoda veľká ako malé hrozno! A aká sladká!!“ A druhá, a tretia... Mňam! Viac ich niet, idem ďalej, ale nie na dlho. Na úbočí nad cestou registrujem v kríkoch akosi priveľa červenej. Sú to ony, maliny! Bicykel nedbalo zastrkávam do odvodňovacieho rigolu na ceste a už sa škriabem po príkrom svahu v ústrety malinčákom. Lesné maliny sú síce malé, no chuťovo sa s tými z obchodu nedajú ani porovnať. Strácam pojem o čase a až pohľad na hodinky signalizuje, že by bolo dobré pohnúť sa ďalej.

Cez strelnice

Nasleduje krátky zjazd, na ktorého konci sa musím rozhodnúť, čo ďalej. Nohy sú v poriadku, energiu som doplnil, počasie sa celkom drží, a tak padne rozhodnutie pokračovať okľukou cez ruskinovské kasárne, Hradisko a Brezovú. Na krátko sa zastavujem pri veži bývalej strelnice protivzdušnej obrany Dvorce, ktorú postupne pohlcuje okolitá vegetácia. Pri vstupe do autoparku a dôstojníckej bytovky fotím relikt federácie – československú vlajku na plote. Ďalšie metre vedú po parádnych rovných spojovacích cestách, ktoré tu vybudovali vojaci. Ešte jeden prudký zjazd a znova som na ceste medzi Levočou a Záľubicou. Po pár šliapnutiach do pedálov ale odbočujem doľava na starú panelku, ktorá vedie k bývalej strelnici PVO Ruskinovce. Vytrasený prichádzam hore, no na rozdiel od Dvoriec po strelnici neostalo vôbec nič, všetky budovy boli zrovnané so zemou.

Zjazd lesom na cestu medzi Tvarožnou a Vlkovcami je síce krátky a náročný, ale zato lemovaný všadeprítomnými malinami. Je už čosi po tretej, keď začínam šliapať po parádnej asfaltke, smer Hradisko. Je to príjemná cesta s tiahlym, ale miernym stúpaním. Po odbočení do dedinky Hradisko sa však sklon mení a cesta prudko stúpa okolo zastávky a pomedzi domy. Konečne prichádza rad aj „na šaška“. Trošku pokonverzujem s miestnym ujom a ide sa ďalej. Krátky, možno 50-metrový úsek je nezjazdný, takže chvíľu aj si aj potlačím. Na vrchol Brezovej, poslednú horskú prémiu dnešného dňa, prichádzam presne o štvrtej. Napriek nie najideálnejším podmienkam sa kochám krásnymi výhľadmi na Spiš, Levočské vrchy, Branisko, Slovenské rudohorie, Nízke aj Vysoké Tatry. Paráda... Ešte jedna fotka zakvitnutých lúk, ktorými je Brezová povestná, a ide sa dolu. Na chvíľu sa zastavujem už len na Špitálskej lúke, ktorá sa zmenila na rozbahnenú skládku dreva. Niektoré kusy svojou hrúbkou evokujú ťažbu v amazonskom pralese. Onedlho míňam peknú Zbojnícku lúku a čaká ma už len príjemný zjazd lesom a lúkami dolu do Levoče.

Zhrnutie

Túru končím pri Košickej bráne o piatej poobede, t. j. 7 hodín po tom, čo som odtiaľ vyrazil. V nohách mám cez 50 km, v hlave výbornú náladu z krásne stráveného dňa a v žalúdku úplnú prázdnotu. Najvyšší čas ľahko pojesť, zapnúť telku a pozrieť, ako dnes dopadne Sagan v poslednej etape TdF. Trasa sa dá pohodlne zvládnuť za podstatne kratší čas, tipujem tak 4 - 5 hodín. Avšak dnes som sa nemal kde ponáhľať. Až na zopár kratších úsekov je trasa v pohode zjazdná aj pre trekáče. Na rozdiel od iných trás v Levočských vrchoch sú po trase tri pramene, takže s vodou nie je výraznejší problém. Opäť mi nedá nepoukázať na to, že celý deň neprejdete okolo jedinej krčmy. Zato si ale užijete krásnu prírodu, ticho a ak počasie praje, tak aj fantastické výhľady na malebný Spiš. Odporúčam!

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek