Trasa

Trenčianska Teplá – Nemšová – Borčice – Bolešov – Kameničany – Slavnica – Bohunice – Pruské – Dolné Dĺžavy – Horné Dĺžavy – Vršatské Podhradie – hotel Vršatec – sedlo Chotuč – Červený Kameň – Nebrová – Zápechová – štátna hranica SK/CZ – sedlo nad Nedašovou Lhotou – Nedašov – Návojná – Brumov-Bylnice – Štítná nad Vláří – Jestřabí – Rokytnice – Hostětín – Pitín – Bojkovice – Krhov – Bzová – Nový Dvůr, Rasová – Troják – Mikulčin vrch, Chata Arnika – Troják – Lopeník – Březová – štátna hranica CZ/SK – Nová Bošáca – Zemianske Podhradie – Bošáca – Dolné Srnie – Nové Mesto nad Váhom

Fáza č. 1 - Vršatec

Chcel som pôvodne použiť názov prvá etapa, ale to by vyzeralo, že opisovaná jazdy trvala viac dní. V tejto časti chcem ponúknuť tip na cyklojazdu pre menej trénovaných cyklistov, hoci ani toto nebude prechádzka ružovým sadom. V Trenčianskej Teplej vystupujeme – ja a môj bicykel – z rýchlika na vynovené nástupište a pomalým krokom prekľučkujeme cez stavenisko na cestnú komunikáciu. Ešte tradičná kontrola výstroja a poďme ukrajovať z kilometrov, ktoré na nás čakajú. Začínam svižnejšie, aby som sa zahrial a aby som čo najskôr mal z krku rušný úsek. Idem totiž priamo po frekventovanej ceste č. 61 smerom na sever (bývalý hlavný ťah na Žilinu) a na kruhovom objazde pred Dubnicou nad Váhom odbočujem ponad diaľnicu D1 a pred Nemšovou odbočujem vpravo na cestu č. 507. Tu už ma autá toľko neobťažujú a môžem sa venovať sledovaniu krajiny stredného Považia.

Cez Bolešov do Pruského je to pohoda a rovinka. Tu pri kostole odbočujem vľavo a začína pravá cyklistika. Už na konci obce sa sklon vozovky pekne zdvihne a postupne prehadzujem na ľahšie prevody. Kompjúter mi ukazuje 5 - 7 %, ale to ani veľmi nesledujem, lebo sa kochám okolím a blížiacou sa métou, ktorou je masív Vršatských brál. Pri Dolných Dĺžavách sa cesta na chvíľu vyrovná, ale pred Vršatským Podhradím už ide do tuhého. Tu už má stúpanie sklon 8 - 10 % a v serpentíne priamo pod bralami Vršatca dokonca 12 - 14 %. Ešte šťastie, že už vidno priesmyk medzi skalami, ktorý znamená koniec trápenia. Dosahujem kótu 727 m, zosadám a vychutnávam nádherný výhľad na Strážovské vrchy a údolie Váhu. Zjazd k hotelu Vršatec vynechávam (bol som tu nedávno s rodinou), ešte mám zásoby z domu, ale zisťujem, že mi vo fotoaparáte „odchádza“ baterka. Mám ho požičaný a neskontroloval som si ho pred jazdou. No, budem fotiť minimálne. Potiaľto to je 23 km a komu to stačí, sa môže otočiť a vychutnať si nádherne dlhý zjazd do Pruského.

Fáza č. 2 – Moravské vlnky

Vraciam sa do podhradia hradu Vršatec, kde odbočujem vľavo na značenú cyklistickú cestu do Červeného Kameňa. Víta ma nádherný nový asfalt, po ktorom to láka pustiť „na plné gule“, ale od istého času mám rešpekt zo zjazdov a tak poriadne deriem brzdové gumičky a zahrievam ráfiky. V niektorých pasážach je klesanie vyše 20 %. Priznám sa, nechcel by som to šliapať opačným smerom. Ako každý zjazd, aj tento veľmi rýchlo skončil a už som v obci, ktorej dominuje veľký skalný monolit Červenokamenského bradla. Popod neho stúpam hore údolím Tovarského potoka až k štátnej hranici s Českou republikou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ešte krátke stúpanie a som v sedle nad Nedašovou Lhotou (563 m). Odtiaľto je pekný výhľad na moravskú časť Bielych Karpát. Cesta naberá smer západ a prudko klesá do Nedašova. Zlá kvalita asfaltu mi nedovolí pustiť to dolu rýchlejšie a kým prídem na solídnu vozovku, som riadne vytrasený. A pritom je to značená cyklostezka č. 49. Očakával som od českých susedov, že venujú budovaniu cyklotrás väčšiu pozornosť. Neprekáža, čo ma nezlomí – ma posilní. Ani sa nenazdám a už som v Brumove. Chvíľu idem po ceste č. 57 (hlavný ťah Nemšová – Vsetín) a v Bylniciach odbočujem vpravo na č. 495, kde začínajú parádne vlnky. Ako na horskej dráhe, chvíľu sa trápim v stúpaní a už o chvíľu svištím v zjazde. A tak stále dokola, niekoľkokrát. Nasledujú obce Štítná, Jestřábí, Rokytnice, Hostětín, Pitín – tu ma už názov upozorňuje, že mám suchý bidon. A tak v Bojkoviciach hľadám miestnu osviežovňu, kde by som rád doplnil spálené jouly. V tichom parku na brehu Olšavy nachádzam to pravé – reštauráciu s terasou. V chládku pod stromami, vidiac na svojho tátoša, nepohrdnem cesnačkou a cestovinami. Jedno orosené nemôže uškodiť, to do žalúdka a kofolu do fľaše a môžem pokračovať v ceste. Cítim, že to pravé ešte len príde.

Fáza č. 3 – Dvakrát cez hrebeň

Smerom na juh v miernom stúpaní cez Krhov rozťahujem na nohách stuhnuté svaly a za Bzovou ma čaká prvé peklo. Sklon neklesne pod 7 % a občas atakuje aj dvojciferné hodnoty. Nemusím pripomínať, že na prevodoch točím „poštára“, veď nohy už cítia porciu kilometrov, ktorá je za mnou. A to nie je ešte koniec. Za sedlom Bzová (560 m), ktorý je vlastne na hrebeni Bielych Karpát, klesám k štátnej ceste č. 50 (trasa Starý Hrozenkov – Uherský Brod). Odbočujem vpravo a v miernom stúpaní pokračujem vlastne po hrebeni pohoria, odkiaľ sa mi ponúkajú výhľady na západ. Mám šťastie, hoci je to hlavný ťah na Moravu, premávka je riedka a aj vďaka širokej vozovke sa cítim bezpečne.

Už po troch kilometroch som však na rázcestí Nový Dvůr, kde odbočujem vľavo na juhovýchod, na kľudnú cestu k Mikulčinmu vrchu. Za sebou mám 80 km, čo už poriadne cítim, zvlášť v prudkom stúpaní. Na 4 kilometroch ma čaká 260 výškových metrov a čo je najhoršie, cesta ide priamo bez serpentín, v ktorých by sa dalo aspoň na chvíľu oddýchnuť. Opticky to vyzerá na rovinku, ale nohy vedia svoje. Tu už fakt meliem z posledného. Ale všetko dobré, teda aj zlé raz končí. Dosahujem kótu Mikulčin vrch – 798 m pri rázcestníku, ale výhľad mám len vďaka lyžiarskym svahom na sever. Vrchol je zalesnený a posiaty chatami. Vyberám si Arniku, kde si dávam na terase kávičku s horalkou. Z nej je výhľad na juh na masív Veľkého Lopeníka a v pozadí na Veľkú Javorinu. Doplním tekutiny do seba i do fľaše a teším sa na odmenu v podobe nádherného zjazdu.

Fáza č. 4 – Čerešnička na torte

Z Mikulčinho vrchu sa vraciam asi 2 km ku chate Troják, kde odbočujem vľavo na cyklotrasu č. 46 do obce Lopeník. Odtiaľto je už nádherná cesta do údolia, ktorú si vychutnávam v stálom klesaní cez Březovú ku štátnej hranici. Radosť zo zjazdu znásobuje kvalitný asfalt, takže brzdy ostávajú v pokoji. Autá žiadne, takže to „púšťam na plno“. Prepotený dres je za pár minút suchý. Na Slovensku sa povrch vozovky zhorší, musím dávať pozor na výmole, ale až po Bošácu idem stále dolu kopcom. Cyklistická cesta č. 020 ma prevedie vpravo cez posledný “hrboľ“ do Dolného Srnia a potom už cieľ dnešnej jazdy – Nové Mesto nad Váhom. Tu končí vyše 30 km zjazd z Mikulčinho vrchu. Jednoducho, paráda. Pri čakaní na vlak si v osviežovni pri cieľovom pivečku pozriem olympijské striebro našej strelkyne a už ma rýchlik vezie do môjho domova. Tachometer sa zastavil na čísle 118 km.

Záver

Opisovaná trasa je len jedna z mnohých možností, ktoré sa dajú absolvovať v Bielych Karpatoch. Veď niektoré sú už na stránkach Hikingu opisané. Výhodou tejto oblasti je viacero nástupových, resp. cieľových miest či obcí, napríklad: Melčice-Lieskové, Chocholná-Velčice, Drietoma, Dolná Súča, Nemšová či Lednické Rovne. Ďalšou výhodou je hustá sieť značkovaných cyklistických trás, hlavne na moravskej strane, ktoré si každý môže pospájať podľa chuti a hlavne výkonnosti. Ďalším plusom tejto lokality je riedka premávka na cestách, s výnimkou pár úsekov ciest prvej triedy, ktoré pretínajú toto pohorie.

Trasu som absolvoval na cestnom bicykli, ale vhodnejší je krosový alebo trekingový. Trasa je pre náročných a trénovaných cyklistov. Pôvodne som oslovil viacerých kamarátov, ale v daný deň mali iný program, takže som jazdil sám. V skupinke by bola jazda veselšia. Orientačne je trasa nenáročná, vďaka výbornému značeniu cyklotrás na moravskej strane. Krajinársky je najkrajšia prvá časť opisovanej trasy a to lokalita Vršatca a Červeného Kameňa.

Fotogaléria k článku