Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Cez Kysuce dobrodružne

Je 10. júna a v rámci trojtýždňovej cyklotúlačky väčšinou po Slovensku sa nachádzam v Javorníkoch, na česko–slovenskej hranici, kam som včera po 114-kilometrovej etape z doliny Čierne v Lúčanskej časti Malej Fatry za takmer neustáleho dažďa dorazil. Včera som sem prišiel už za tmy a v poriadnej hmle, ale aj tak sa mi podarilo medzinárodne sa vyspať, keďže hlavu som mal na Morave a nohy na Slovensku. Dnes to už stáčam pomaly na sever a zajtra sa cez Poľsko vrátim domov do Tatier živý a zdravý – teda aspoň dúfam, lebo u mňa sa práve toto nikdy nevie.

Vzdialenosť
80 km
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 10.06.2012
Pohoria
Kysuce: Javorníky, Kysucká vrchovina
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 960 m n. m.
  • Najnižší bod: 392 m n. m.
Voda
osada Belešovci, prameň pod mostom pod Mrvovou Kykulou
Nocľah
bivak pod cestným mostom pod Mrvovou Kykulou
Doprava
horský bicykel
SHOCart mapy
» č.1077 Kysucké Beskydy, Kysuc (1:50.000)

Trasa

Sedlo pod Lemešnou – Makov, časť Kopanice – Makov – Vysoká nad Kysucou – Turzovka – Podvysoká – Staškov – Raková – Čadca – Krásno nad Kysucou – Zborov nad Bystricou – Klubina – Stará Bystrica – Nová Bystrica – Vychylovka, časť Rycierky – Múzeum kysuckej dediny (Historická lesná úvraťová železnica) – Vychylovka, časť Rycierky – viadukt pod Mrvovou Kykulou

Štátna hranica je jednoducho korzo

Vstávam, pravdupovediac, ani nevedno o koľkej a je mi to akosi jedno. Leziem zo stanu a neurčito a ospalo sa so zalepenými očami motám po lúčnatom sedle pod Lemešnou, ktorého južný okraj lemuje hradba smrekového lesa, a ledabolo a nevedomky prekračujem štátnu hranicu hore-dolu. Štátna hranica je pre mňa jednoducho korzo. Pri informačných tabuliach až teraz zisťujem, že sa nachádzam v sedle pod Lemešnou, a že je tu zakázané táborenie a stanovanie. A to som kempoval (vlastne ešte stále kempujem) na drzovku kúsok od cesty a odvšadiaľ som viditeľný. Na revanš aspoň zbieram plastové fľaše a papiere po neandertálcoch, ktorí evidentne navštívili aj tento zapadnutý kút v Javorníkoch a zrejme len nedopatrením (vzhľadom na výšku svojho IQ) prehliadli veľký smetný kôš.

Lenivo raňajkujem, zdravím okoloidúcich „prechádzkarov“ a po zbalení sa za neustálej hmly a roztrhaných mračien nasadám. Až do Krásna nad Kysucou pôjdem po tej istej trase, ako včera. Keby sa aspoň tie mraky poriadne roztrhli, aby som niečo aj videl, no hlavne že neprší. Závratnou rýchlosťou sa rútim dolu strmým klesaním do doliny a ošľahávaný vetrom sa konečne stopercentne zobúdzam a v rámci prejazdu sviežou horskou dolinou, idúc popri riečke Kysuca, opúšťam Javorníky. V Makove začína pršať, a tak už ďalej napredujem v daždi. Škoda–preškoda. Tento nádherný kraj opäť neuvidím v celej svojej kráse, pretože mraky tu visia „prokletě nízko“.

Tých 34 kilometrov do Čadce ubehlo veľmi rýchlo, ako aj samotný prejazd mestom. Za mestom sa ale prekvapivo vyčasuje a chytám euforickú náladu, no pri pohľade tým smerom, kam mám namierené, mi euforický stav klesá tak rýchlo, ako sa dostavil. Vyzerá to, že ma tam poriadne spláchne. V osade Belešovci na pätnásť minút zaliezam do búdy na autobusovej zastávke, aby som tu prečkal krátku prietrž mračien. Neskôr, tak ako aj včera, tankujem pod mostom z prameňa H2O a v Krásne nad Kysucou zabáčam doľava smerom na Novú Bystricu a Vychylovku. Po šiestich kilometroch za Zborovom nad Bystricou v peknom a úzkom ohybe rieky Bystrica stojím a obedujem. Obed mi znenazdajky ukončuje ďalšia búrka, a tak poživeň rýchlo balím do tašiek a v hustom, no teplom a osviežujúcom letnom lejaku pokračujem v ceste sprevádzaný udivenými pohľadmi posádok plechových vozidiel.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nie je krčma, ako krčma

Podobne ako pri ceste z Čadce do Makova, aj tu cestu neustále a takmer bez prestávky lemujú domy a jedna rozťahaná dedina strieda druhú. Dediny sú tu pekné a čisté a pohľady do záhrad a záhradiek sú aj v tomto lejaku oku lahodiace. Inak tomu nie je ani v Novej Bystrici. Keďže plánujem prejsť z Kysúc na Oravu po novej ceste, ktorá však vôbec nie je zaznačená na mojej starej a nepodrobnej automape nášho štátneho útvaru, tak zabáčam doľava (už si z tohto večného zabáčania doľava po tieto dva dni pripadám, ako ľavotočivý závit) a stojím pred miestnou socialisticky vyzerajúcou reštauráciou, aby som sa poinformoval u štamgastov. Žiadni tu však nesedia, som tu úplne sám, čo teda rozhodne neveští dobré pivo a po vzhliadnutí rozbitých záchodov v katastrofálnom stave ad absurdum a nudiaceho sa sediaceho personálu prchám kade ľahšie. Nedopil som ani odporné pivo. Majiteľ tohto odpudzujúceho, doslova socialistického bordelu by sa mal nad sebou vážne zamyslieť, akú reklamu pred svetom robí sebe a našej nádhernej krajine.

To o pár metrov ďalej, opäť po ľavej strane je už situácia diametrálne odlišná. Víta ma krásna drevená krčma, ktorej parapety sú obsypané kvitnúcimi kvetmi od výmyslu sveta a „pivo ako křen“ tu čapuje milá a sympatická mladá baba, s ktorou sa dávam do reči. Aj prostredie je tu veľmi príjemné a aj štamgasti tu sedia. Dozvedám sa potrebné podrobnosti ohľadom novej cesty do Oravskej Lesnej. Komická a milá situácia nastáva, keď sa dvaja štamgasti v snahe poradiť mi čo najlepšie, medzi sebou pohádajú takmer na život a na smrť. Dobíjam si tu batérie a vonku sa pri masívnych drevených stoloch dávam do reči s práve dorazivšou sympatickou ženou. Vo Vychylovke je vraj dnes v skanzene nejaká akcia sprevádzaná ľudovou hudbou a vraj by som si to nemal nechať ujsť. Už početnejšiemu osadenstvu zaujímavých ľudí, ktorí sa usadili pred krčmou ešte odpovedám na pár otázok o mojej ceste a o absolútnej slobode ducha a človeka, až sa napokon poberám z tohto príjemného prostredia ďalej. Stretnúť dobrých ľudí je vždy úžasné. Škoda, že už musím ísť, pretože za iných okolností by som sa určite rád zasedel a podebatoval. Znova sa preto logicky v myšlienkach vraciam k tomu, že musím popracovať na schizofrénii, aby sme všetci mohli byť všade naraz. Len aby sa mi to prianie raz na starosť nesplnilo a spätne nemal túžbu nafackať tomu tridsiatnikovi, čo si to svojho času tak vehementne prial.

Hore kopcom do minulosti

Tak, či onak - opúšťam Novú Bystricu a mierim zvedavý sťa sto klebetných báb do Vychylovky. „Nigdá“ som tam nebol a veľa som o Vychylovke, tamojšom skanzene a o unikátnej úvraťovej lesnej železnici počul, a tak celý natešený dupem do pedálov ako blázon, ktorým v podstate aj som. Musím povedať, či skôr napísať, aj keď hovoriť o tom budem stále, že sa mi tu nenormálne páči. Malebnosť tunajšieho kraja jednako silno vyzdvihujú odveké piesne, ktorými tunajší ľud už od pradávna ospevuje tento úžasný kraj a jednako sa krása tohto kraja zrkadlí v očiach tunajších úprimných a statočných ľudí, ktorí tu už odjakživa žijú v nie príliš ideálnych poveternostných podmienkach, ktoré často umožnia len skromnú úrodu a za prácou je ďaleko.

Dívam sa na okolitú zástavbu. Drevené stodoly, moderné domy a tu a tam drevenice, staré či nové. Pásiky niekdajších políčok už nie sú obrábané tak, ako kedysi. Za humnami sa pobiede pasú kravky, či ovečky. Pobiede preto, lebo kedysi sa ich tu, tak ako všade v týchto horských oblastiach, páslo oveľa viac. Ale doba sa zmení. Nie sme stavaní na konzumáciu „p(o)travín“ z hypermarketov, ktoré zabíjajú naše pôvodné vysokokvalitné a v minulosti vyhľadávané potraviny z našej nádhernej a žičlivej krajiny!

Čaro to tu ale nestráca. A skoro by som bol zabudol – vyčasilo sa! Preto sa vysmiaty terigám hore dolinou po úzkej asfaltke, až napokon prichádzam do nenormálne romantického prostredia, ktoré je ťažko opísať. Ale vynasnažím sa. Predstavte si, že sa pred vami zrazu otvorí scenéria nasledujúceho charakteru. Oproti si švitorí veselý horský potok s voňavými lopúchmi popri brehoch, na ktorých rastú smreky a jelše s pokrútenými koreňmi a lúče podvečerného slnka ohrievajú hladinu potoka a hebkou zlatistou farbou sfarbujú aj kamene a trblietavý piesok pod hladinou, ktorá je rozihraná množstvom vlniek, ktorých konce osvetľuje dlhý lúč slnka, prebleskujúci pomedzi smreky. A nad tým všetkým si odbafkáva a dymí starý dobrý úzkorozchodný parný rušeň medzi starými smrekmi a v objatí omamnej vône ihličia je pripravený na odchod do hlbokého lesa po uzučkých koľajničkách, aby do lesných hlbín na jedinom vagóne odviezol ľudí, ktorí tak určite pochopia, v čom spočíva čaro tohto prostredia a aké je veľmi potrebné uchovávať ho aj pre budúce generácie. To čaro, tie vône, toho ducha, ktorého často berú nenásytní „podnikatelia“ násilím z dolín a lesov spolu s kvantami stromov, ktorých kmene sa veselo vyvážajú aj napríklad do takej Škandinávie, a potom si tu ľudia kupujú nábytok z nášho dreva pod jednou známou švédskou značkou. Zastavme to už raz konečne - raz a navždy! Budííííčéééék ľudiááááá!!! Je čas brániť našu vlasť a vzácne dedičstvo našich múdrych predkov!!!

Šinkansen to síce nie je

Pískanie píšťaly parnej mašinky U45.9 z roku 1916 ma však preberá z myšlienok a zasnenia, a tak urýchlene opieram naloženú opachu o drevenú budovu bufetu pod smrekmi a u veľmi milého, pre vec zanieteného a sympatického personálu si kupujem lístok, ktorý mi okamžite vyčarováva úsmev na tvári a spomienky na detstvo. Lístok je klasický – malý, tvrdý a hrubý, taký, aký sa za socializmu bežne používal v celej sieti vtedajšej ČSD. Inak, ženské – nehľadajte tu dvojzmysel.

Nasadám do otvoreného vagónu a o chvíľu sa už parný vláčik fučiac rozbieha do kopca po rozprávkovo malebnej trati, pod ktorou sa prepletá horský potok, a ktorá v dolnom úseku trate vedie skanzenom a človek tak môže obdivovať drevenice, či starý mlyn rovno z vláčika. Za mlynom sa trať vnára do smrekového lesa a som doslova vo vytržení z tohto zážitku a opäť si samozrejme závidím, že som tu. Unikátna lesná železnica je vyhlásená za národnú pamiatku a za zmienku určite stojí aj fakt, že v Európe sa zachovali len dve takéto úvraťové lesné železnice, pričom táto je jedna z mála vo svete a jediná v Európe, ktorá je v prevádzke. Celá trať medzi Chmúrou, resp. Vychylovkou a Tanečníkom, nachádzajúcim sa už na Orave nad Oravskou Lesnou, je vyše desať kilometrov dlhá a veľké výškové rozdiely v rámci stúpania na sedlo Beskyd tu trať prekonáva tzv. úvraťami. Rušeň ťahajúci vyhliadkový vagón v úvrati zastane, posunovač prehodí výhybku a mašinka tentoraz vagón tlačí po už vyššej úrovni trate. Neskôr ho za ďalšou úvraťou zase ťahá a takto to ide stále dookola, až na sedlo Beskyd.

Nad druhou úvraťou sa však vláčik vracia naspäť a som prekvapený, pretože som si myslel, že pôjde až na sedlo alebo na Tanečník na Oravu. No neprekáža. Na zážitku mi to nijako neuberá, pretože jazda je skutočným zážitkom. Rekonštrukcia trate teda zrejme ešte nie je ukončená. Potom bude celá trať merať jedenásť kilometrov a jazda po nej bude ešte väčším zážitkom. Po návrate do stanice, pri ktorej je malé a nesmierne útulné, priam rozprávkové rušňové depo, sa rozhodujem prejsť si časť trate peši, ako aj pochodiť celý skanzen za účelom fotodokumentácie, no hlavne si to tu poriadne užiť až do večera. Opacha ostáva opretá o bufet, obliehaná turistami, a po pár metroch vchádzam do magického a silne podmanivého prostredia, kde sa zastavil čas, len s vodou a fototechnikou.

Najväčšia časť budov, ktoré sú súčasťou tunajšej expozície sú z už neexistujúcej obce Riečnica (ktorá bola spolu s obcou Harvelka zatopená pri výstavbe vodnej nádrže Nová Bystrica) a ďalšie objekty sú z okolitých dedín, osád, či usadlostí. Nachádza sa tu 34 zaujímavých objektov, vrátane krčmy z Korne, či vodného mlyna s pílou z obce Klubina. V skanzene sa nakrúcalo množstvo filmov, čo vzhľadom na charizmu tohto miesta človeka vôbec neprekvapí.

Ako Kai Hansen spod smriečka vyhrával

Zaujatý okolitým prostredím, potom ako som zdokumentoval parný vláčik, prechádzajúci popod starý mlyn zisťujem, že mi chýba komunikátor. Tak to je teda prúser. Polhodinu sa motám presne po tých istých miestach, kadiaľ som chodil, no bezvýsledne. Mobil je zdá sa fuč a nájsť ho tu je prakticky nemožné. Nikoho široko–ďaleko niet, a tak nezmyselne zabíjam ďalšiu polhodinu jeho hľadaním, až napokon stretávam nejakých ochotných ľudí, ktorým diktujem svoje číslo. Komunikátor zvoní a behám po okolí ako debil v snahe veľmi nezdržiavať týchto ľudí s mojim problémom. Po asi pätnástich minútach natešene kvitujem fakt, že mať ako zvonenie rýchlu speed metalovú skladbu v podaní Gamma Ray poriadne nahlas, je výborný nápad. Z húštiny spod malého smriečka nad traťou teda odpaľuje koncert Kai Hansen, ktorý vzápätí ukončujem vypnutím telefónu a poďakovaním sa ochotným náhodným okoloidúcim.

Pokračujem teda v prehliadke skanzenu, motám sa pomedzi utešené dreveničky a staré smreky, preskakujem ponad potok, či jarčeky, motám sa po trati železničky a fotím, ako Japonec. Po hodnej chvíli mi akosi prichádza divné, že som vlastne za celý ten čas nikoho nestretol a že už ani vláčik nejazdí a že som vlastne v tomto rozľahlom areáli úplne sám, a že už je pokročilý večer. Mal by som sa poberať preč, lenže až teraz v tomto absolútnom kľude večera to tu má tú správnu atmosféru. No strávil som tu pár hodín a už si musím nájsť nejaké miesto na nocľah, najlepšie niekde na kopci. Chvíľu zvažujem možnosť nasťahovať sa do jednej zo schátraných dreveníc pri trati, no tento nápad zaháňam v momente, ako som si predstavil, že ráno turisti o sto šesť z vláčika fotia slepé a blbé a o kadečo zakopávajúce vlasaté indivíduum lezúce von z drevenice. Vraciam sa dolu k vstupu do skanzenu, kde už nikoho okrem mojej naloženej opachy niet a bufet už je taktiež zavretý. Škoda, chcelo by to jedno pivo, aby upravilo akýsi rozburácaný žalúdok.

Kysucké Alpy?

Unesený dnešným zážitkom nasadám na bicykel a poberám sa v ústrety iným zážitkom (o extréme ktorých teraz našťastie ešte nemám ani najmenšej potuchy). Štyri kilometre príjemného zjazdu pekným prostredím až do časti Vychylovky zvanej Rycierky ubehli a zabáčam doľava na hlavnú cestu, stúpajúcu strmo hore a smerujúcu na Oravu. Ide o novú cestu, v rámci ktorej ma čaká doslova alpské a strmé stúpanie v dĺžke takmer šiestich kilometrov až na sedlo pod Mrvovou Kykulou. Cesta vedie zarezaná v príkrom lúčnatom úbočí a neustále sa kľukatiac napokon sa vnára do lesa. Výhľady smerom nadol do hlbokých dolín, v ktorých už vládne súmrak, a smerom na juhozápad sú úžasné. Nad tým všetkým sa majestátne týči vysoká hradba Kysuckých Beskýd, ktorých najvyššie vrcholy sa dotýkajú olovenej oblohy. Strašidelné mračná sa nekompromisne zhromažďujú nad horami a postupujú mojím smerom. Citeľne sa ochladzuje a pomaly, ale isto zošerieva. Tak to som teda zvedavý, kde zas budem spať. Okolitá strmina neveští nič dobrého a tak drzo dúfam v nejaký senník či posed, pretože to, čo sa sem od západu valí, vyzerá všelijako, len nie mierumilovne.

Zdá sa, že alpské stúpanie (ktorého ekvivalent môžeme nájsť v rámci stúpania od Liptovskej Mary na Zuberec) už končí, pretože pred sebou vidím akési sedlo, no zdanie klame. Cesta sa len „prehupuje“ cez hrebeň a stúpa veselo, ale hlavne strmo ďalej, zarezaná do kopca zo severnej strany. Táto cesta je naozaj úžasná a obdivuhodná stavba. Cítim sa ako v Alpách. Úbočie je tu tak strašne strmé, že cesta tu vedie po 750 metrov dlhom moste, ktorý kľukatiac sa kopíruje svah. Paráda! Čo všetko sa ešte dá v tejto krajine objaviť! Výhľad z mosta je dych vyrážajúci a opäť silno pripomína alpské scenérie. Je odtiaľto vidieť podstatnú časť Oravy. Nachádzam sa v nadmorskej výške zhruba 900 metrov a na východe sa nad hlbokými a tmavými dolinami dvíhajú temné obrysy blízkej Malej Fatry, ktorej vrcholy sú vzhľadom na veľkú nadmorskú výšku z väčšej časti zahalené v hustých čiernych mrakoch. Je to fascinujúci pohľad, a tak stojím a vychutnávam. V stupňujúcom sa šere a v mrakoch rozoznávam obrysy Veľkého Rozsutca, ako aj jeho menšieho brata. Škoda mrakov, pretože za iných okolností to musí byť neskutočná „podívaná“. Táto cesta je s prehľadom, čo sa výhľadov týka, perlou medzi našimi horskými cestami.

Pokračujúc po moste rozmýšľam, že keď už tak veľmi spomínam na tie Alpy, chcelo by to zopakovať si nocľah pod mostom, ako svojho času v Rakúsku za Hieflau. Dôvod pre toto rozhodnutie je hlavne ten, že to, čo sa sem valí bude podľa predbežných sprievodných znakov poriadne krutá smršť a už nemám veľa času špekulovať a hľadať si nejaký prístrešok. Statočne upachtený napokon na konci mosta prichádzam na sedlo, z ktorého spätne doprava odbáča lesná cesta strmo klesajúca pod most, ktorá prepletúc sa popod jeho piliere pokračuje popri moste niekam dolu.

Pod najvyšším pilierom sa nachádza výdatný prameň, čo je absolútne úžasné. Z blízka sa ozýva neustále sa približujúce hrmenie a blesky bičujú oblohu v jednom kuse. Zhodnocujem situáciu, pretože je evidentné, že ma o chvíľu čaká poriadny rock´n´roll. Premýšľam, kde by bolo najlepšie postaviť stan, pretože musím byť krytý pred prívalom a zároveň musím rátať aj s tým, že sa môže začať zosúvať svah a môže ma vytopiť aj voda tečúca zhora. Na akékoľvek dlhé premýšľanie už prakticky nemám žiaden čas. Nakoniec nachádzam vhodné miesto a staviam stan. Následne sa umývam v prameni, pod ktorým v rámci výstavby cesty vymurovali rôzne kaskády a takpovediac „umývadlá“, kde si periem prepotené veci. Kde a ako ich však vysuším, o tom nemám ani potuchy. Bicykel je opretý o blízky pilier a tak vypraté veci vešiam naň.

Keď príroda človeku džihád vyhlási

Hneď ako som sa navečeral (asi okolo desiatej), začína fúkať šialene silný nárazový vietor, ktorý silnie každou minútou a mení sa vo víchricu. V lese nado mnou doslova trieskajú stromy jeden o druhý a pod most sa valia prívaly vody. Stojím ako vyjavený svietiac si čelovkou a baterkou a čelím rozbesnenému živlu v ľudoprázdnom kraji odkázaný iba sám na seba. Svojím spôsobom je to úžasný pocit. Samozrejme, je absolútne pochopiteľné, že to, že som pod mostom, ktorý je vcelku vysoký, nie je v tomto šialenstve žiadnou výhrou - skôr naopak. Obrovské prívaly vody z oblohy na mňa ženie víchrica s takou intenzitou, že sa ledva držím na nohách. Kamenistá a nadmieru tvrdá pôda je dôvodom, že sa mi len s obrovskými ťažkosťami podarilo upevniť stan pomocou kolíkov. Tento pekelný živel si však so stanom robí čo chce, a tak ho pridržiavam, aby mi ho neodfúklo kamsi do strminy podo mnou. Nemusím ani spomínať, že všetky veci mám behom sekundy kompletne premočené. V podstate už druhý deň mám beztak všetko mokré.

Zrazu sa nado mnou ozýva obrovský rachot a v tomto besnení živlov v poslednej sekunde registrujem, že na mňa padá statný smrek. Z práve videného sa preto logicky takmer dosieram a skáčem preč. Podstatná časť vrcholca sa však zachytila o most a smrek sa oň celý oprel. Skôr než sa stíham spamätať, padá ďalší a ja rýchlosťou blesku ratujem bicykel. Neveľký smrek by ho bol s prehľadom zdemoloval. Všetky zmysly mám napäté na maximum a neustále sledujem hrozivo podmytý a zosúvajúci sa svah nad mostom a je mi jasné, že vzhľadom na neutíchajúce vystrájanie „turbobúrky“ budem v ohrození života aj naďalej. Takto strašne silnú víchricu som naposledy zažil v roku 2004. Zo svahu nad sebou nespúšťam oči a čakám, čo sa bude diať, keď ma zrazu zráža k zemi hrubánsky konár, ktorý priletel nevedno odkiaľ, a tak strašne ma udrel po hlave, až z toho chytám ľahký otras mozgu a neviem sa zdvihnúť zo zeme. Napokon sa, nevediac chytiť rovnováhu, tackám za pilier s obrovskou nevoľnosťou v žalúdku. Nemôžem si však dovoliť poddať sa čomukoľvek, pretože musím dávať neustály pozor, či nepadá ďalší strom, lebo bicykel ani stan nie je možné v tejto situácii nikam ukryť.

Asi po hodine víchrica pozvoľna utícha, zato však poriadne leje. Jediné pozitívum je, že víchor už pod most neženie kvapky zo všetkých strán. Nedôverčivo hľadiac a svietiac si nad zosunutý svah nado mnou zbieram po okolí rozfúkané veci, ktoré som pral absolútne zbytočne, vešiam ich na bicykel a znechutene čvachtajúc zaliezam celý premočený do premočeného spacáku v premočenom stane. Obliekol som si na seba všetky veci, a tak aj keď mokrému, mi aspoň nebude až taká zima. Rozhodol som sa, že zajtra to potiahnem cez Poľsko až do Tatranskej Javoriny, čo je odtiaľto nejakých 120 kilometrov, lebo tam sa hádam aspoň čiastočne usuším – pravda, ak tam bude kamarát, ktorý tam pracuje a cez týždeň niekedy aj spáva. S ubolenou hlavou nakoniec ledva okolo jednej v noci premočený zaspávam.

Sumárizmus

Dnešný deň si odo mňa vyžiadal 80 kilometrov a takmer aj môj vlastný život, no napriek tomu ho hodnotím nadpriemerne, už len keď si spomeniem na Kysucký skanzen. Podobné vyčíňanie živlov človeka naučí čeliť im a neskutočne to posilňuje odolnosť tela aj ducha, o čom však počítačovo–facebookovo zdegenerovaní mestskí teenageri (šťastie, že som bol ešte sopliak), vedia, až na výnimky, žiaľ, akurát tak prd. Dokopy som teda za uplynulé dva dni (vrátane včerajška, ktorý som pre nulový fotomateriál nezverejnil) prešiel 194 kilometrov v nádhernom kraji, ktorý si bezpochyby zaslúži pozornosť nielen turistickej verejnosti.

Fotogaléria k článku

Najnovšie