Trasa

Jablonovské sedlo - Silica (13 km, 170 m) - Plešivec (27 km, 345 m) - Veľký vrch, rázcestie (43 km, 995 m) - Rožňava (58 km, 1140 m) - Jablonovské sedlo (72 km, 1440 m)

Slovensko má veľa prírodných zaujímavosti a úchvatných pohorí. Za najcennejší prírodný klenot však nie sú považované Vysoké Tatry, avšak menej známy Slovenský kras. Toto unikátne pohorie, patriace do Slovenského rudohoria, tvorí prechod medzi nížinami a pustou Panónskej panvy a hlavným karpatským oblúkom. Je výnimočné aj tým, že jeho krásy nie sú len na zemskom povrchu. Podzemné krásy v podobe vyše 700 jaskýň patria do svetového prírodného dedičstva UNESCO. Slovenský kras pozostáva z deviatich geomorfologických celkov, ktoré sa zhruba zhodujú s krasovými planinami. Významnú plochu zaberajú lúčnaté časti s ojedinelými stromami a kríkmi, pripomínajúce záhradný park. Nevšednú prírodnú scenériu umocňuje množstvo závrtov, škrapov a iných krasových útvarov. Slovenský kras možno nazvať zasľúbenou zemou botanikov, jaskyniarov, milovníkov a priateľov prírody, hľadačov ticha a pokoja. A v neposlednom rade aj cykloturistov, pretože planinami vedú dobré lesné a lúčne cesty. Tie umožňujú uskutočniť množstvo zaujímavých a malebných cyklistických putovaní.

Veľmi zaujímavou cyklotúrou je prechod štyrmi planinami po celej dĺžke Slovenského krasu, ktoré ležia v jednej osi (od západu sú to Silická planina, planina Horný vrch, Zádielska planina a Jasovská planina). Táto tzv. Kros-Kras túra z Domice do Jasova je dlhá 75 km a zdoláva 1510 výškových metrov. S kamarátom Karčim sme si na lanské meniny vybrali netradičný darček v podobe cyklotúry cez najkrajšie planiny krasu – Silickú a Plešiveckú. V minulosti by asi nikomu nenapadlo, že v našich zemepisných šírkach bude možné štvrtého novembra uskutočniť túru v teplom a slnečnom počasí.

Cez Silickú planinu

Začíname v Jablonovskom sedle vo výške 545 m, známejšom pod názvom Soroška. Mierne vlnitá asfaltová cesta nás po 5 km privedie cez les k odbočke doľava ku chate Rakyta. Pokračujeme už štrkovou cestou, míňame peknú chatu s upraveným okolím a onedlho sa ocitáme na otvorenom priestore. Oči i duša sa ihneď potešia pohľadom na typickú krasovú krajinku, majúcu charakter parku. Cesta cez lúky je veľmi príjemná, obohatená peknými výhľadmi na severné Volovské vrchy a južnú časť krasu Aggtelek, ležiacu v Maďarsku. Miernym stúpaním dosahujeme vyvýšeninu pred obcou Silica, kde našu pozornosť upútava silický kostol na náprotivnom kopci. Toto miesto s nadmorskou výškou 500 metrov je veľmi zaujímavé. Cez doliny a vence hôr je z neho vidieť 74 km vzdialené Vysoké Tatry, ktoré vyzerajú ako fatamorgána. Dnes si tento výnimočný zážitok nemôžeme vychutnať pre horšiu viditeľnosť, avšak už len samotná atmosféra putovania postačuje na skvelé pocity.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na konci sveta

Prechádzame Silicou a pokračujeme lesnou cestou (zároveň červená značka) a neskôr cez otvorené lúky do Silickej Brezovej. Z tejto dedinky „na konci sveta“ vyžaruje pohoda a kľud, život tu plynie normálne a nie hekticky ako v rušných mestách. I keď vzhľadom na ekonomické pomery určite nie je ľahký. Asfaltovou cestou sa cez kopec a lesy dostávame do bývalého mestečka (dnes už len dedina) Plešivec. Občerstvujeme sa krčme na námestí. Hoci je iba dopoludnie, krčma je úplne plná a zadymená, viacerí hostia sú už značne spoločensky unavení. Plešivec pôsobí ponurým dojmom a evokuje smutný obraz súčasnej biedy mnohých turisticky atraktívnych, avšak neprebudených oblastí na Slovensku (v tomto prípade Gemer).

Plešivecká planina

Mostom cez rieku Slaná sa dostávame tesne pod strmé stráne Plešiveckej planiny. Šliapeme do kopca po úzkej asfaltovej ceste zarezanej do skaly, so stúpajúcou výškou sa objavujú prvé pekné výhľady. Dole je Štítnická dolina, za ňou ako hradba čnie Koniarska planina a na severe vidno Stolické vrchy s najvyššou Stolicou (1476 m). Dosahujeme okraj planiny a vchádzame do lesa. Po 7 km sa asfaltka končí, ďalej pokračuje tvrdá lesná cesta. Pred rázcestím Ďulová (prístrešok) sa vľavo objavuje idylická lúčka, prvá predzvesť lúčnatých planín. Čochvíľa sa ocitáme pri horárni Veľký vrch, ktorá je pomerne zachovalá. Asi 300 m za horárňou sa vynárame na prvej otvorenej lúke Plešiveckej planiny, podľa lesnej mapy je to Gemerská lúka. Mierne zvlnený terén, ojedinelé stromy a kríky, jesenné farby a oblé tvary - to je doslova pastva pre oči. Na konci lúky opúšťame modrú turistickú značku, ktorá nás sprevádzala od Plešivca, a odbočujeme vpravo na cestu do lesa. Okolo Malého vrchu prichádzame na zaujímavú a malebnú lúčnu lokalitu.

Pláne Plešiveckej planiny

Ani štúdiom najpodrobnejších máp som však nezistil názvy lúk planiny, a tak som vytvoril vlastné názvoslovie: lúku som nazval pláň, priradil som jej názov (podľa najbližšej pomenovanej lokality) a poradové číslo (v smere našej túry). Po pláni jednotke Gemerská lúka sme teraz na pláni dvojke s názvom Zvonica. Neďaleko sa totiž nachádza vzácna chránená priepasťová jaskyňa Zvonivá jama (Zvonica). Na výraznom rázcestí lúčnych ciest odbočujeme vpravo (cesta vľavo vedie popri Zvonivej jame). Objavujú sa prvé výrazné škrapy a závrty, na severnom obzore vidno najvyššie partie planiny s Vlčím štítom. Kľukatou a zvlnenou cestou prechádzame popri salaši, ktorý je už v túto jesennú dobu opustený. Za nami sa objavuje silueta Ostrého vŕšku (775 m), asi najvýraznejšej vyvýšeniny Plešiveckej planiny. Medzi závrtmi prichádzame na kraj lesa, kde sa napájame na žltú doľavasmerujúcu turistickú značku, ktorá bude našou spoločníčkou až na Veľký vrch (ak by sme pokračovali po značke rovno 700 metrov došli by sme na tretiu tzv. Lastovičiu pláň, kde sa nachádza Lastovičia diera). „Žltá cestička" nás cez les privedie k rázcestiu Farkašova samota, kde sa znovu napájame na lesnú cestu. Ideme zvlneným terénom príznačným pre krasové planiny, až prichádzame k pláni štvorke nazvanej Zombor. Je to mimoriadne malebná lokalita, asi by si zaslúžila označenie „Miss Pláň“. Cítime sa ako v ozajstnej zasľúbenej zemi, ktorá má tak blízko k raju.

Cyklisticky je to veľmi príjemné, lúčna cesta má dobrý hladký povrch, stúpania striedajú klesania, ide sa ako na hojdačke. O chvíľu sme na piatej pláni Zvonárke. Po jej prechode opäť vchádzame do lesíka, z ktorého sa vynárame na šiestu lúku – v mojej mape označenú ako Pláň pod Červeným kopcom. Na obzore sa objavuje hlavný hrebeň Volovských vrchov s typickou „bradavkou“, ktorú tvorí jeho najvyšší bod - Skalisko (1293 m). Na pravej strane sú šíre krasové lúky Plešiveckej planiny - skvosty slovenskej prírody. Prechádzame otvoreným zvlneným terénom, až sa znovu vnárame do lesa. Po trochu strmšom klesaní a stúpaní sa ocitáme na siedmej pláni nazvanej Gerlachovská. Pri smerovníku Veľký vrch zastavujeme a posilňujeme sa.

Ďalší smer a cieľ je jasný: Gerlašská skala (752 m) na severnom cípe Plešiveckej planiny. Krasová krajinka ma opäť opája svojim nenapodobiteľným čarom, umocneným jesennou farebnou paletou. Na obzore sa zjavuje Kráľova hoľa. Sú to pekné a nezvyčajné chvíle pozerať sa na túto majestátnu karpatskú horu z krasových planín majúcich stredomorský charakter. Prichádzame na rázcestie modrej a zelenej turistickej značky (po ktorej ideme). Značkovanie na Plešiveckej planine bolo obnovené v roku 2010 a je veľmi dobré.

Gerlašská skala

Miernym stúpaním sa dostávame k smerovníku Gerlašská skala. Odtiaľ je už len kúsok na vyhliadkovú skalu, ktorá je súčasťou prírodnej rezervácie Gerlachovské skaly (bizarné skalné steny s bohatou vegetáciou, pod ktorými sa nachádza Šingliarova jaskyňa). Po nasýtení oka, duše i pamäťovej fotokarty opúšťame skalu s jasným predsavzatím - vrátiť sa tu za lepšej viditeľnosti a pokochať sa pohľadmi na 63 km vzdialené Vysoké Tatry. Veď aj názov skaly asi súvisí s tým, že z nej vidno Gerlachovský štít (2654,4 m). Z planiny klesáme po strmej ceste do Rožňavskej kotliny. Nad obcou Rožňavské Bystré naďabíme na pasúcu sa čriedu oviec. Pozdravíme sa s bačom a vzápätí vyzvedám: „Dobrú majú ešte pašu ovečky, všakže?“ „Veruže hej, taká fajná ani v lete nebola!“ odpovedá spokojný bača.

Rožňavský mok a lahodná kombinácia

Štátnou cestou sa dostávame do Rožňavy. Naša tradičná zastávka je v pivovarskej reštaurácii Kaltenecker, kde okrem dobrých jedál ponúkajú aj miestny lahodný penivý mok. Dobre občerstvení sa cez Jovice dostávame do Lipovníka a odtiaľ ideme po starej ceste hore na Sorošku, kde sme dnešnú túru začínali. Lesy a doliny osvetlené podvečerným slnkom vytvárajú oku lahodiacu farebnú kombináciu. Podobne čarovná je kombinácia unikátneho Slovenského krasu a unikátneho vynálezu - bicykla. Spoznávanie krasových planín týmto spôsobom je veľmi príjemné a už sa tešíme na ďalšie cyklotúry s visačkou: Slovenským krasom za nevšednou krásou!

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek