Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra K prameňom Vltavy cez hory-doly

Čaká nás posledný celý dovolenkový deň na Šumave a ešte sme sa nedostali do Povydria na Turnerovu chatu. Pečené stehná divých kačíc, domáca zmrzlina aj Vydrýsek nás lákajú, zákaz vjazdu bicyklov a jedlo podávané len do piatej poobede zas odrádzajú. Aj napriek tomu však do chladného letného rána vyrážame plní odhodlania skĺbiť cyklistiku s návštevou údolia rieky Vydra.

Vzdialenosť
75 km
Prevýšenie
+1700 m stúpanie, -1700 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 2012
Pohoria
Česká republika: Šumava (Národný park Šumava)
Trasa
  • Najvyšší bod: 1 275 m n. m.
  • Najnižší bod: 560 m n. m.
Voda
Kašperské Hory, Michalov, Zadov, Kvilda, Modrava, Antýgl, Srní, Jelenov, Rejštejn
Doprava
crossový alebo horský bicykel

Povydrie možno bez váhania považovať za jedno z najromantickejších miest (nielen) na Šumave. Rieka zurčiaca pomedzi balvany sem láka množstvo turistov. Prísť sem sa však oplatí aj kvôli malebnej drevenej Turnerovej chate, kde možno pri pochutnávaní si na nejednej špecialite sledovať predvádzanie sa dvoch vydier – herečiek. Cyklisti však v Povydrí vítaní nie sú, čo trošku sťažuje návštevu tohto čarovného údolia bez priblíženia sa autom. Šumava však ponúka aj mnoho ďalších zaujímavých miest a príjemných ciest pre tých, ktorí sa svojich bicyklov nechcú vzdať.

Trasa

Kašperské Hory – Amáliino údolí – Pod Milovským vrchem – Studenec – Chalupy – Michalov – Pucherský mlýn – Zadov – Churáňov – Churáňovské chalupy – Pod Churáňovským vrchem – U Mezilesní slatě – Zlatá Studna – Vydří Most – U Tremlů – Kvilda – Hraběcí Huť – Pramen Vltavy – U Pramene Vltavy – Ptačí nádrž – Na Ztraceném – Modravský potok – most – Modrava – Rechle – Rokyta – Srní – Čeňkova pila – Rejštejn – Radešov – Kašperské Hory

Na zimu sme si už zvykli. Hádam jediný týždeň tohto leta, kedy nebolo cez 30 °C, bol počas našej dovolenky na Šumave. Domov, kde stále panovalo dusné horúce počasie, sme posielali uzimené esemesky a pri zjazdoch sme si s drkotajúcimi zubami predstavovali, ako nám tam všetci závidia. Ani na slnko sme si už nepotrpeli. Stačilo, že nepršalo. Z malebného námestia v bývalom zlatokopeckom meste Kašperské Hory teda i napriek ťažkým nevľúdnym mrakom a neletnej zime vyrážame na svojich dvojkolesových tátošoch v ústrety ďalšej šumavskej objavnej expedícii.

Úvodný zjazd do kopca

Úvodný zjazd je tentokrát pomerne krátky a okrem vidieckych domčekov míňame tiež lyžiarske stredisko. Namiesto lyžiarskeho svahu nás však zaujíma 70-metrové stúpanie, ktoré nás čaká a ktoré sme nečakali. Presvedčení o tom, že z Kašperských Hor vedú týmto smerom všetky cesty jedine z kopca, sme s takouto zradou nerátali. Plní síl sme však zahrievaciu horskú prémiu hravo zvládli, za čo sme boli vzápätí odmenení zjazdom k Zlatému potoku, ktorého okolie dodnes nesie stopy získavania zlata. Popri Zlatom potoku navyše prechádzajú aj náučné chodníky Stezka strážců hranice, venovaný životu v pohraničí od stredoveku až po pád železnej opony, a Cestou zlatokopů, ktorý odhaľuje zlatokopeckú históriu Kašperských Hor. Keďže sú tieto cesty len pre peších, neostávalo nám iné, než pokračovať značenou, pomerne strmo stúpajúcou cyklotrasou číslo 1201.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na peknej asfaltke v hustom lese sa výškové metre naberali jedna radosť. Asi až pridobre, pretože po chvíli nás cykloznačenie poslalo na strmú poľno-lesnú cestu a pochopili sme, čo to znamená, keď je v mape cesta kreslená ako čiarkovaná. Okrem gravitácie sme urputne bojovali aj s pomerne veľkými kameňmi, ktorých bola plná cesta. Navyše po nej začal zanedlho tiecť aj potôčik a ani menej strmé stúpanie nemohlo Viktora ochrániť pred mojimi ponosami, ktoré sa z nadávania na zlú cestu postupne rozširovali na omnoho globálnejšiu problematiku nespravodlivosti sveta. Krátku prestávku v boji s kameňmi (a tiež v nadávaní), predstavoval len pamätník zaniknutej obce Milov, ktorá ako jedna z mnohých padla za obeť odsunu nemeckého obyvateľstva po roku 1945. Dnes ju pripomínajú upravené základy kaplnky vyhodenej do vzduchu v roku 1945, kde sa nachádza tabuľka s českým a nemeckým nápisom.

Trochu dažďa? Jasné!

Po (psychicky) náročnom stúpaní sme však i napriek všetkému úspešne dorazili na rázcestie pod Milovským vrchem, kde sme sa zo šťavnato zelených lúk mohli pokochať peknými, no zamračenými výhľadmi na dedinu Nicov a tiež na rozhľadňu Javorník. Radosť zo zvládnutého výstupu však onedlho vystriedala bezradnosť. Z ťažkých mrakov postupne začínalo pršať a my sme schovaní pod hustým stromom v osade Studenec znova využívali priateľa na telefóne, ktorý nám z radaru českého hydrometeorologického ústavu „veštil“ ďalší vývoj počasia. Túto „službu“ sme na Šumave využili veru poriadne. Veštenie dopadlo pre náš výlet priaznivo – stačilo prečkať asi hodinový dážď. Odhodlane sme preto obliekli bundy a nehľadiac napravo-naľavo sme pokračovali ďalej po cyklotrase č. 1210 s jediným cieľom – nájsť nejakú krčmu alebo aspoň poriadny prístrešok.

Šťastie sa na nás usmialo pomerne rýchlo v osade Michalov, kde sme si ako suverénne jediní zákazníci posedeli necelú hodinku v reštaurácii miestneho penziónu pri čaji a pive. Dážď skutočne postupne ustával, a keď z neho ostalo už len slabé mrholenie, znova sme osedlali svoje tátoše a pokračovali príjemne zvlnenou nefrekventovanou cestou, spájajúcou mnohé menšie či väčšie osady. Vďaka blatníkom, na ktoré Viktor vždy pozerá s opovrhnutím, som teraz na mokrej ceste „hviezdila“ a s prehľadom ho predbiehala.

Na Churáňov

Postupne ustalo aj najjemnejšie mrholenie, dažďová voda stiekla z ciest a ja som o svoje prvenstvo rýchlo prišla. Navyše sme dobicyklovali do horskej obce Zadov, kde začala cesta poriadne stúpať a proti Viktorovi som znova nemala ani najmenšiu šancu. Dokonca s prehľadom vyhral aj rozhodovanie o výstupovej trase. Kým on chcel ísť po hlavnej ceste cez Zadov, ja som dávala prednosť značenej cyklotrase cez Nový Dvůr a Pláně. Stačilo však, že mi pohrozil „čiarkovanou cestou“, a po predchádzajúcich skúsenostiach by som bola schopná prikývnuť hádam aj na jazdu po diaľnici.

Hoci je vznik Zadova spojený so sklárstvom a lesníctvom, dnes je táto obec roztrúsená na svahoch vrchu Churáňov predovšetkým najvýznamnejším strediskom zimných športov v juhočeskej časti Šumavy. Počas zdolávania serpentín sme teda zároveň absolvovali aj najdlhšiu prehliadku najrozličnejších ubytovacích zariadení. Sedačková lanovka, lyžiarske vleky, bežecký štadión, závodné bežecké trate, ale tiež bývalý skokanský mostík premenený na vyhliadkovú vežu a množstvo značených turistických a cyklistických trás sem každoročne lákajú tisíce návštevníkov, a to nielen v zime. Aj napriek nie práve ukážkovému počasiu bolo pod Churáňovským vrchom množstvo turistov. Na rozdiel od väčšiny z nich sme sa však nenechali zlákať žiadnou z vývesných tabúľ reštaurácií, ktoré namiesto letných komodít ako pivo či kofola, lákali na čaj a varenú čokoládu. Pred očami sme totiž stále mali hubovú polievku a kačacie stehienka na Turnerovej chate.

Zmena plánov

S touto predstavou sme zdarne a bez (mojich) nadávok absolvovali aj ďalšiu „čiarkovanú cestu“ na rázcestie U Mezilesní slatě a následný zjazd cez Zlatou Studnu až na cestu medzi Horskou Kvildou a Kvildou. Snaha stihnúť vynikajúcu obedovečeru v údolí Vydry nás poháňala vpred po málo frekventovanej ceste uprostred pekných plání, popri rozhľadni Jezerní Slať pri Kvilde (ktorú sme v záujme dobrého jedla takticky vynechali) až do Kvildy, najvyššie položenej dediny v Českej republike, bývalej sklárskej obce, ktorá dnes patrí medzi najvýznamnejšie turistické strediská Šumavy. Na námestí tu preto možno navštíviť jedno z pôsobivých informačných stredísk, kde je stála expozícia zameranú na históriu osídlenia tunajšieho územia. Práve pred touto útulne zariadenou budovou sme po intenzívnom zahĺbení sa do mapy svoje plány prehodnotili. Aj napriek urputnej snahe nám to na Turnerovu chatu časovo nevychádzalo, najmä keď bolo posledné tri kilometre treba absolvovať pešo. Navyše sme boli už len kúsok od prameňov Vltavy, ktoré boli tiež veľkým lákadlom. Dohodli sme sa teda, že Vydrýska pôjdeme pozrieť ďalší deň cestou domov a namiesto na kačacích stehienkach sme si pochutili na vynikajúcich výrobkoch z kvildskej pekárne a pivovaru.

Kde to teda tá Vltava pramení?

Popri jedinečnom pseudogotickom kostole svätého Štěpána, ktorého predná strana je pokrytá šindľom, sme pomerne rýchlo opustili toto neveľké turistické stredisko a s mnohými ďalšími cyklistami a turistami stúpali príjemnou, nie príliš strmou asfaltkou popri Vltave. V lese sme míňali dlhokánske rovné prieseky – pamiatky na železnú oponu. V týchto priesekoch bývali signálne drôty, ktoré pri dotyku, a teda snahe o prekročenie hranice, spustili v strážnych vežiach alarm. Dnes už sú našťastie len smutnou pamiatkou, ktorá však rýchlo zarastá novými stromami.

Pohodlnou lesnou asfaltkou sme zanedlho vystúpali k prvým prameňom Vltavy, ktoré sa nachádzajú povyše cesty. Dilemu, či sa na ne ísť pozrieť zblízka alebo nie, rýchlo vyriešila sama príroda, ktorá na drevený chodník stúpajúci lesom nechala popadať stromy. O čosi ďalej sme mali už viac šťastia a ďalší z prameňov, tentokrát poniže cesty, už bol prístupný. Tu teda oficiálne pramení „matka českých riek“, lepšie povedané jej časť. Na tomto mieste je len jeden z prameňov Teplej Vltavy, ktorá sa pri osade Chlum zlieva so Studenou Vltavou, prameniacou v Nemecku západne od obce Haidmühle. Odtiaľ potom pokračujú pod spoločným názvom Vltava až po ústie do Labe.

Samotný prameň je na týchto miestach však len symbolický. Do malého jazierka uprostred bujného zeleného porastu, z ktorého vykúka drevená socha dievčaťa odomykajúceho prameň, je voda zvádzaná dreveným potrubím, ktoré vedie pod asfaltovou cestou. Skutočných prameňov je totiž viac a nachádzajú sa v neprístupnom teréne na juhovýchodnom svahu vrchu Černá hora. Možno preto tu voda nežblnká tak veselo, ako v prvých tónoch symfonickej básne Vltava od Bedřicha Smetany. Ani príroda tu nie je taká idylická, ako v tejto nádhernej skladbe. Hoci okolie jazierka je krásne zelené, okolitý les pripomína skôr cintorín stromov, ktoré neodolali lykožrútovi. Ponurú atmosféru ešte umocňovali ťažké sivé mraky a tiež neveselá história tohto miesta, o ktorej sa Smetanovi ani nesnívalo. Pritom všetko začalo pekne. V rokoch 1922 – 23 vznikla na týchto miestach jedna z prvých chát Klubu českých turistov na Šumave. O 20 rokov neskôr, počas 2. svetovej vojny, však bola chata prestavaná na zajatecký pracovný tábor Prameny Vltavy, kde boli väznení predovšetkým dôstojníci Červenej armády. Na pamiatku tu bol v roku 1948 odhalený pamätník. Chata v roku 1953 padla za obeť budovaniu Železnej opony a pomník bol odstránený koncom 90. rokov.

Kde sú tie Alpy?

Od prameňov Vltavy pokračuje podľa našej mapy na západ popri hraniciach s Nemeckom čiarkovaný cykloturistický chodník, jeho začiatok však vôbec nevyzerá čiarkovane. Táto šotolinová cesta navyše postupne stúpa, uzimení z postávania pri prameni Vltavy sme sa teda rýchlo rozhodli zájsť aspoň za prvú zákrutu a minimálne sa trochu zohriať. Zákruta však nie a nie skončiť, rovnako ako pohodlná cesta, po ktorej sme pokračovali až na alpskú vyhliadku. Kým za dobrej viditeľnosti sa z najvyššieho bodu tejto cesty možno pokochať pohľadom na Alpy, my sme boli radi, keď sme pomedzi mraky zahliadli aspoň niektorý z okolitých kopčekov. Pri masívnej drevenej lavičke sme teda zastavili len preto, aby sme sa pred zjazdom na rázcestie Ptačí nádrž poriadne obliekli. Povrch cesty tu nie je dokonalý, ale na „čiarkovanú“ z rána ani zďaleka nemá a na krosovom bicykli sa dá zvládnuť bez problémov a nadávania.

Predsa aspoň trochu Vydry

Napokon nás čaká ešte krátky zjazd a sme na križovatke Na Ztraceném v údolí Modravského potoka, kadiaľ vedie veľmi príjemná asfaltka s výborným sklonom. Užívame si teda pohodový zjazd v malebnom údolí, na cestu nám dokonca na chvíľu vykukne aj slniečko a už sme v Modrave. Práve v tomto turistickom stredisku, pôvodne rybársko-drevárskej osade, „vzniká“ rieka Vydra sútokom troch potokov – Modravského, Filipohuťského a Roklanského. Za pozornosť tu určite tiež stojí návštevnícke centrum drevárstva, kde sa nachádza stála interaktívna expozícia, týkajúca sa dreva, a tiež zážitková dielňa. Kým sme sa však do Modravy dostali, do centra drevárstva sme mohli už len nakuknúť okienkom a pozrieť si drevené hračky, ktoré v ňom boli vystavené.

Potom sme sa už nechali pohodlnou asfaltkou viesť popri malebnej rieke Vydra. Tú v Rechli premosťuje unikátny 72 m dlhý drevený hradlový most, ktorý je vernou replikou bývalého historického mosta. Most pôvodne slúžil ako akési „usmerňovacie hrable“ (po ponemčení vznikol názov Rechle) a pomocou sústavy tyčí zachytával plavené drevo a smeroval ho do Vhynicko-Tetovského plavebného kanála, ktorý tu začína a ktorý drevo odvádzal do rieky Křemelná. Až do roku 1953 viedla po moste cesta medzi Srním a Modravou, ktorá však po vybudovaní cesty cez Antýgl stratila význam, most schátral a bol odstránený. Na začiatku nového tisícročia však bol na pôvodných pilieroch obnovený a dnes vytvára romantický začiatok nenáročnej trasy, vedúcej popri Vchynicko-Tetovskom plavebnom kanáli. Pri krásnom moste sa na chvíľu zastavujeme a kocháme sa pohľadom na oranžovo sfarbenú plytkú Vydru plnú hladkých kameňov. Podvečerné slnko, ktoré sa nad nami znova na chvíľu zľutovalo, vytvára úžasné farby a nám sa len ťažko lúči s takto príjemným miestom.

K osade Rokyta, v ktorej sa nachádza ďalšie z úžasných informačných stredísk sme čo nevidieť. Ešte sa chvíľu rozhodujeme, či nezbehneme k historickému kráľovskému dvorcu Antýgl, kde bola medzi rokmi 1523 a 1818 skláreň vyrábajúca duté sklo a sklenené guľôčky do ružencov. Od nej je tiež odvodený názov (ein Tiegel = jedna huta alebo jedna pec). Dnes sa tu nachádza pekne zachovaná rozľahlá drevená usadlosť a známy autokemping.

Záverečné zjazdy – výjazdy

Pomerne strmý kopec, ktorý by sme museli následne vystúpať, nás však od návštevy Antýglu odrádza a my si ju nechávame na nasledujúci deň. Namiesto toho sa spúšťame do Srní, odkiaľ si vychutnávame dlhý parádny zjazd k osade Čeňkova pila na sútoku Vydry a Křemelnej, ktoré spolu ďalej tvoria rieku Otava. V miestach bývalej píly na drevo, ktoré sem bolo doplavené po Vchynicko-Tetovskom kanáli a rieke Křemelná a ktoré po Otave a následne Vltave pokračovalo ďalej až do Prahy, dnes možno nájsť národnú technickú pamiatku – vodnú elektráreň Čeňkova pila z roku 1912 – a tiež vodnú elektráreň Vydra z rokov 1934 – 1938.

Popri zlatonosnej rieke Otava pokračujeme miernym klesaním do mestečka Rejštejn (z nemeckého Reichstein = bohatý kameň), ktorého história je úzko spätá s ryžovaním zlata. Hladní a uzimení však nemáme ani pomyslenia na detailnejšiu prehliadku tohto milého mestečka. Rovno pokračujeme do Radešova, kde sa konečne zohrievame výstupom do Kašperských Hor. Ešte posledné pohľady na malebnú krajinu pod hradom Kašperk a môžeme po ďalšom rozmanitom výlete odparkovať bicykle a dopriať si za odmenu niečo dobré pod zub.

Záver

Bicyklov sa na Šumave vzdáva len ťažko, dokonca aj v prípade, že sú odmenou vynikajúce miestne špeciality. My sme to tiež nezvládli, zato sme však objavili množstvo ďalších zaujímavých miest a získali kopec zážitkov, na ktoré budeme ešte dlho s úsmevom spomínať. A napokon ani naše žalúdky neprišli skrátka. Niekedy stačí mať trochu šťastia a vynikajúce miestne produkty si človeka nájdu aj samy.

Fotogaléria k článku

Najnovšie