Trasa

Janov – Kopce – Rešetka – Marková – Radatice – Janov

Do vozíka balím všetko potrebné aj nepotrebné, kontrolujem stav bateriek v celej zbierke elektrozariadení a vyzbrojený kompletným proviantom vyrážam v ústrety obľúbenému okruhu plnému výhľadov. Štart by sa vraj prepáliť nemal, no z dedinky v údolí veľa možností nemám, a tak na tom najľahšom z najľahšieho potím prvé litre na výživnom stúpaní na hrebeň.

Na Kopce

130 výškových na 800 metrov je za nami a teraz to už bude len také to víkendové pedálovanie. Cestičkou cez pole striehnem na zver, no dnes sa musím uspokojiť len so srnkou, zajacom a rodinkou na výlete so šarkanom. Cesta je počas roka neraz v mizernom stave, no teraz je sucho a ani traktoristi sa veľmi nerealizovali, takže sa ide pohodlne a po malej chvíli prichádzam na lúky. Mám na výber pokračovanie lesom alebo jeho okrajom, ktorý hrá všetkými farbami jesene. Výber je jasný. Laura dostáva farebnú zbierku na hranie a môžem zvoľniť tempo pred nasledujúcim stúpaním. Prekľučkujem diviačie bahniská a pod váhou vozíka naťahujem reťaz ako gumu v starých montérkach. Poctivá mechanika aj obutie s lastovičkou fungujú spoľahlivo, a tak slávim úspechy príchodom k prícestnému krížu. Takto uprostred lesa je to ako zjavenie. Neďaleko sa však nachádza takpovediac horská usadlosť Kopce. K chalupárom do dvora ale neleziem a môj cieľ je na presne opačnom konci.

Rešetka

Slniečko sa do mňa opiera, dotujem sa vodou a pomaly naberám posledné výškové metre. Otvárajú sa mi panoramatické výhľady, no odolávam pokušeniu a finišujem na plochom vrchole. Malokarpatských 577 metrov mám pod sebou, takže môžem obdivovať celý veniec vrcholov Čiernej hory, Braniska, Slanských vrchov a aj nesmelo vykúkajúce tatranské končiare. Informačná tabuľa čaká na svoje sfunkčnenie už pridlho, a tak ostávam ochudobnený o zdroj pikošiek. Lavičky nahrádza súprava sedačiek zo starej škodovky. Jedna taká s motorom vzadu práve prechádza okolo, no nevidím, či je bez sedačiek.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Jeseň zažíva svoje najkrajšie obdobie, a tak sa chvíľu zdržiavame a vypúšťam svojho pasažiera na prehliadku okolia. Je krásne vidieť, koľko iskričiek sa vie zrodiť v očkách ročného dieťaťa pri pohľade na krásu našej krajiny. Po dohode a prísľube pravidelného prísunu piškôt a porcie výhľadov nakladám mimino a postupne klesám do sedla nad Suchou dolinou. Osamotené ovocné stromy, vykosené lúky a klesajúci Oskar tvoria krásnu kulisu. Viem, že márne, no predsa pátram aspoň po základoch nejakej chalúpky. Sadla by sem ako na pohľadnicu.

Návrat do doliny

Starým úvozom klesám pod Markovú, pokochám sa poslednými výhľadmi na prešovské sopky a vchádzam do tieňa lesa. Strácam metre, no cesta je akási blatistá. Volím náhradnú trasu a mierim okrajom lúk k vysielaču nad Ľubovcom. Staručký salaš som si tu nikdy nevšimol, asi preto, lebo dnes sa zastavujem a fotím nádherne sfarbenú scenériu Sopotnických vrchov a zlatohodinkovo nasvietený kostolík v doline. Prehupnem sa cez pahorok a schádzam do sedla s krížom na starej ceste do Meretíc. Po rozpadnutom asfalte stopujem červenú značku Cesty hrdinov SNP, no pri škôlke to zalomím na pole a traverzom sa vyhýbam hlavnej ceste, aby som pohodlne došiel až do Janova. Mamka nás už čaká s navarenou večerou, tatko strávil príjemné popoludnie a Laura sa už nevie dočkať svojich hračiek na terase zaliatej posledným svetlom. Víkend sa končí, vozík aj bicykel prebehnem pred garážou hadicou a bežím za volaním domova.