Výjazd som si dlhodobo neplánoval, len som mal v hlave, že sa chcem ísť pozrieť na Veľký Inovec aj Veľký Tribeč. Podľa predpovede malo byť cez týždeň pekné počasie, takže som si zobral jeden deň dovolenky. Počasie je u mňa na výjazdoch na prvom mieste, keďže na podobné trasy idem, len keď je pekne. Podľa mapy som si pozrel kam a kadiaľ chcem ísť a ako sa tam najpohodlnejšie dostať. Pri výjazdoch preferujem neokruhové varianty trasy, čiže štart nerovná sa cieľ. Tak vznikla trasa tohto výjazdu. Les, výšlapy, zjazdy, cesta, z každého niečo, aspoň sa nebudem nudiť. Takúto rozmanitosť mám na výjazdoch rád. Nepoznanie navštívených končín dáva výjazdu istú dávku tajomnosti.

Trasa

Nová Baňa – Záhrb – Bukovina – Loksova lúka – Veľký Inovec – Chata na Veľkom Inovci – Inovecké sedlo – Obycké lúky – Machulince – Topoľčianky – Žikava – Vlčí kút – Zlatno – horáreň Kľačany – Veľký Tribeč – sedlo pod Veľkým Triebečom – Dekanova chata – Solčany – Nitrianska Streda – Chrabrany – Kľačany – Urmince – Palanda – Veľké Dvorany – Malé Dvorany – Bojná – Horné Mlyny – Ranč pod Babicou – Hradná dolina – Bojnianska dolina – Jelenie Jamy – Kostolný vrch, sedlo – Gonove lazy – Skalka – Hubina – hradisko Kostolec – Ducové – Na hrádzi (Váh) – Piešťanské kúpele – Piešťany

Za začiatok trasy si volím mesto Nová Baňa, kam som sa dostal prvým vlakom z Bratislavy. Vlak bol plný, ale sedel som. Bicykel bol v batožinovom vozni. Po vystúpení z vlaku ma ovial svieži ranný vzduch a pohľad na miestnu železničnú stanicu. Výjazd sa môže začať. Prvé metre trasy ma vedú do centra mesta, kde hľadám červenú značku Rudnej magistrály, ktorej sa budem držať najbližšie kilometre. Na prvýkrát ju síce nenájdem, ale po chvíľke ju už mám. Začína asfaltové stúpanie pozdĺž rodinných domov, prvé výškové metre. Tu zisťujem, že vôbec nie je zima. Na konci asfaltového stúpania pri poslednom dome zo seba vyzliekam prebytočné oblečenie, som komplet v krátkom. Následne vstupujem konečne do lesa. Strmá lesná cesta nie je najlepšej kvality, miestami rozrytá od diviakov, sem-tam kusy dreva a zeleň, musím tlačiť. Nepríjemný úsek ale pominie a už sa veziem po štandardných lesných cestách. Tu by som spomenul, že turistické značenie je veľmi skromné a, paradoxne, na križovatkách ciest značka chýba. Držím si smer stále rovno, do navigácie nepozerám. Tušenie smeru bolo správne, idem dobre.

Prechádzam pekným nezalesneným krajom, cesta je lemovaná ovocnými stromami. Miestna časť Bukovina. Kúsok cez ňu po asfaltke, následne namiesto rovno idem doľava ale po chvíľke sa vraciam späť. Nevšimol som si značku. Nasleduje prudšie stúpanie a opäť vstup do lesa. Takmer jesenný les má svoje čaro, listy, ktoré začínajú meniť svoju farbu, do toho modrá obloha. Prechádzam okolo pasúceho sa dobytka. Nadmorská výška sa prehupla cez 700 metrov. Vstupujem na veľmi pekné miesto – Loksovu lúku. Osobne mám veľmi rád takéto lúčne miesta. Z lúky sú dobré výhľady smerom na Vtáčnik, a to ešte netuším, že o mesiac si pojazdím aj na ňom. Všetko okolo fotím. Aj keď je už pokročilý denný čas, počujem ručanie jeleňa. Pár metrov do strmšieho a kamenistého svahu potlačím a už sa nachádzam tesne pod vrcholom. Bicykel do ruky a už som tu. Skalnatý vrchol Veľkého Inovca (901 m), najvyšší bod dnešnej trasy. Jeho vzhľad mi je známy z fotiek v tunajšej galérii. Cesta sem bola až na malé drobnosti bezproblémová. Dohľadnosť smer juhozápad je veľmi slabá, chcel by som tu raz byť pri vhodnejšom ovzduší. Za priaznivých podmienok by som mal vidieť až “domov“, na Devínsku Kobylu vzdialenú 117 km. Dnes to teda nie je možné, o dôvod viac sa sem vrátiť opäť. Tradičná vrcholová fotka s pomocou samospúšte a ide sa ďalej.

Kúsok pod vrcholom sa nachádza známa turistická chata, možnosť občerstvenia, výhľad na Zobor a Žibricu. Z tejto strany som ich ešte nevidel. Pokračujem po červenej značke klesaním. Tu stretávam prvých turistov, dávame sa do reči. Nasleduje opäť pekný lúčny úsek. Prichádza lesná časť, klesanie. Pod kopcom Drienok sa idem pozrieť na prameň Stoky, ktorý by tu mal byť. Je tu, ale nie je veľmi výdatný, vody mám zatiaľ dosť. Prichádzam na Obycké lúky. Sú plné jesienok. Je tu aj pár malých chát. Napájam sa na modrú značku, ktorá je asfaltkou a ktorou sa rýchlo a poľahky dostávam do Machuliniec a po hlavnej ceste do Topoľčianok. Keďže som v nich nikdy nebol, je tu príležitosť na obzretie si známeho kaštieľa. Nachádza sa v peknom parku. Pofotím si to tu a pokračujem po hlavnej ceste miernym stúpaním do obce Žikava, za ktorou sa napojím na červenú značku – Ponitriansku magistrálu. Tá je v týchto častiach mimoriadne kvalitne značená, zablúdiť sa nedá. Na jej trase je onedlho prameň – Lazarova studnička, v ktorom si dnes prvýkrát naberám vodu a aj sa chvíľku zdržím.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Značka ma ďalej vedie do obce Zlatno. Je to pekný kraj. Z nej vedie asfaltka k horárni Kľačany. Odtiaľto už bude len stúpanie. Lesná cesta je profilovo priaznivá. Prechádzam zaujímavým lesom, cesta sa mení na chodník, ktorý sa už ale nedá zdolať v sedle bicykla, takže tlačím. Križujem lesnú cestu, značka ide rovno hore. Podľa mapy je ale jednoduchšie ísť doľava po tejto ceste, podísť vrchol a napojiť sa na červenú značku tam. Rozhodnutie ísť tadiaľ bolo správne, dostávam sa v kľude na červenú značku, ktorou sa síce strmo, ale šliapateľne v sedle bicykla dostávam na vrchol. Veľký Tribeč (830 m) je najvyšším vrchom pohoria Tribeč a som rád, že som tu. Výhľad nie je žiadny, okolie nie je ničím výnimočné. Povinná fotka, niečo pod zub a ide sa ďalej, nemám dôvod sa tu dlhšie zdržať.

Chodník červenej značky klesá do sedla pod Veľkým Tribečom. Je posiaty popadanými stromami, ale hlavne kameňmi. Jazdu na bicykli neriskujem a idem vedľa neho. Je to istejšie a bezpečnejšie. Tu si uvedomujem, že rozhodnutie neísť v smere hore priamo po značke bolo správne. Celý úsek až na vrchol by som bol tlačil. Čiže odporúčanie aj pre druhých, tak ako je vidieť aj z gps záznamu v mape, takto sa na Veľký Tribeč ide nenáročne a s minimom tlačenia. V sedle pod Tribečom sa odpájam od značky a viditeľným chodníkom sa napájam na asfaltku. Túto skratku som si naplánoval už doma podľa mapy. Asfaltka sa stáča, klesá, napája sa na ňu modrá značka. Úsek od Dekanovej chaty je už chodník a ten je zaujímavý. Vinie sa okolo vyschnutého koryta potoka. Vzhľad tejto lokality ma očaril, presvitajúce slnečné lúče spolu s podajúcim lístím vytvárajú veľmi peknú atmosféru. Po modrej značke, ktorá ide ďalej do Solčian, nepokračujem, ale idem rovno, keďže chodník je stále viditeľný. Miestami sú na ňom kopy hliny, asi zábrany, aby tadiaľ nejazdili autá. Chodník sa mení na poľnú cestu. Na pozadí sa ukazujú Topoľčany a vidím aj pohorie Považský Inovec, môj ďalší cieľ. Napájam sa na hlavnú cestu a za mierneho protivetra a príjemnej teploty prechádzam postupne obcami Nitrianska Streda, Chrabrany, Urmice, až prichádzam do Bojnej. Názov mi je známy, ale nikdy som tu nebol. Obec je známou archeologickou lokalitou, v okolí množstvo pozostatkov z obdobia Veľkej Moravy.

Tempo jazdy už nie je také rezké ako na začiatku, ale keďže sa nikam neponáhľam, tak je to fajn. Obec je celkom dlhá, na jej konci, pred vstupom do lesa, asfalt konči. Prichádzam na prvé rázcestie. Je tu tabuľa náučného chodníka. Doprava sa dá ísť podľa mapy na Bezovec, to by bola ľahšia možnosť, ale idem doľava, do Hradnej doliny. Cesta plynulo stúpa, pokračujem po nej pár kilometrov. Po miernom stúpaní sa stáča doľava, tam ale ísť nechcem, takže sa púšťam menej kvalitnou lesnou cestou priamo hore. Stúpanie naberá na intenzite, na stromoch sa objaví značka náučného chodníka, vychádzam z lesa na kraji lúky a už viem, že som na známom mieste. Na Jeleních jamách. Je tu pár budov majera, neďaleko aj panely slnečnej elektrárne. Po oblohe sa premávajú tmavšie oblaky, ale pršať z nich nebude. Napájam sa na červenú hrebeňovú značku, ktorú som nedávno absolvoval celú pri hrebeňovke Považského Inovca, Trenčín – Hlohovec. Asfaltkou sa dostávam na rázcestie Kostolný vrch. Odbáčam na modrú značku, ktorá je ničím zaujímavou lesnou cestou. Zaujímavou začína byť až po vyústení z lesa. Pred sebou vidím kopec Skalka so stožiarom, na ktorú sa dostanem mimo značky, keďže tá sa mi stratila niekde v kríkoch. Vrchol Skalky poskytuje veľmi pekný pohľad do okolia. Na pozadí Biele Karpaty a v popredí moje obľúbené Malé Karpaty. Od Salašiek, cez Klenovú, po Záruby, ďalej vidieť nie je kvôli slabej dohľadnosti a pribúdajúcej oblačnosti. Opäť všetko fotím zo všetkých uhlov.

Pokračujem kríkovo-lúčnatým terénom, klesaním do obce Hubina. Tu si vynesiem bicykel do strmého svahu a ocitám sa na veľkomoravskom hradisku Kostolec. Je to príjemné miesto s bohatou na históriou. Klesám do Ducového, chvíľu po hlavnej ceste, chvíľu po bočnej ceste a napájam sa na hrádzu pri Váhu. Je lemovaná množstvom orechov. A keďže je čas ich zberu, potuluje sa pod nimi množstvo ľudí, ktorí ich prišli zbierať. Netlačia sa tu, každý si nájde vlastný strom. Už je to len kúsok a som pri známom Kolonádovom moste v Piešťanoch. Tieto lokality sú mi už známe, aj keď som tu pár rokov nebol. Pri Váhu fotím labute, s ktorými mám milú spomienku. Keď som bol malý, jedna ma tu pri kŕmení uhryzla. Pri pohľade na hodiny vidím, že sa ponáhľať nemusím, takže fotím most, známeho Barlolámača a pomalou jazdou mestom prichádzam na železničnú stanicu. Vlak ide onedlho, to je výhoda hlavnej trate Bratislava – Žilina, vlaky chodia každú chvíľu. Aj keď je už tesne pred západom slnka, nie je chladno.

Pri čakaní na vlak si v hlave “premietam“, čo som dnes prešiel a musím povedať, že som spokojný. Spoznal som nové zaujímavé lokality a rozšírili sa mi obzory. Prichádza vlak, obsahujúci staré plesnivé vozne, čiže žiadna možnosť pohodlného odvozu bicykla. Opak je ale pravdou, je to osobák, je prázdny, takže bicykel sa usalaší v kupé. Sprievodkyňa s tým problém nemá, takže sa celou cestou veziem úplne v pohode. Do Bratislavy prichádzam za tmy, nasadzujem svetlo a už ma čaká iba ďalších 16 km domov. Vydarený deň za mnou.

Zhrnutie

Či bola trasa náročná alebo nie, to neviem presne povedať, kto pravidelne jazdí na bicykli, nemal by mať problém. Jej rozmanitosť sa mi ale páčila. Osobne si niečo podobné určite rád zopakujem. Kombinácii rôznych úsekov na trase je neúrekom, do budúcnosti by som uvažoval namiesto do Piešťan to potiahnuť smer Bánovce nad Bebravou a prejsť ešte Považský Inovec. Čiže navštíviť tri najvyššie kopce blízkych pohorí počas jedného výjazdu.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek