Trasa

Trebišov – Hrinište – Bisce – Milhostov – Nový Koronč – Trebišov

Smer východ

Vymotávam sa z uličiek okolo železničnej stanice a pod nadjazdom naberám kurz Trnávka. Že je vám to povedomé? Trnávok máme totiž na Slovensku požehnane, no v tomto prípade je to miestna rieka. Pekne vyregulovaná, samozrejme, aj s betónovou korunou hrádze. Na prvý pohľad korčuliarsky raj, no v papľuha počasí som tu jediný rekreant. Spoločnosť mi robí len dvojica miestnych zberačov kovov, ktorí tlačia bicykle, obťažkané dnešným úlovkom. Prekročením mosta som sa ocitol za bránami okresného mesta a vnímam len siluetu záhradiek a niekoľkých panelákov.

Svoju pozornosť upieram na cestu pred sebou. Rovnú ako úradnícke pravítko, no deravú ako štátny rozpočet. A lemovanú zástupom ešte neolistených stromov. Pochmúrne divadlo dopĺňa nepríjemný vietor, divoké skládky a vzdialený hukot stroja. Nahodím obrnenú polohu a ukrajujem prvé kilometre zabrýzganej asfaltky. Lemovaná poliami, od ktorých ma delí čerstvo vykopaný hlboký jarok. Aspoň viem, odkiaľ je blato. Hluk sa ale zvyšuje a keď dvíham zamyslenú hlavu, rozoznávam siluetu pásového bagra. Škrípavý zvuk železného pohonu vo mne budí spomienky na lacné horory. Vyhadzujem smerovku a elegantne, s podradením, obieham stavebné monštrum. Práve včas, lebo z protismeru sa rúti staručký Favorit. Tiež kovovo vŕzga, asi preto, že v ňom sedí snáď osem chlapov. Spoza okien dunia cigánske diskošlágre a ovanie ma octový závan spaľovania lacného ukrajinského benzínu. Po chvíli sa situácia zopakuje v podaní chrochtavého Fiatu Uno s odérom repkového oleja. Dielo apokalypsy je dokonané, moje rozhodnutie navštíviť Nový Majer je hodené za hlavu okamžite, ako rozoznám pobytové znaky druhu Homo Vybyvanus a je mi jasné, že majer to bol naposledy v roku 1975. V ostrej zákrute opúšťam asfaltku a pokračujem čímsi, čo je nočnou morou každého vodiča, čo sa nechá naverímboha navigovať podľa GPS.

Smer sever

Za mostíkom sa cesta nadobro stráca a pred sebou mám len poľňačku vysypanú zvyškami štrku. Brezovou alejou kľučkujem pomedzi mláky a snažím sa veľmi nezablatiť. V civilnom oblečení ma čaká cesta domov. Napravo rozoznávam hrádzu Ondavy a pred sebou železničný násyp. Kým sa k nemu dopracujem, musím dať prednosť vlaku. Netypický vzhľad a azbuka na motoráčiku je neklamným znakom, že som pri širokorozchodnej trati, ktorou sa do Košíc vozí ruda a uhlie. Kým čakám v nekonečnom zástupe vagónov, v mape ma zaujme nakreslená železničná stanica. Nedáva mi to vôbec zmysel, ale rozhodnem sa presvedčiť. Dvojica rušňov mizne s hrmotom za mostom a môžem pokračovať. Zarastenou cestičkou ale naozaj prichádzam k budove železničnej staničky, hrdo nesúcej označenie Hrinište. Nástupište, rozhlas na peróne a čuduj sa svete, je tu dokonca personál. Vraj fungujú ako výhybňa pre nákladiaky. Osobné vlaky tu roky nezastavujú, obyvateľov z aj tak vzdialeného Majera a Olšiny akosi nie je kam voziť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Neskôr doma sa s pomocou strýčka Gúgla a priateľa na telefóne dozvedám, že s týmto miestom mali niekdajší plánovači veľké vízie a malo tu vyrásť satelitné mesto pre zamestnancov zaniknutého cukrovaru a početných poľnohospodárskych podnikov z okolia. Ostalo však len pri stanici uprostred ničoho.

Po prehliadke okolia znova nasadám na Hatatitlu a hodnotím, že cesta vysypaná svetlým štrkom bude zjazdná aj ďalej. V hľadáčiku mám nový objekt z mapy - Bisce. Stromovou alejou si to šiniem v ústrety veľkému stádu srnčej zveri. No po chvíli vidím len biele zadky miznúce v remízke medzi poliami. Keď sa situácia po tretí raz opakuje, vyťahujem fotoaparát a dokumentačne si zverinu vycvaknem. Až po chvíli si všimnem, že stojím nad čiernou jamou zakrytou rozpadnutým kusom betónu. Podzemný systém kanálov? Radšej schádzam na pevnú hlinu a monitorujem hodinky. Do odchodu vlaku mám ešte dostatok času. Trochu ma znepokojí absencia odbočky do mesta, no "hlavná" cesta je v pohode jazditeľná a niekam predsa povedie. Prinajhoršom do Ríma. Po slalomovej dráhe prichádzam na Bisce. Zo štvorčekov na mape som usudzoval, že to bude priemyselný areál. Nebol som ďaleko od pravdy, no dávnu slávu pripomína len ruina akejsi veže a hŕba vytriedenej stavebnej sutiny. Železo budete hľadať márne a aj celých tehál tu nie je dostatok. Tmolím sa mestom duchov, keď moju pozornosť zaujme priesek v kroví a charakteristický pravidelný rozstup malých kopčekov. Podídem bližšie a naozaj, stojím na zaniknutej železničnej trati.

Po neskoršej domácej porade s historickou mapou zisťujem, že miestna poľná železnica spájala vzdialené časti tejto agrárnej krajiny a pomáhala pri transporte surovín najmä do trebišovského cukrovaru. Ale to bolo ešte v časoch veľkého budovania, keď ste v doline stretli skôr parný vlak ako auto
Ešte o niečo neskôr sa dozvedám, že Bisce je dôležitá lokalita pre hniezdenie dravého vtáctva, ktoré životom na stromoch uprostred polí nachádza optimálne podmienky na lov drobnej zveri

Smer západ

Na moje veľké potešenie vidím kvalitnú asfaltku, vedúcu smerom do mesta. Nie že by boli mláky na štrkovej ceste zlá zábava, no dnes mám pochmúrna dosť a chcem sa aj trochu relaxačne povoziť. Moje nadšenie je ale na bode mrazu hneď za prvou zákrutou. Stromy na okraji polí slúžia aj ako dobré vetrolamy a mne sa pred očami okamžite vynoria zábery akčného televízneho reportéra, ktorý ešte minulý mesiac prinášal z tohto okresu dramatické zábery snehovej kalamity. Čo ale vidím na vlastné okále, ma vôbec neteší. Vrstva brečkového vodnatého snehu povyše kolien... Prvý závej ešte skúšam v sedle, no nedá sa a okamžite končím zahrabaný až po náboje kolies. Ošemetná situácia. Preliezam zo tri záveje, lúčim sa so suchými nohami v plátenných botaskách a riešim, ako ďalej. Návrat po vlastnej stope je zdĺhavý a vôbec mi neladí do plánu dnešného podvečera. Predieram sa krovinami na okraj poľa, kde je už len párcentimetrová vrstvička zľadovateného snehu. Nasadám a hurá, sláva, dá sa po tom opatrne jazdiť. Problém nastáva na miestach, kde sneh nie je. Zabáram sa do lepivého blata a nepomáha ani zosadnúť a bicykel tlačiť. Plastelína mi obaľuje nohy aj kolesá a zablokuje postup. Návrat nemožný, no pred sebou vidím suchú cestu. Posledných dvesto metrov trápenia a z poľa vychádzam v stave baníka po 12-hodinovej šichte. Míňam archaickú betónovú stavbu, zjavne chatu, a mierim do mesta. Roztáčam kolesá vážiace snáď päť kíl a zbavujem sa blata odstredivou silou. Na zovňajšku mi to uškodiť nemôže a mám poslednú šancu stihnúť vlak. Mostík cez kanál už len preletím a pravdepodobne spôsobujem menší šok dievčine, ktorá si sem prišla so slúchadlami na ušiach zabehať. Veruže neočakávala, že sa z divočiny môže niekto vynoriť.

Smer juh

V Milhostove prechádzam okolo gréckokatolíckeho chrámu a odbočujem na hlavnú cestu. Tranzitná štvorprúdovka je našťastie poloprázdna, zapínam všetko výstražné a do navigácie nahadzujem cieľ na trebišovskej železničnej stanici. Vyrátané tri kilometre ma priam prefackajú a pri konfrontácii s hodinkami je mi jasné, že to bude LTT. Na podhustených terénnych plášťoch to roztáčam na hranicu rýchlostného limitu v obci a žiadam patróna bicyklistov o zhovievavosť pri podhazovaní zabudnutých klincov. Podarilo sa, na peróne vletím rovno do náručia sprievodcu, ktorý za mnou zavrie dvere a vyrážame...

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek