Trasa

Svätá Mária – "prameň" Bodrogu (sútok Latorice a Ondavy) – Bodrocký les – hrádza Latorice – Boľ – Zatín – Svinice – Hrušov – Svätá Mária (trasa na mape)

Vyrážame na juhovýchod

V práci padla, doma narýchlo zbalím vodu, svetlo a presúvam sa cez ulicu k Martinovi, kde čaká s bicyklom naloženým na streche. Prihodíme ten môj a hltáme kilometre na ceste do obce s nezvyčajným menom - Svätá Mária. Povinné koliesko po dedine pri hľadaní vhodného parkoviska a po chvíli konečne sedíme na bicykloch a rekreačným tempom kľučkujeme ulicou. Panský dom s umelecky ladenou fasádou aj kaplnku na konci miestnej časti Pavlovo dnes vynechávame, Martin má v pláne prejsť tunajšiu cyklotrasu. Našiel ju v mape, no po značení niet ani chýru a ani slychu. Neprekáža, držíme sa bočnej uličky a okolo ranča s veľavýznamnou tabuľou zákazu vstupu mierime k staručkému židovskému cintorínu. Je potešujúce, že má svojho gazdu, ktorý ho občas pokosí.

Na hrádzi

Konečne sme pri vode. Teda na hrádzi, lebo Bodrog sa drží v bežnom koryte a odtiaľto ho ani nie je vidieť. Prvý pohľad na vodu sa nám naskytne pri prečerpávacej stanici, kde zdolávame za asistencie poriečneho rampu a máme cestu voľnú. Koruna hrádze má zmiešaný povrch tráva/hlina/jemný štrk a pneumatikám sa to páči. Netrvá preto dlho a odbočujeme do vnútrozemia, krajiny komárov, vlhkého puchu a nezvyčajných zvukov lesa. Čistá Amazonka. Blatistá cestička sa končí a navigácia ukazuje vľavo. Pokus o prekonanie lepivých nánosov v sedle bicykla je neúspešný, a tak kúsok musíme pešo. Za doprovodu bzučiacej masy prichádzame k brehu s nultým kilometrovníkom. Dokázali sme to, stojíme na sútoku Ondavy a Latorice, kde vzniká rieka Bodrog, rieka bez prameňa. Martin na mňa znova vyťahuje mapu s vyznačenou cyklotrasou. Farebné čiary vedú z oboch strán Bodrogu k vode. S prižmúrenými očami by som džungľový prístup ešte prežil, ale ak plánovači plánovali nejaký most, tak asi čakajú na eurofondy.

Vychádzame znova na hrádzu a po zdolaní hlavného bodu dnešného programu nás čaká len rovinaté hltanie kilometrov v príjemnom prostredí. Míňame odbočku na Rad, dedinu doslova natlačenú medzi mŕtve ramená. Po pravej strane máme vlhké lúky, naľavo sporadické jazierka plné života. Slnko pomaly klesá pod olovené mraky a vo vode sa zrkadlia ďaleké vrcholky maďarských kopcov nad Sátoraljaújhely (Nové Mesto pod Šiatrom). Pokoj pri vode rušia len klepotavé zobáky bocianov. A najmä čiernych. Po chvíli sledujeme pre zmenu kŕdeľ labutí. Pri Zatínskom luhu si dávame pauzu pri staručkom prícestnom kríži. Študujem mapu, kam asi mohla cesta kedysi ísť. Múdry z toho nie som, takže pokračujeme ešte chvíľu po hrádzi k ďalšej prečerpávačke. No tu nás nečaká rampa, ale rovno zamknutá brána aj s oplotením... Správca je práve na obchôdzke (alebo sa len doma nudí?), a tak nás vytrháva z neistoty, keď nám ukazuje asi metrový kus bez pletiva na bočnej strane. Asi sa zotmelo, keď sme dieru nezbadali. Prenášame bicykle po svahu a po pohľade na hodinky naozaj volíme ústup do základného tábora. Príjemnou asfaltkou sa presúvame do obce Boľ. Na počudovanie stretávame skupinky domácich na podvečernej prechádzke, či cyklovýlete. Na komáre a podobnú háveď sú buď zvyknutí, alebo majú osvedčené odpudzovače. Nám pomáha iba udržiavanie konštantnej rýchlosti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Návrat cez dediny

V Boli prudko odbočíme a smerujeme v ústrety zapadajúcemu Oskarovi. Koncertné orgie snáď milióna žiab je počuť aj cez hukot terénnych pneumatík. Cesta sa vinie cez močariská a jediným spestrením jej monotónnosti je deduško na staručkej Jawe. Svetluška nad jeho predným blatníkom mi pripomenie, že sa zotmelo a je najvyšší čas sa nejako zreflexniť. Zapínam čínsky LED zázrak a trstinové palice ožívajú žmurkajúcimi očkami. Ešte dobre, že tu nežijú medvede.

V Zatíne si miestna mlaď vyárendovala schody pred samoobsluhou a nejakí dvaja prišelci sú spestrením pri konzumácii jablčného dezertného. Na konci dediny si fotím malú prícestnú kaplnku, mimoriadne netradične umiestnenú v strede mosta ponad mŕtve rameno Tice. Do Sviníc je to len na pár zakrútení pedálmi. Dedinka nás víta, na pomery južného pohraničia, veľkým množstvom prícestných krížov.

V Hrušove potme registrujem len kostol a značku prednosti v jazde, pretože sa pripájame na hlavnú cestu, po ktorej je to k zaparkovanému autu iba otázka minút. Rýchle nalodenie, telefonát domov a iba ukrajujeme motorové kilometre za sprchou a teplou večerou.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek