Trasa

Biele Vody – Lom nad Rimavicou – Sedmák – sedlo Tlstý javor – cestná otočka nad Skalicou – dolina Brôtovo (horáreň Brôtovo) – Dobroč – Čierny Balog – Nový Krám – Šánske – Svätý Ján – Hronec – Chvatimech – Valaská – Brezno – Krtičná – Rohozná – Kubická (píla) – Michalová – Pohronská Polhora – sedlo Zbojská

„Bežné“ tulácke ráno

Slnečné, aj keď chladné ráno predznamenáva výnimočný deň, pretože trasa, ktorou dnes pôjdem a ktorú som si včera večer naplánoval, sľubuje nezabudnuteľné zážitky. Od rosy mokrou cestou odchádzam z Bielych Vôd a na križovatke lesných ciest sa podujímam preskúmať, kadiaľ vedie cyklotrasa do Lomu nad Rimavicou, keďže avizovaná trasa je dvakrát taká dlhá, ako tá, ktorou som do dediny dvakrát išiel. Držím sa teda značky a neustále stúpam čoraz strmšie hore dolinkou po lesnej ceste, ktorá je výdatne zmáčaná od rannej rosy. Natoľko, že mi pri každom zábere v stojke na šmykľavých kameňoch prešmykuje zadné koleso. Chcelo by to náhon aj na predné. Asi si raz taký bicykel vyrobím.

Cesta vedie akýmsi „vaňovitým“ korytom a neustále sa veľkým oblúkom stáča doprava smerom nad Biele Vody a strmosť sa neustále zväčšuje. Trasa to je „barzo zbrutalyzowana“ a som po chvíli mokrý, ako opravár odkvapov v Anglicku. Fučím riadne, a tak vedúci lesa o mne bezpochyby vie, čo ma samozrejme hneď zrána nesmierne teší. Les je veľmi príjemný a dodáva mi potrebnú energiu a sviežosť do tela. Napravo sa nad „cestným korytom“ črtá lúka s drevenicou. O pár metrov ďalej vychádzam na križovatku lesných ciest pri chatovej oblasti, odkiaľ sú opäť ďaleké výhľady smerom na Poľanu a široké okolie, ktoré som opísal pri prechádzke po okolí Bielych Vôd. Teraz sa nachádzam rovno nad nimi, v nadmorskej výške 1040 metrov. Zistiac, že som z ranného „rock´n´rollu pedalowego“ úplne premočený ako trenky maratónca, dávam si krátku prevetrávaciu pauzičku a sledujem jelene, ktoré raňajkujú na susednej lúke asi 30 metrov odo mňa a ešte ma nezaregistrovali. Tiež by som niečo zjedol, a tak sa časom poberám ďalej.

Ocitám sa asi 600 metrov vzdušnou čiarou nad prameňom Ipľa, na hrebeni vo výške 1052 metrov. Je to najvyšší bod dnešného putovania na bicykli, čo hladný veľmi neriešim a po napojení sa na lúkach pod Čierťažou na hlinenú, miestami kamenistú cestu, sa bez zastávok presúvam do Lomu nad Rimavicou. Po nádhernom okolí (ktoré som podrobne opísal v inom článku), neustále pokukujem – to sa ináč ani nedá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V Lome nad Rimavicou zaliezam do potravín, kde si kupujem makovník a kyslé mlieko. Pri pokladni stojí milá babka s plným košíkom, ktorá ma okamžite púšťa pred seba. Ďakujem, všetkým sa zdravím a nadšený z nepokazeného a čistého horského charakteru miestnych ľudí stúpam serpentínami ku kostolu a pri mojej obľúbenej krčme sa po odbočení doprava napájam na hlavnú, vedúcu z Hriňovej do Brezna. Po kilometri pod osadou Drábsko schádzam na lúku pod cestou a presne tam, kde som sedel včera, si sadám aj dnes a, kochajúc sa prenádhernou panorámou, raňajkujem. Presne tak, ako som si to včera predstavoval, ale neplánoval, pretože príliš veľké plány sú niekedy zbytočné a nemusia vyjsť.

Nad Sihlou vyháňajú ovečky na pašu, dlhý hrebeň Nízkych Tatier sa kúpe v ranných lúčoch slnka a v okolitých horských lúkach sa v tráve trblietajú milióny diamantov, ktoré tu zanechala ranná rosa. Tomuto sa hovorí raňajky. Luxusné prostredie, luxusné vône, luxusná hebkosť trávy a luxusné výhľady. Ej, ako je len mne, boháčovi, dobre!

Krajinou, čo vyráža dych

Za osadou Sedmák cesta stúpa zostra do kopca na sedlo Tlstý javor a než sa cesta ponorí do útrob hustých smrečín, zastavujem, bicykel nechávam na lúke nad cestou a peši vystupujem na 1061 metrov vysoký Dlhý grúň a teraz sa de facto ocitám na najvyššom bode v rámci mojej dnešnej trasy, no bez naloženej opachy. Motám sa po hrebeni, ktorého úbočia sú z južnej strany lúčnaté, no severnú stranu pokrývajú husté staré lesy a niečo vyše kilometra vzdušnou čiarou smerom na sever, sa rozprestiera Dobročský prales. Sadám si do trblietajúcej sa trávy a pozerám sa na krásu Sihlianskej planiny, ktorá u nás nikde inde nemá obdoby. Podo mnou mám osady Sedmák, Sihla a Drábsko, ktoré je podstatne vyššie, ako na dlani, ako aj všetky lúky, pasienky a okolité hlboké lesy plné húb, malín, čučoriedok a samozrejme medveďov. Nad všetkým sa dvíha Čierťaž a celý hrebeň uzatvára panorámu na južnom obzore. Stačí sa pootočiť mierne doprava a nadchýnam sa pohľadom na rozsiahle a hlboké lesy bez rúbanísk, kam oko dovidí. Ďalej je vidieť záver Kamenistej doliny, ktorá splýva so Sihlianskou planinou a vzadu na juhozápade sa dvíha majestátna Poľana aj s celým dlhým hrebeňom tiahnucim sa na sever.

Sedím takmer hodinu, lebo výhľad je doslova magnetický. Všetko samozrejme fotografujem, aby sa výhľadom mohli pokochať aj iní, podobne postihnutí. Po strmej lúke sa vraciam k naloženej opache a vzápätí sa štverám do sedla Tlstý javor, ktoré leží vo výške 1015 metrov. Nachádza sa tu autobusová zastávka a vojenský cintorín. Sedlo križuje červená značka – Rudná magistrála, ktorá začína v Zlatých Moravciach a končí na 1477 metrov vysokej Stolici. Pozoruhodná turistická trasa s dĺžkou asi 260 kilometrov spája mestá a miesta na Slovensku, kde sa kedysi ťažila železná ruda. K mimoriadnej atraktivite magistrály veľkou mierou prispieva fakt, že vedie Pohronským Inovcom, Štiavnickými vrchmi, Javorianskou hornatinou, Poľanou, Veporskými a Stolickými vrchmi zväčša po hrebeňoch.

Na sedle odbáčam na chvíľu doprava a na sklade dreva sa pýtam chlapíka, merajúceho kubíky vyťaženého dreva, ako sa najlepšie dostať do Dobroča po lesných cestách. Veľmi ochotne mi vysvetľuje, kadiaľ mám ísť, a tak sa vraciam na hlavnú a strmým zjazdom sa neskôr rútim dolu kopcom. Cesta zo sedla až do Čierneho Balogu prekonáva prevýšenie takmer 500 metrov. Po dvoch kilometroch na malom sedle pod Skalicou odbáčam na lesnú cestu doprava, presne ako ma navigoval chlapík. Je tu otočka automobilových pretekov do vrchu, ktoré mi spomínal a viem, že idem správne. Po kilometri na ďalšom malom lúčnatom sedle objavujem doslova obrí starý javor, ktorý dominuje lesnej čistine, a samozrejme ho dokumentujem. Hrubánsky kmeň sa vo výške asi štyroch metrov rozdvojuje a z kmeňa vyrastajú dva mohutné, machom obrastené kmene.

Omamný dych Dobročského pralesa

O poldruha kilometra ďalej sa ocitám na lesnej asfaltke v doline Brôtovo, pri horárni Sedmák. Prejdem kilometer a stojím, pretože priamo nado mnou sa na strmom úbočí hneď nad potokom Brôtovo rozprestiera NPR Dobročský prales, ktorý patrí medzi najstaršie pralesovité rezervácie na Slovensku. Vstup do výnimočného lesného kráľovstva nie je pre širokú verejnosť povolený. Výnimku majú len rôzne odborné exkurzie a návštevu, ako aj sprievod je nutné pre takéto skupiny vopred dohodnúť. Možnosťou pre širšiu verejnosť je absolvovanie návštevy po exkurznom chodníku po okraji pralesa, ale aj tu sa treba vopred prihlásiť a dohodnúť si odborný sprievod. Táto možnosť je poskytovaná len skupinám. Sprievodcu, ako aj odborný výklad zabezpečuje občianske združenie Vydra.

Najmohutnejším stromom pralesa bola jedľa biela s vekom 450 rokov a obvodom kmeňa takmer sedem metrov! Žiaľ, v roku 1964 ju zlomil vietor. Dovtedy patrila medzi najmohutnejšie jedle v Európe. V pralese sa nachádzajú aj iné mohutné stromy. Smreky, javory, buky či jasene dosahujú impozantných rozmerov a hrubánske kmene odumretých obrov, obrastené machom v zajatí papradia, sa stávajú prirodzeným zdrojom výživy pre mladé stromčeky. Už z cesty je pekne vidieť, ako v minulosti vyzerali lesy v našom podnebnom pásme, pred zásahmi človeka. Z pralesa na asfaltku silne vanie jeho mohutná charizma, ktorú vďačne absorbujem a zvedavo hľadím do tajomných útrob prostredia, ktoré prekypuje životom.

Šťastný z existencie zachovalého spoločenstva rastlín sa poberám ďalej dolinou Brôtovo. Po vyše šiestich kilometroch sa vynáram z lesa a pomedzi hrajúce sa deti z tábora slalomujem po celkom solídnej asfaltke popri potoku, ktorý lemujú úbočia s úzkymi pásikmi políčok privádza do čiernobalockej osady Dobroč. Ide o sympatickú horskú dedinu, ktorá je v rámci zástavby spojená s Čiernym Balogom a jeho miestnymi časťami: Janošovkou, Komovom, Fajtovom, Vydrovom či Krámom, takže ide o akési takmer 9 km dlhé „súdedinie“ (som zástancom toho, keď si Hviezdoslav mohol vymýšľať novotvary, tak môžem aj ja – len dúfam, že sa to nebudú musieť učiť deti v školách).

Miestny expert a plán „B“

Cestu lemujú pekné dreveničky a je vidieť, že dolina v sezóne pulzuje čulým turistickým ruchom. Svedčia o tom mnohé krčmy či možnosti ubytovania, alebo reštaurácie. V Čiernom Balogu, kam som práve dorazil, mám v úmysle previezť sa po úzkorozchodnej lesnej železničke, no jej stanica je v obliehaní doslova strapcov hlavne školských turistov, a tak to nechávam na neskôr a odchádzam do potravín doplniť si zásoby jedla. Jún je hlavne kvôli množstvám školských výletov na turistiku menej vhodný, ale na druhej strane – deťom treba ukázať aj prírodné a kultúrne dedičstvo našej krajiny.

V potravinách, tak ako to v dedinách chodí, ma oslovujú milé a sympatické predavačky, zaujímajúce sa o moje putovanie, a tak sa chvíľu zdržiavam a dávam sa s nimi do reči. Potom sa vraciam na stanicu Čiernohronskej železnice, ktorá sa nachádza hneď pri hlavnej ceste a zisťujem, že davy stoviek detí neustále obliehajú stanicu a evidentne sa na tom v blízkej dobe nič nezmení. Neprekáža. Som veľmi rád, že tu vôbec som, a tak prichádza na rad plán „B“. Náplňou plánu „B“ je totižto okamžité a bezodkladné posedenie pri čapovanom pive a následná dôkladná exkurzia staničky, depa a aj časti trate do doliny Vydrovo i smerom na Dobroč a robenie fotodokumentácie.

Ruch na staničke je pomaly väčší, ako na stanici v Poprade. Akurát, že na popradskej to vďaka enormnému výskytu spoluobčanov vyzerá ako na stanici v Bombaji. Z Vydrovskej doliny práve priváža vláčik ďalšie davy detí, pred výpravnou budovou stojí pravidelný osobný vlak, ktorý práve prišiel z Chvatimechu a v rámci prebiehajúceho posunu sa zostavuje ďalšia súprava do Chvatimechu.

Svojho času merala úzkorozchodná železničná sieť aj s odbočkami do priľahlých dolín 132 kilometrov, no v roku 1982 bola vtedajšími súdruhmi zastavená premávka aj na 36-kilometrovom torze niekdajšej siete. Len vďaka obrovskému úsiliu dobrovoľníkov, odvážnych a statočných ľudí, ktorých rady sa našťastie pozvoľna rozširovali, sa začiatkom 90-tych rokov podarilo železničku sprevádzkovať a šťastlivo funguje. Dnes je v prevádzke 16 kilometrov kedysi najdlhšej lesnej železnice na Slovensku a pravidelná osobná doprava funguje v sezóne od mája do konca septembra.

Tak či onak sa ocitám za dobročským záhlavím stanice na železničnom priecestí, kde som svedkom posunu nalešteného červeného motorového vozňa M21.004 a debaty medzi kompetentným personálom vo vozni a zjavne nekompetentným nepersonálom, motajúcim sa na záhlaví. Spoluobčan vystupuje ako majster sveta, načo sa na jeho osobu z vozňa zosype spŕška humorne ladených výčitiek, až sa musím smiať.
„A ty tu ako fotíš?“ otočí sa na mňa nekompetentný s výrazom „turbokompetentného“.
„Nahaj Pištík,“ hovorím.
„Tu sa postav a budeš to mať lepšie,“ radí mi dôležito miestny expert.

Premiestňujem sa úplne inam, lebo som sa musel uhnúť prechádzajúcemu „gumokolesu“, ako železničiari volajú autá. Nuž, čo vám poviem – príjemne naladený spomínam na neopakovateľné a kultové dielo Juraja Jakubiska z roku 1981 – „Nevera po slovensky“, ktoré sa v okolí Čierneho Balogu natáčalo. Film je krásnym a výstižným svedectvom mentality a života jednoduchých a v konečnom dôsledku úprimných horalov nielen v tomto kraji. Nehovoriac o veľkej dokumentačnej hodnote, ktorú nesmrteľný film pre našu spoločnosť priniesol.

S úsmevom sa vraciam do stanice k naloženej opache, ktorú obdivujú školskí výletníci. Chvalabohu. Nech. Konečne nie som atrakciou ja sám. Nezúčastnene si preto s práve načapovaným mokom sadám za drevený stôl a prezerám si fotky a očkom hádžem na stanicu. Vtom volá Marek Giertl, kedy prídem do Brezna. Ináč, Giertl a Čierny Balog je spojenie, ktoré hádam netreba vysvetľovať žiadnemu znalcovi SNP. Kamarát sa zhodou okolností volá rovnako.

Quo vadis homo sapiens?

Dopíjam, nasadám a naloženú opachu šikujem cez koridor, ktorý mi vytvorili okoloidúci českí turisti na úzkom peróne. Ďakujem a s predsavzatím, že na jar tu určite budem, sa poberám po svojom. Ešteže jar je široký pojem – hovorím si alibisticky. Lebo keď sa začnú bučky zelenať a prvosienky kvitnúť, musím byť na sedle Nižná Kľaková na Muránskej planine a stretnúť sa tam s duchom jari tak, ako každý rok a nadchýnať sa vôňami jari na jedinečnom sedle a vítať nový zrod.

Po čase sa hneď za osadou Krám ocitám na starej ceste, ktorá spája Hronec a Čierny Balog a ktorá je v takom dezolátnom stave, že je miestami zjazdná len pre terénne autá. Nachádzam sa v úzkom a stiesnenom údolí, v ktorom je miesto len pre Čierny Hron, cestu a trať kľukatiacu sa nad cestou. Pri prístrešku na výhybni Šánske zisťujem, že aj tu sa vyskytoval Homo neanderthalensis a zanechal po sebe horu odpadkov. Homo sapiens sapiens, je zdá sa všade, no špeciálne na Slovensku, ohrozený druh.

Obedujem preto ďalej na lúke a zamyslene sa dívam smerom na Krám, na lúčnatý kopec, ktorý vykúka nad dolinou. Kedysi na ňom bolo jedno políčko vedľa druhého. Pri odbočke Svätý Ján, pri ústí Kamenistej doliny, ktorou som včera stúpal na Sihlu, vedie ponad údolie veľký železný viadukt, po ktorom sa dnes prechádzajú akurát straky.

Putovanie údolím Čierneho Hrona je veľmi zaujímavé a všade sa nad potokom nesie svieža vôňa lopúchov, ktorá príjemne pôsobí na všetky zmysly. Prechádzam cez Hronec, za ktorým je smerom na Chvatimech krásny výhľad na časť Nízkych Tatier. V Chvatimechu sa napájam na hlavnú cestou do Brezna, no našťastie je tu široká krajnica a bezproblémovo prichádzam do centra mesta, kde sa stretávam s kamarátom, od ktorého sa popri spomínaní na staré časy dozvedám aj niekoľko zaujímavostí z okolia.

Tatra nezná bratra

Neskôr prichádza čas poberať sa ďalej a v centre sa napájam na cestu vedúcu do Tisovca. Po vyše troch kilometroch stojím pri kríži na vrchole menšieho pahorku Krtičná, odkiaľ je nádherný výhľad na centrálnu časť Nízkych Tatier, na Ďumbier, Chopok a Dereše. Stojím na opustenej poľnej ceste, kde som si pri bicykli nechal na zemi na kapse objektív a clonu a s druhým sa vydávam do poľa, v snahe urobiť pár záberov. Vtom zbadám rýchlo a nekompromisne sa približujúcu Tatru. A keďže „Tatra nezná bratra“, upaľujem z poľa k bicyklu, čo mi sily stačia, aby som zachránil objektív od zaprášenia. Doslova v poslednej sekunde to stíham, no než sa stačím spamätať, za Tatrou sa valí ďalšie auto, neskôr z protismeru ďalšie a ďalšie. Zákon schválnosti, ako sa na mňa sluší a patrí, opäť úraduje. Som známy tým, že keď sa objavím pri akejkoľvek ceste a je jedno, či je poľná alebo lesná, alebo ide len o odbočku k štyrom garážam, tak v tom momente sa z cesty stáva diaľnica. Znechutený a nahltaný prachu radšej pokračujem v ceste na sedlo Zbojská, kam sa večer mienim „spakovať“ čo najďalej od akejkoľvek cesty či chodníka.

O chvíľu ma vítajú obce Michalová a Pohronská Polhora, ktoré sú stavebne spojené a dýchajú príjemnou atmosférou, ktorá na mňa príjemne pôsobí, a tak tadiaľ prechádzam vysmiaty od ucha k uchu. Za obcou začína cesta stúpať, no stúpanie to nie je vôbec náročné. Na hornom konci začína tiež ozubnicová železnica a celá trať z Brezna do Tisovca je výraznou turistickou atrakciou. Vedie nádhernou a divokou prírodou ponad rokliny, či v strmých zárezoch a počas jazdy si môžete vychutnať jedinečné čaro tunajších lesov a prírody.

Po troch kilometroch, vynoriac sa z lesa, prichádzam na známe lúčnaté sedlo Zbojská, kde mám pre dnešok fajront. V stojke stúpam po strmej poľnej ceste ku salašu Zbojská (Zbojnícky dvor), kde nechávam naloženú opachu a len s vodou a fototechnikou strmo stúpam do kopca nad salašom až hore pod les, aby som odtiaľ urobil pár podvečerných záberov. Výhľad je odtiaľto neskutočný. Hlboko podo mnou sú lúky s roztratenými stromami a samotný salaš v obliehaní množstva ľudí a na náprotivnom hrebeni je krásne vidieť rozhranie bučín a smrečín. Napravo, na severnej strane rastú smreky a naľavo, na južnej len buky. Sedlo je nielen na rozhraní regiónov, ale je aj viditeľným geografickým rozhraním, čo prispieva k jeho atraktivite a malebnosti. Zrejme aj práve preto je u turistov veľmi obľúbené, no hlavným magnetom, čo väčšinu ľudí donúti na chvíľu odstaviť plechové vozidlá a ísť sa občerstviť, je bezpochyby miestna reštaurácia, kam sa cez lúky, zakvitnuté množstvom materinej dúšky, vraciam. Okolo salaša behajú mnou vysoko obľúbené slovenské čuvače aj so šteniatkami, z ktorých sa idú najmä deti priam zblázniť.

Možnosť vyžitia pre celé rodiny je tu naozaj široká. Prechádza tadiaľto spomínaná Rudná magistrála, no sedlo je priam ideálne aj na nenáročné prechádzky po okolí. A ak s tým spojíte ochutnávku špecialít z miestneho salaša, príjemný deň si okoreníte gurmánskym zážitkom na slovenský spôsob. Na všetko prísne dozerá socha tisovského zbojníka Jakuba Surovca na lúke nad sedlom.

Ta ty tu co robiš?

Pekná dievčina zo salaša v kroji sa ma pýta, kde budem spať. Hovorím jej, že som si vyhliadol pekné a odľahlé miesto na malej a voňavej lúčke v lese nad salašom, na ktorej rastie viac materinej dúšky, ako trávy. Poťažkala si, že by sa jej dúška zišla, lebo na okolí žiadnu nevidela a dúškový čaj nepila, ani nepamätá. Hovorím jej, nech mi dá košík, že jej ho nazbieram plný. Potešená a prekvapená mi podáva malý košík a opäť sa štverám do kopca nad salašom po zakvitnutej lúke plnej margarétok, zvončekov, klinčekov a materinej dúšky. Nuž, čo človek neurobí pre peknú babu.

Po návrate dievčaťu spôsobujem veľkú radosť a tým pádom aj sebe. S čerstvo načapovaným pivom vychádzam na terasu, kde na mňa hľadí akási známa tvár, ktorá sa nápadne podobá na kamaráta Šesťa z Popradu, len bez vlasov. Okamžite ma prekvapený identifikuje skôr, než ja jeho ostrihaného a obidvaja sa čudujeme, čo tu robíme. Končil s partiou 23-kilometrovú túru zo Závadky nad Hronom dolinou Hronca, cez sedlo Burda a Kučelach. Pekne. Vymieňame si dojmy, popíjame pivo, a keď sa začína zošerievať, poberám sa s bicyklom na vyhliadnuté miesto, vzdialené asi osemsto metrov od salaša. V objatí starých smrekov, ktoré majú konáre po zem, sa rozkladám na malej lúčke. Stan stavať nebudem, líham si len tak pod širák a nechávam sa uspávať omamnou vôňou materinej dúšky, cvrlikaním svrčkov a šumom lesa.

Sumárizmus

Dnešný, nadmieru a nad plán vydarený deň zhltol 65 kilometrov. Opäť som sa, ako už nespočetne veľakrát na mojich cestách, presvedčil, že žijeme v prekrásnej krajine a teším sa, že krásu sprostredkujem tým, ktorí nemajú možnosť túlať sa po našej vlasti, ale radi si o tom niečo prečítajú. Množstvo dojmov a zážitkov z celého dňa sa mi počas zaspávania neustále premietali v hlave, až pokým nesplynuli so snami.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek