Trasa

Pečovská Nová Ves – brod Ľutinky – Červenica pri Sabinove – Hanigovce – Ľutina – Jakovany – Červená Voda – Sabinov – Pečovská Nová Ves (trasa na mape)

Hlavný stan si rozkladáme na železničnej stanici v Pečovskej Novej Vsi, kde prebieha montáž mojej jazdnej cyklosúpravy a všetky potrebné úkony balením jedla počnúc a krémovaním proti spáleniu končiac. Malá slečna vyjadrí súhlas s nalodením, a tak vyrážame. Ešte presne nevieme kam, o tom rozhodneme operatívne pod železničným mostom, kde sa trasa rozdeľuje na oba smery. Pravá ruka vedie, takže odbočujeme popri trati smerom na Červenicu. Traktorová cesta je pohodlne zjazdná, no po chvíli nám pripomenie, že traktor je v prvom rade off-road. Neveriacky hľadím na brod cez Ľutinku. "Biciglisti" si vypomôžu železničným mostíkom, no na takéto experimenty nemám chuť. Krátky náhľad a šupho cez vodu. S patrične mokrými nohami, no suchým nákladom prichádzame k železničnej zastávke v Červenici.

Do kopcov

Zorientujeme sa a mierime hore dolinou Hanigovského potoka. Križujeme hlavnú cestu a príjemnou dedinskou uličkou stúpame do prvého kopčeka. Za dedinou sú rozložení miestni dobrovoľní hasiči a dopĺňajú kolorit vidieckej pohody. Mne sa končí leháro, v tejto teplote prehadzujem prevody akosi prirýchlo a po chvíli spomaľujeme na rekreačné tempo, za aké by sa nemusel hanbiť ani klub geriatrikov. Po pravej strane míňame pekný lúčny hrebienok a stromovou alejou klučkujeme k lesu. Chcem či nechcem, v polovici "kopca" zastavujem v tieni jablone a vyhováram sa na dopĺňanie tekutín pre pasažiera vo vozíku. Hltnem si tiež tak za pol litra a motivujem sa tieňom úžiny, za ktorou sa skrývajú Hanigovce. Drobná dedinka nás víta pôvodnou architektúrou a horskou prémiou v podobe stúpania na horný koniec. Mapa hovorí o drevenej cerkvi a tak naslepo hľadáme vežičky. Nakoniec vlezieme do dvora staručkému manželskému páru, sediacemu na priedomí. No kostolíka nikde.

Pri zjazde sa môžem obzerať, a tak ho zbadáme - za humnami, kam nevedie žiadna cesta. Zachraňuje nás slečna z lehátka, keď zvedavcov odnaviguje okolo plota po slabučkom chodníčku. Nahadzujem najľahší prevod, no stále je to málo a nakoniec mi v reťazi niečo nepríjemne praskne a takmer končím na zemi. Dobojované, vytlačím ešte pätnásť metrov a stojíme pred dverami kostola. Je drevený, no konštrukciou pripomína skôr palubkový obklad ako zrubové umenie starých majstrov. Neprekáža, miesto je čarovné, od kríža je parádny výhľad na dolinu a Laura má dostatok miesta na výbeh medzi lúčnymi kvietkami. Nejakú chvíľu sa zdržíme, povinné fotky, koliesko okolo kostola a môžeme skúšať chodník na asfaltku, kde brzdím aj zadkom o koleso. Na križovatke odbočíme prudko doľava a rozbitým zvyškom cesty potíme litre do malého sedielka nad dedinou. Tesne pred vrcholom sa cesta rozdvojuje, a tak môžeme len hádať, kadiaľ ísť. Pravá strana znova vyhrala a výber bol správny. Pri salašníckej maringotke máme ďalšiu pauzu s výhľadom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Do vedľajšej doliny

Šotolinová cesta končí a nadol vedie len dvojica vyjazdených stôp. Neprekáža, lúčny zjazd je vyslovená lahôdka, ktorú prerušujem iba kvôli záberu zrúcaniny Hanigovského hradu. Martin ale stojí poniže, lebo ho zahatalo stádo kravičiek. A aj jedna podozrivo rohatá, ktorej sa preventívne nepozerá do očí. Baču nikde, takže narýchlo preletíme potôčik, za ktorým objavujeme archeologickú cykloznačku. Zelenej sme sa vraj držali od štartu, no toto je prvý, dávno vyblednutý dôkaz. Vchádzame do Ľutiny na miesto, ktoré asi kedysi bolo družstvom. Stojí tu posledný základ maštale, celý pozemok je splanírovaný a v horúčave pôsobí tak trochu apokalypticky marsovsky. Znova brodíme potok, Laura to patrične ocení potleskom, no cesta vedie úplne mimo. Obraciame sa, dieťa povzbudím na tlieskacie repete a nakoniec cez oranisko prichádzame ku kostolu. No prvý pohľad naznačuje, že toto nie je obyčajný dedinský svätostánok. Niekoľko kaplniek, hromadné spovedelnice a celkovo megalomansky poňaté riešenie okolia naznačujú, že sa tu konajú hromadné akcie. Na briežku povyše sa vyníma galéria miniatúr drevených kostolíkov. Akosi sa nám druh spoznávania krás "All In One" rozmáha a mám problém spočítať, koľko miniskanzenov na Slovensku máme.

Aj by sme sa pridali na bližší prieskum, no v pekle zo zámkovej dlažby nemienim stráviť ani pol minúty. Vychádzame na hlavnú cestu, kde na mňa Martin vyťahuje akúsi cykloturistickú brožúrku s plánikom zelenej trasy. Generalizácia vyslovene úbohej mapky je tak tragická, že uprostred dediny ani nevieme, ktorým smerom pokračovať. Nechávam sa prehlasovať na pokračovanie smerom na Olejníkov. No keď minieme kalváriu a aj poslednú chalupu, je mi jasné, že ideme zle, keďže asfaltka pokračuje na sedlo Priehyby na hlavnom hrebeni Čergova a my sa potrebujeme dostať kamsi na východ. Porada na okraji cesty končí okamžite po tom, ako ma miestny adolescentný pirát na veteránskom Golfe takmer zrazí, hoci stojím v protismere. Ochotne obetujem nastúpané metre a presviedčam parťáka, že jediná možnosť presunu bude po asfalte, keďže sme žiadnu odbočku nenašli. Chvíľu mi ešte máva pred očami mapovou atrapou, no nakoniec sa spúšťame nadol dedinou, za cintorínom vyhodíme smerovky a znova potíme asi šiesty liter v stúpaní do Jakovian.

V ostrej dedinskej zákrute ma opúšťajú sily a snažím sa zhodiť reťaz na najmenší prevodník, po čom nasleduje pretočenie pedálov naprázdno a takmer aj pád. Optická kontrola hovorí jasne, v nasledujúcom stúpaní prídem o pľúca aj nohy a ostáva mi len dúfať, že do kopcov to už dnes nebude. Prejazd okolo kostola až na horný koniec je zmesou bolesti v stehnách a zúrivého fučania. Babky v oknách aj mladé slečny na lavičke sledujú môj boj o posledné metre, no potlesk nakoniec zožnem iba od dcéry, ktorá je natešená z koňa pasúceho sa pri ceste. Stojíme, povinný oddych využívam na fotenie blízkych aj vzdialených kopcov a otvorenie ďalšej fľaše vody. Cesta do Červenej Vody je príjemná a plná výhľadov, ktoré kazí len mentálne indisponovaný jedinec vypaľujúci trávu. Na križovatke hodnotíme možnosti, no objav asi piateho dnešného C-čka na neďalekom stĺpe nás odnaviguje priamo do Sabinova.

Znova v meste

Zjazd o približne dvesto výškových metrov je čerešničkou na torte. Len cesta má občas jamy, a tak musím aj brzdiť. Definitívne na križovatke s hlavnou cestou cez Sabinov. Martin sa nevzdáva hľadania cyklotrasy, no značiek nieto, a tak volíme metódu najkratšej cesty. Chodník popri ceste je luxusne široký, no obrubníky sú tak vysoké, že na každom výjazde drhnem podvozok na vozíku. Nedobrovoľne teda zliezam na cestu, ktorá má našťastie aj poriadnu krajnicu. Na prvej odbočke utekám do bezpečia cesty cez priemyselný areál, no asfaltka končí bránou mliekarne a chodník cez lúku pre zmenu na železničnom násype. Netušíme, kam vedie, a tak odmietam sťahovacie prenosy a vraciame sa. Znova tristo metrov po hlavnej ceste a objavuje sa poľná cesta s priecestím. Je rozhodnuté. Hneď za traťou objavujeme luxusný singláčik popri násype. No vozík má na šírku takmer meter, a tak razím novú stopu. Ako inak, v závere ešte bonusový spadnutý strom a za ním húština. Dobrovoľne nasilu sa predieram na okraj poľa, kde ma čaká široký vyjazdený chodník. Vyliezam na prašnú cestu. Náhody sa jednoducho dejú akosi bez ladu a skladu a toto chaotické motanie nepostihlo len mňa. Z húštiny na druhej strane poľa vykúka dvojica motorkárov a zjavne nevie, kam ďalej z konopí. Posunkami im ukazujem smer. Namiesto poďakovania len prefrčia okolo a zasypú ma kúdolom prachu. I tak še da...

Dobieha ma Martin, môžeme do finále, ktorým je návrat po brehu Torysy do Pečovskej Novej Vsi. Železničný podjazd s dvojicou značiek, auto aj napriek tieňu staničnej budovy vypálené na teplotu pahreby, a tak vetráme, balíme vercajg, pijeme, dojedáme zásoby, s drobcom vyprevádzame vláčik, fotíme starý kaštieľ s futbalovým ihriskom namiesto anglického parku a hodnotíme vydarený deň.

Autori fotografií: Pavol Gomboš a Martin Ždila

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek