Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Cyklotúra Sekule – Senica – V.Javorina – Leopoldov

Najvyšší vrch Bielych Karpát Veľká Javorina si ma získal dávno. Rád ho navštevujem, a preto som dlho neváhal pri rozhodovaní, akú lokalitu cez víkend navštívim. Jeseň v plnom prúde sľubuje príjemné pohľady, počasie, ako inak, vhodné, výjazd sa môže začať.

Vzdialenosť
149 km
Prevýšenie
+2127 m stúpanie, -2156 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 19.10.2013
Pohoria
Záhorská nížina (Borská nížina), Chvojnícka a Myjavská pahorkatina, Biele a Malé Karpaty, Podunajská nížina (Podunajská pahorkatina)
Trasa
Voda
prameň pod Durdou, Holubyho chata na Veľkej Javorine, Piešťany (kúpele-minerálny prameň)
Doprava
Sekule (vlak, bus), horský bicykel, Leopoldov (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1073 Záhorie, Senica (1:50.000)
» č.1074 Biele Karpaty, Považsk… (1:50.000)
» č.1080 Považie, Hlohovec (1:50.000)
» č.224 Malé Karpaty, Záhorie,… (1:100.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: 2013_sekule_leopoldov.gpx

Trasa

Sekule – Borský Svätý Jur – Kuklov – Šaštín–Stráže – Borský Mikuláš – Senica – Kunov – Sobotište – Halabrínovci – Kadlečíkovci – Zimovci – Poľana – Vdoviakovci – Stará Myjava – Šibenický vrch – Dibrovov pomník – Veľká Javorina – Cetuna – Bzince pod Javorinou – Hrušové – Salášky – Nové Mesto nad Váhom – Piešťany – Madunice – Leopoldov (trasa na mape)

Trasa, ktorá ma čaká, nie je veľmi vzdialená od môjho bydliska a tiež od miest, ktoré považujem za domáce. Jej koniec naplánovaný ešte nemám, uvidím, ako sa mi pôjde a podľa toho sa rozhodnem. Posledné dni sem-tam pršalo, v lesoch je vlhko, takže väčšina trasy bude viesť asfaltovými cestami. Ako mnohokrát predtým, na miesto začiatku výjazdu sa dopravím vlakom. Z bratislavskej Devínskej Novej Vsi som za 40 minút v záhorskej obci Sekule a teším sa na dnešnú trasu. Jej prvú časť som išiel na jar, takže viem, čo ma čaká. Pomerne chladné ráno, 7.30 h a výjazd sa začína.

Do Senice

Vystúpiť som mohol aj v neďalekých Kútoch, ale vyberám si radšej menej frekventovaný cestný úsek, ktorým prvých 11 km cez Borský Svätý Jur do Šaštína určite je. Vietor je slabý, ale cítiť ho. V Šaštíne je pekný pohľad na miestnu baziliku nasvietenú lúčmi ranného slnka. Do susedného Borského Mikuláša je kúsok. Z neho konečne opúšťam hlavnú cestu a značenou asfaltkou sa vnáram do záhorských borovicových lesov. Cesta je miestami vlhká, v lesoch vidieť hubárov, teplota od ranných 2 °C pekne poskočila. Za sebou počujem približujúci sa traktor. Tuším by ma chcel predbehnúť, ale je ďaleko. Trochu dupnem do pedálov a nedávam mu šancu. Pri zelenej plechovej búde odbáčam doľava a vedľa oplotenia golfového areálu smerujem k senickému letisku. Úsek je zároveň červenou turistickou značkou, Záhoráckou magistrálou. Pred sebou mám vynovenú železničnú stanicu a som takmer v meste. Hlavným ťahom cez Senicu prechádzam rýchlo a smerujem do mestskej časti Kunov. Je známou rekreačnou oblasťou vedľa rovnomennej vodnej nádrže. K nej sa dostávam samostatným cyklochodníkom. Slniečko na modrej oblohe pekne svieti, ale jazdu znepríjemňuje protivietor.

Smer Ostrý vrch

Pokračujem značenou asfaltkou a zároveň červenou značkou do vedľajšej obce Sobotište. Tento rok som tu už niekoľkýkrát. Z obce začína konečne stúpanie a hneď aj pomerne výživné. Stúpam a zároveň sa začínajú ukazovať prvé výhľady do okolia. Presne pre ne som sem išiel, páčia sa mi. Červená značka zatáča doprava, ja pokračujem po ceste rovno a pod kopcom Uchánok sa dostávam do prostredia otvorenej krajiny. Žiadny les, len lúky a polia. Nerušené výhľady na všetky strany, vidím značnú časť Malých Karpát, ktorým dominujú najvyššie Záruby spolu s Vápennou a Vysokou. Rozoznať sa dajú aj komíny rohožníckej cementárne. Z bližších lokalít Senica a vodná nádrž Kunov, kde som pred pár chvíľami bol, na opačnej strane veterná elektráreň na Ostrom vrchu, kam práve smerujem. Celá oblasť, kde sa stretáva Chvojnická a Myjavská pahorkatina s Bielymi Karpatami je príjemným miestom a som rád, že ho mám, dá sa povedať, neďaleko. Asfaltová cesta ma bez problémov vedie ďalej, prechádzam niekoľkými osadami - kopanicami a po pár kilometroch sa spolu s červenou značkou vydávam v ústrety lúčnym úsekom. Ich nevýhodou v tomto období je, že sú miestami zamokrené. Ale napriek tomu zjazdné. Vrtuľa sa blíži čoraz viac. Spomínam si na môj prvý výjazd v oblasti, uplynulo odvtedy pár rokov. Na vrchol Ostrého vrchu dnes nejdem, bol som na ňom na jar. Pri rázcestníku so zelenou značkou Zimovci pokračujem neznačenou poľnou cestou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cez Starú Myjavu

Po pár metroch ma čaká nemilé prekvapenie v podobe blatového úseku. Poľné blato nie je príjemné, po stranách je poorané pole s kalužami vody, vyhnúť sa nikam nedá. Späť nepôjdem, nepríjemný úsek prekonám pešo. Lepšie mať zablatené tretry, ako celý bicykel. Pár desiatok metrov chôdze, tretry oťaželi, blato je za mnou. Prekračujem hlavnú cestu Vrbovce - Myjava a pokračujem bočnými asfaltovými cestami cez ďalšie kopanice. V lokalite Poľana míňam rozhľadňu a rýchlym točivým klesaním cez osadu Pánikovci sa dostávam k Vdoviakovcom. Od nich je krátke strmšie stúpanie, stále po asfalte. V týchto úsekoch sú samé zákruty, cykloznačenie je prítomné, ale pri nerozhodnosti kadiaľ ísť sa radšej pozriem do navigácie. Nikdy ma nesklame. Opäť zjazd a som v ďalšej známej rekreačnej oblasti, na Starej Myjave. Vodná nádrž, lyžiarsky vlek, chaty, ale ináč pusto. Napájam sa na lesnú asfaltku, ktorá vhodne a ľahko prekonáva prevýšenie.

Pod Vrchom Slobodných križujem širokú asfaltovú cestu. Zároveň stretávam červenú značku Cestu hrdinov SNP. Vedie k môjmu cieľu, na Veľkú Javorinu. V tejto chvíli sa na ňu ešte nenapojím, ale spomínanou asfaltkou pokračujem miernym stúpaním ďalej. V mieste s tabuľkou okres Hodoním a Jihomoravský kraj prekonávam štátnu hranicu a v neďalekej zákrute pri rázcestí Kubíkov vrch zatáčam doprava na zelenú turistickú značku. Krajom lesa za stálych výhľadov na moravskú stranu pomaly vchádzam do lesa. Stúpanie postupne naberá na intenzite, je vlhko, treba si voliť vhodnú stopu. Lesné blato mi veľmi neprekáža, nelepí sa na bicykel ako jeho kolegovia od polí a riek. Úsekom som naposledy išiel v lete pri výjazde z Trenčína.

Na Veľkú Javorinu

Zelená značka sa pri Dibrovovom pomníku napája na spomínanú červenú. Takto som akoby okabátil nie veľmi príjemný úsek cez Vrch Slobodných, o ktorom som netušil, či náhodou nebude poznačený ťahaním a zvážaním dreva. Hraničný hrebeňový úsek je ľahký, ihličnaté stromy zdá sa, vypili dosť vody, keďže povrch cesty je miestami úplne suchý. Stúpanie cez kopec Durda je dosť strmé, ani neviem ako, ale koleso mi na vlhkých listoch neprešmyklo a vyšiel som ho. Zrazu zbadám polmetrové blatové traktorové koľaje, o ktorých som si myslel, že sú lesnou cestou, ktorou mám ísť. Našťastie neboli, ale vyrazili mi dych. Hnus.

Posledné stúpanie červenej značky obchádzam lesnou cestou sprava, je pekne zjazdná a otvára sa mi výhľad, na ktorý som sa celý výjazd tešil. Otvorený hrebeň Veľkej Javoriny a pohľad na nezameniteľný vysielač. Jasná modrá obloha je bonusom. Tento úsek mám mimoriadne rád. Fotenie je samozrejmosťou. Pomalou jazdou sa presúvam pod vysielač, kde sa ma snaží odfúknuť nepríjemný vietor. Nedám sa. Pohľad na priebežný stav výjazdu: zo Sekúl som tu za 5 hodín pri vzdialenosti necelých 80 km. Celkom vďačný presun zo Záhoria na najvyšší kopec Bielych Karpát. Tento rok moja piata návšteva a do konca roka nie posledná. Výhľad na východnú stranu, smerom na susedný Považský Inovec a Malé Karpaty je zahmlený, moravská strana je na tom lepšie.

Teraz sa musím aspoň polodefinitívne rozhodnúť, kadiaľ pôjdem ďalej a ako sa dostanem domov. Možností mám veľa, je len 12.30 h, do západu slnka ešte času. Nechcem veľmi vymýšľať, predsa len nie je príliš teplo a vietor tomu tiež nepridáva, rovnako tiež nejdem tak ľahko. Definitívu si nechám ešte prejsť v hlave, isté je, že idem dole. Vo vlhkom období je najlepšou možnosťou využitie asfaltky, ktorá na Veľkú Javorinu vedie.

Zastavenie v Malých Karpatoch

Tak sa aj stane, lúčim sa s mojím obľúbeným kopcom a rýchlym klesaním doslova letím dole. Namiesto do Starej Turej idem bočnou asfaltkou a zároveň modrou značkou do Cetuny. Z nej stálym klesaním za postupne sa zvyšujúcej teploty vzduchu do susedných Bziniec pod Javorinou. Pred sebou vidím masív kopca Salášky, ktorým končia/začínajú Malé Karpaty. Hypnotizujú ma, musím ich navštíviť. Z Bziniec po ceste do Hrušového a práve zažívam déjà vu, akoby som pred mesiacom tadiaľto išiel. Správne, vtedy moje kolesá smerovali domov do Bratislavy. S milým pocitom a spomienkami v hlave sa blatovou lesnou cestou po zelenej značke dostávam do sedla. Pred mesiacom som išiel dole, dnes idem doľava a hore. Lesná cesta nenápadne stúpa, všade je lístie, pod ním kamene, ide sa ťažšie a rozmýšľam, či mi to bolo treba. Nič vážne sa nedeje, aj takéto pocity sú pri bicyklovaní nutné. Ale sú to Malé Karpaty, im nič vyčítať nebudem.

Pokojným tempom sa dostávam vyššie, spravím si krátku odbočku na lesnú čistinku a musím nájsť konkrétnu lesnú cestu, ktorá kopcom prechádza. Pohľad do navigácie je mi na nič, keďže cestu, o ktorej viem, že tu niekde je a má byť kvalitná spevnená, nevidím. Pokračujem inou, menej výraznou cestou, dá sa ísť aj po nej. Podchádzam vrchol, spoločnosť mi robí črieda muflónov. Les je typicky jesenný, farby od žltej cez oranžovú a na stromoch aj trochu zelenej. Prekonávam hranicu 500 m, cesta nemá kvalitný povrch, ale je zjazdná. V jednom mieste zbadám na strome neoficiálne modré turistické značenie, vydám sa po ňom. Namiesto stúpania konečne klesám. Pár popadaných stromov, zradné úseky plné lístia a po desiatkach výškových metrov klesania sa práve pozerám na kvalitnú lesnú cestu. Presne ktorou som mal pôvodne ísť. Fascinujúce. Lokalita si práve vyžiadala ďalšiu návštevu. Táto cesta je bezproblémová, klesá a keďže sa potrebujem dostať dole, pokračujem prvou odbočkou doľava. Rýchlym klesaním ma doslova vypľuje na žltej turistickej značke. Stretávam niekoľkých turistov a kamenistým zjazdom prichádzam na dohľad mesta. Nie obyčajného, ale Nového Mesta. A dokonca nad Váhom.

Cez Nové Mesto nad Váhom do Piešťan

V ňom by som mal možnosť nastúpiť na vlak a za hodinu byť v Bratislave. Mám za sebou 110 km, ale výjazd nechcem ukončiť. Viem, že povedľa Váhu by mala viesť cyklotrasa, po ktorej som ešte nešiel. Rozhodujem sa ísť po nej. Z dvoch možností, kadiaľ ísť, či proti prúdu Váhu do Trenčína alebo po prúde smer Piešťany, si vyberám druhú. Neviem prečo, asi Piešťany sú pre mňa domáckejšie ako neznámy Trenčín. Nesie to negatívum, lebo pôjdem celý čas proti vetru. Nič to, prekážky treba prekonávať. Keďže odchody vlakov sa dajú zapamätať, viem, kedy mi čo ide. Za cieľ si nedávam Piešťany, ale susedné mesto Leopoldov. Rád by som videl, aký je tunajší úsek Vážskej cyklomagistrály a pre cestu domov radšej využijem osobák namiesto rýchlika. Bicykel si nakladám sám a nemusím sa nikde tlačiť a ešte ušetrím.

Uličkami Nového Mesta nad Váhom prechádzam len tak, netuším, kadiaľ presne mám ísť. Zbadám cykloznačky, ktoré ma vedú k nadchodu cez železničnú trať neďaleko stanice. Som na druhej strane, značky chýbajú, idem rovno a prichádzam k Biskupickému (vodnému) kanálu a vidím cyklosmerovník. Madunice 34 km, Strečno 131 km. Nemám nad čím rozmýšľať. Do Leopoldova je necelých 40 km a vlak odchádza o 2 hodiny. Nie že by potom žiadny nešiel, ale chcem ho stihnúť. Povrch cyklotrasy je zo začiatku neasfaltový s kalužami vody. Akonáhle začnem šliapať južným smerom, nájde si ma vietor. Nespevnený povrch cesty vystrieda asfalt, hneď sa ide o málo ľahšie. Po ľavej strane sa týčia kopce Považského Inovca. Treba si dávať pozor aj na autá, ktoré po trase jazdia, ide nielen o cestu pre cyklistov. Kilometre ubiehajú, podchádzam diaľnicu D1 a za stáleho vetra sa blížim ku kúpeľnému mestu. Známy Kolonádový most, pohľad na miestne labute a množstvo ľudí. Som v Piešťanoch. Krátka prestávka v podobe pár hltov vody z pomaly prázdnej fľaše a po kvalitnom cykloznačení pokračujem ďalej.

Smer Leopoldov

Cyklistov, korčuliarov aj peších je v týchto miestach dosť. Teším sa, že si po mnohých (asi 20) rokoch pozriem vodnú nádrž Sĺňava. Cyklochodník ide v jej susedstve, neodmietam bližší pohľad. Ščerená hladina a vlnky vďaka vetru pôsobia zaujímavo. Odfotenie je samozrejmé. Dlho sa nezdržím a usilovne pokračujem ďalej, ešte ma čaká pár kilometrov. Kvalitný asfalt hrádze je vyhradený peším a korčuliarom, cyklisti idú súbežnou cestou o kúsok nižšie. Cyklotrasa ostro zatáča doprava okolo Rybárskeho dvora a za ním opäť pokračuje asfaltkou súbežne s Drahovským kanálom. Ľudí nestretávam.

Slnko je nízko, orechy pozdĺž cesty vytvárajú dlhé tiene. Vietor mi prekáža, spomaľuje, ale nič sa nedá robiť. Podľa mapy mala cyklotrasa mostom prechádzať na druhú stranu Drahovského kanála, odbočku som si nevšimol, ale aj po strane, ktorou idem, sa dá ísť. Pri nejakých priemyselných objektoch asfaltkou nepokračujem, vidím na nej blato, a tak po hlavnej ceste prichádzam do obce Madunice. V nej zároveň končí Vážska cyklomagistrála. Hlavným cestným ťahom sa pri zapadajúcom slnku a neustálom protivetre dostávam do susedného Leopoldova, kde bočnou cestou popri koľajisku prichádzam na železničnú stanicu.

Záver

Pohľad na hodiny je pozitívny, do odchodu vlaku je dostatok času. Kupujem lístok a presúvam sa do malých potravín na dohľad od stanice. Všetku vodu som vypil, takže si doprajem džús a aj nejaké sladkosti. Spokojne sa vraciam späť na nástupište, kde je pristavený vlak do Bratislavy. Poschodová súprava ma pohodlne dopravila domov.

Dnes som zvládol všetko, čo bolo aj nebolo naplánované. Myslím, že trasa bola zaujímavá. Spojenie Záhoria, najvyššieho kopca Bielych Karpát a regiónu Trnavska sa mi pozdáva. Okrem úsekov pri Ostrom vrchu a na hrebeni bol všade asfalt, čo je výhodné v daždivom období. Jednoduchý a rýchly vlakový presun na miesto začiatku, rovnako aj z cieľa domov je tiež výhodou trasy. Úsek po Veľkú Javorinu môžem bez problémov odporúčať, krajina a pohľady sa menili, nenudili ma a bolo sa na čo pozerať.

Fotogaléria k článku

Najnovšie