Trasa

Užok – Kruhla – pereval Kut (sedlo) – Kinčyk – Drohobyckyj Kamiň – Rozsypanec – Starostyna – pereval Chresty (sedlo)– Žurovka – Listkovanja – pereval Ruskyj puť (sedlo Ruská cesta) – Velikyj Verch (Veľký vrch) – Ostryj Verch (Ostrý vrch) – Prypir – Nondag – Pikuj – Ščerbovec – Paškivci (Paškovec) – Perechresnyj – Kičernyj – Roztoka – Husnyj – Užok

Na hrebeň

Nedeľné septembrové ráno, tri autá, desať pasažierov, desať bicyklov a pred nami prvá úloha dnešného dňa – teplé pečiatky v pase a zdvihnutá rampa na hraničnom priechode v Ubli. Aj napriek kávičke a výmene služieb to zvládame v slušnom čase, a tak môžeme ukrajovať motorizované kilometre až do samotného záveru doliny rieky Uh, obce Užok. Domácej príprave som sa venoval len zbežne, dnes sa nechávam navigovať znalcami miestneho kraja, takže po chvíli odbočujeme do úzkej uličky a po dohode s miestnymi parkujeme autá pri brode. Nastáva prípravný zhon, obliekanie a finálne balenie pred jazdou. Slnko nepríjemne praží, takže chalani ešte od babičky vyzvedajú zdroje vody na polonine. Vraj nikde žiadna. Neprekáža, prihadzujem ešte jednu fľašu do batoha.

Presúkame sa drevenou lávkou na druhý breh Uhu (ukrajinsky Už) a prakticky okamžite sme konfrontovaní s realitou ukrajinského vidieka. Cesta je vymletá, neskutočne strmá, a tak postupne odpadávame z pedálov a začíname tlačiť. Pohľad do navigácie je neúprosný, výšku niekde nabrať musíme a osobne som rád, že je to takto a samotný hrebeň bude malina (kiež by som teraz tušil, ako to bude v skutočnosti).

Vychádzame na lúky nad dedinou a za chrbtami sa nám otvára obraz tvorený mozaikou drobných políčok a kľukatým hadom železničných koľají zakarpatského Semmeringu, ktoré sa strácajú v množstve tunelov, v snahe dostať trať na druhú stranu Užockého priesmyku (Užockyj pereval). Ako tlačím, zisťujem, že mi partia uniká. Holt, slabo som trénoval a toto je zájazd, kde sa nestojí, ale šliape naplno. Zatnem zuby, nahodím tempo a večne dobieham. Stúpanie sa zmierňuje, takže znova krútim bočným hrebienkom, akousi drobnou poloninou. V mladine na okraji lesa sa motá trojica chlapcov, hľadajú hríby. Prehodíme nejaké zdvorilostné pozdravy a po chvíli vychádzame na križovatke tróniacej na hrane monumentálneho prírodného amfiteátra. Najväčší šprintéri sa vybrali rovno, takže ich „vedúci zájazdu“ krikom navracia na správny smer. Ja sa zatiaľ dolievam tekutinami a očumujem dlhočiznú dedinku Karpatske pod nami, no oči už mieria na hrebeň po pravej strane. Polonina Bukovska sa nám prezentuje v plnej kráse, no stále nie v celej veľkosti. Zdá sa byť blízko, a tak odbočujeme a hravou hojdavou lesnou cestou kľučkujeme po koreňoch, mlákach a výmoľoch. Konečne cesta ubieha normálnym cyklistickým tempom. No v závere znova musíme tlačiť. Odmenou je zaslúžené dosiahnutie samotného hrebeňa. Nie zlý výkon, predbežná štatistika hodinovej jazdy: 5 km a 500 výškových metrov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Rozkladáme sa v tráve, každý osve a obžierame brusnice v dosahu. Neďaleko je drobné zarastené jazierko, nazvime ho pliesko, no je rozjazdené offroadom na bahnitú brečku. Aj to je miestna špecialita. Venujem sa preto radšej dokumentovaniu blízkych poľských polonín s dominantným vrcholom Tarnice. Na druhú stranu to s určovaním v ukrajinskom vnútrozemím nemám ľahké, no z oparu nesmelo vyliezajú aj poriadne vzdialené kopce.

Deň sa naštartoval ako z katalógu, poloninou pokračuje mäkko ujazdená cesta a po chvíli pedálovania sa nestíham obzerať od krásy, ktorá sa pred nami otvára. Všade kriaky brusníc hrajúce oranžovými farbami jesene, zelené lesy nenapadnuté hnedotou lykožrúta a pásmi holorubov, modré nebo a žiadne belasé chumáče, za ktoré by sa Oskar mohol schovať. Cyklistická extáza na seba nenechá dlho čakať, tiahly zjazd do výrazného sedla síce zamrzí stratou výškových metrov, no zapĺňa ma prívalom energie. A aj adrenalínu, lebo ťukanie do zadnej brzdovej páčky mi nedáva očakávanú odozvu. Brzda nebola úplne vo svojej koži predošlý deň, no až prvé poriadne klesanie ju dorazilo natoľko, že prestala prijímať pokyny. Dobrzďujem prednou a zmierujem sa s tým, že odteraz to budem musieť spúšťať opatrne. Zahrievam sa stúpaním na ďalší z takmer nespočetných vrcholkov hrebeňa. Cesta robí miestami traverz, nesmelý peší chodníček sa snaží držať rozvodia. Jazda po ňom je občas nepríjemná, lebo trsy brusníc sa chytajú do pedálov. No stále je to dobré.

Na okraji lesa parkuje Niva a vo svahu sú roztrúsené zhrbené postavy česajúce červené plody. Na hrebeni sa tmolí osamelý, ledva desaťročný, chlapec so psíkom. Pri pohľade na karavánu bicyklov v hodnote desaťročnej mzdy jeho rodičov sa s nami nesmelo dáva do reči. Aj on má vraj bicykel, ale nie horský. Pri otázke na rodičov ukazuje do doliny, a tak sa poberáme ďalej. Znova parádne klesanie, ktoré ale idem preventívne pomalšie, nech sa nevyložím na niektorom z výmoľov v ceste. Parťáci predo mnou začali stúpať (tlačiť) na Rozsypanec, no vidím slabo vyjazdenú cestu jeho traverzom. V dvojici sa teda rozhodneme oklamať hrebeňovku a odbočíme doprava. No v polovici obchádzky si motorizovaní zberači povedali, že stačilo a stopa nikam nepokračuje. Zabáram sa do mäkkého podkladu a po hrboľatých trsoch prenášam bicykel znova na hrebeň. Časová strata obrovská, námaha tiež. Odteraz nebudem podvádzať, sľubujem si v duchu... Chodníček sa kľukatí, vlní a s námahou udržiavam stopu. Cesta tu nie je, stratila sa kamsi hlboko v lese. V stúpaní ma víta trojica psov, no za horizontom aj trojica chlapcov s vedrami plnými brusníc. Vychutnávajú si koniec leta a možno čakajú na odvoz. Spolupútnici od nich kupujú trochu úrody do prázdnych cyklofliaš, aby vraj bolo čo po ceste chrúmať. Míňajú nás štvorkolky a pri počutí, ako sa s nasledujúcim kopcom morduje motor, mi nie je všetko jedno. Zbieram motiváciu a spoločne začíname tlačiť hore kotlom. Na hranici lesa vidím drevené žľaby, no vodu odtiaľto nevidno. Vyliezame na vrchol Veľkého vrchu (Velykyj Verch), kde padáme únavou do mäkkého vankúša a dopĺňame energiu. Konečne je poriadne vidieť dnešný cieľ – Pikuj, najvyšší kopec poloniny. Míňa nás dvojica cyklistov, vraj hore bivakovali a bola strašná zima. Je popoludní, premýšľam, čo robili doteraz, lebo vzduchom je to asi 5 km. Jem proviant a otváram poslednú z trojice fliaš.

Vrcholové problémy

Za zákrutou som našťastie zachránený, pod hrebeňom je stádo kráv a viditeľné pramene. S vodou sú na tom biedne viacerí, tak schádzame dole. Prvé napájadlo je rozšliapané dobytkom, druhé je v trochu lepšom stave a prítok vody do kaluže je viditeľný. Otŕčam fľaše a čapujem ľadový životobudič. Skupinka malých pastierov hrá improvizovaný futbalový zápas, v polčase sa budú musieť vymeniť, aby aj ostatní naháňali loptu počas útoku hore kopcom. Hrebeň sa otáča smerom na juh, máme nové výhľady na dolinu Zdenivky, ktorou sa budeme vracať. Obloha sa zapĺňa stádom barančekov, drevený živý skanzen je v každej doline, do ktorej sa teleobjektívom pozriem. Gýč je slabé slovo a slovný opis môže len povzbudiť myšlienky na to, čo v týchto úsekoch prežívam.

Návrat z raja mi ale pripraví nečakane môj bicykel. K polonefunkčnej zadnej brzde sa pridáva hlasná rana, po ktorej takmer končím na zemi. Prvý moment mi šepká, že som pri prudkom výšľape pretrhol reťaz, no zistenie je ešte horšie. Zadný náboj ide iba napevno s kazetou, voľnobežka sa zasekla a z horského bicykla mám razom „fixku“. Tak toto je konečná. Zbieha sa okolo mňa opravárensko/poradný tím, ktorý ma posiela nazad do sedla nad Bukovcom, odkiaľ vraj nájdem chodník do dediny a tam snáď ukecám nejaký odvoz do Užoku. Bicyklu ale dáme ešte jednu šancu, rozoberáme koleso a to sa po sérii dobre mienených rád (teda poriadnych kopancov do citlivých miest prevodového ústrojenstva) rozhodne znova fungovať. Normálne som sa videl, ako do článku spisujem odyseu vozenia mojej zelenej Hatatitly v kufri žigulíka, no deň je nateraz zachránený, a tak opatrne dupem do pedálov na cieľovej rovinke. Pyramída koncového a zároveň najvyššieho vrcholu poloniny Pikuja sa predo mnou dvíha v plnej kráse a kvôli tomuto úseku celá námaha rozhodne stála za to. Keď začíname stúpať po kamenných platniach, ide technicky do tuhého, no bicykel nakoniec odparkujem pod vrcholovým skaliskom, na ktoré vyliezam úzkym komínikom. Jeden bicykel nakoniec hore vynášajú aj chlapi z Humenného, nech sa pri betónovom pilieri dobre vyníma ako dôkaz zdolania vrcholu. Nastáva fáza zaslúženej odmeny vo výške 1406 metrov nad morom. Na moje počudovanie tu je s nami aj niekoľko miestnych. Mladá dvojica v mestskom oblečení sedí poniže, dvaja postarší páni sa vyzvedajú na náš pôvod. Nakoniec zisťujem, že nás spája navštevovaná univerzita. Nacvakám pol karty záberov na všetky strany, dorazím sladkosti a nakoniec musíme zaveliť na ústup a návrat, sme totiž stále len v polovici cesty.

Hlavný zjazd

Z vrcholu sa kúsok vraciame a na zlome stúpania nachádzame nevýrazný chodníček. V tráve sa skrýva množstvo kameňov, no s opatrnosťou sa jazdiť dá. Zadné koleso brzdím vložkou v gatiach a s vyžmýkanými platničkami schádzam na hornú hranicu lesa. Chodník je síce slabý, no stále zjazdný a toto je naozajstný bonus celého dnešného putovania. V mojom amatérskom ponímaní, technickejšie miesta strieda relaxačné klesanie. Sutinový padák preventívne tlačím, zvädnutá brzda a zjazdené plášte mi v kombinácii s divočinou zakarpatského lesa velia neriskovať. Parťáci s tlmičom zadnej stavby a poriadnym obutím si lížu povestnú smotanu. Vchádzame do mladšieho lesa, cesta je vychodená len ako chodník a takýto singel nás sprevádza až takmer do Ščerbovca. Ostávam v nemom úžase. Drevenicami obsiata dolinka, koníky, snopy sena na horských lúkach. Nebyť elektrického vedenia a satelitov, môžem fotiť historické pohľadnice. Cesta pomedzi domčeky je samozrejme bez asfaltu, povrch tvorí hlina a veľké okruhliaky. Odpružená vidla dostáva naplno vyžrať sto kíl nákladu a chápem, prečo sú všetky (tri) miestne autá odparkované na dolnom konci pri cerkvi sv. Ducha. Od miestneho dostávame tip na skratku do doliny Zdenivky, a tak za cintorínom ideme doprava. Vychodený chodník je občas rozrytý kravami, no takéto luxusné pojazdeníčko sa len tak nevidí.

Sme dole, v najnižšom bode dnešného výletu, 950 výškových metrov pod vrcholom Pikuja. Kolesá sa prvýkrát dotýkajú asfaltu, obraciame sa na sever a mierime hore tokom Zdenivky. Po chvíli vchádzame do dediny Paškivci (Paškovec). Oceľový most a aj betónové základy vedľa cesty hovoria jasne, viedla tade železnička. V starých mapách po nej niet ani stopy, no drevená cerkva sv. Bohorodičky tu stále stojí. A tak stojím tiež, obdivujem svojskú architektúru a dobieham skupinu, ktorú nejaké staré haraburdy nezaujímajú a hltá kilometre. Zložili sa v magazíne v dedine Perechresnyj. Idem za hlasom suchého hrdla a v regáli zbadám fľašu vytúženej miestnej malinovky – Živčik. Dvojica dvojlitrových PET-iek mi končí v batohu a popri platení stíham obdivovať tunajšie zvyky predaja. Chladničky sú naplnené pivom, vanilkové jogurty trónia v horúčave na pulte. Mraznička je plná kuracích nôh. A keď hovorím nôh, tak tým myslím nohy celé, kompletné a samozrejme bez akéhokoľvek obalu. Predaj je na kusy, cena sa počíta kalkulačkou, ktorá vytlačila tradičný ščot. Rozkladáme sa na schodoch, dobíjame energetické kapsuly, lebo vieme, že pôjdeme ešte hore kopcom. Štartujem v predstihu, lebo môj najbližší cieľ je neďaleko, drevená cerkva. Natretá ružovou farbou, s modrou strechou. V dedine Kičernyj nad dolinu sadá tieň, no vrcholky poloniny sú stále zaliate svetlom, a tak zdola pozorujem miesta, odkiaľ som pred niekoľkými hodinami obdivoval dedinky, ktorými práve prechádzam.

V Roztoke sa cesta výrazne stáča a rovnako výrazne prichádza aj o posledné zbytky asfaltu. Navyše otravné stúpanie. Fučím okolo kostola a na malej rovinke sa paradoxne teším asfaltu, lebo to na ňom tak nenadhadzuje, ako na kamenistej prašnej ceste. Pri škole sa predo mnou udeje scéna ako z lacného akčňáku. Ulicou sa tmolí podnapitý starší chlap, okolo preletí otlčený Passat, ktorý pri dedkovi prudko zastaví v kúdole prachu, ujca pekne naložia a letia preč. Fúha, do niektorých vecí je zjavne lepšie sa nemiešať. Za zákrutou ho znova stretávam, tackajúc sa okolo zvodidiel. Niekto mu trochu spracoval “fasádu”, ale z jeho výrazov chápem, že do krčmy na dolnom konci pôjde tak či tak. Poriadni gazdovia pripravujú statok na večer, do doliny sa zakráda cvrkot a s vypätím pojedám tajné zásoby gumených medvedíkov a očami sledujem šípku v navigácii, ako sa lenivo posúva smerom k sedlu nad Vyšnou Roztokou. Nie som úplne posledný, no parťáci evidentne dlho vyčkávajú, oblečení v teplejších vrstvách. Svetlo mizne dosť rýchlo, takže pre mňa žiadna prestávka a klesáme na druhú stranu do obce Husnyj. Cesta je vyslovene katastrofálna, hravo ju prekonáva čokoľvek, čo vyjazdia lesné mechanizmy. Niektorí odvážlivci to prakticky potme púšťajú na voľno, ja preventívne držím na tachometri dvadsiatku, aby som nevletel do nejakého kotla. Oproti sa derie dvojica svetlušiek, ktorú zblízka identifikujem ako stretávačky Moskviča. Starožitného, za volantom sedí deduško z minulého storočia a veselo krúti obrovitánskym volantom svojho nalešteného korábu, s ktorým akiste prežili celý život. V Husnom je vraj tiež drevená cerkva sv. Mikuláša, no už niet času na jej hľadanie, a tak zliezam do doliny a kľukatou cestou až do Užoku. Na križovatke s hlavnou cestou máme zraz. Vodiči medzitým išli pre autá odparkované o kilometer vyššie. Premýšľam ešte nad návštevou miestnej cerkvi sv. archanjela Michala, no tma a blízkosť odchodu ma brzdia. Aspoň mám o dôvod viac sa sem ešte niekedy vrátiť.

Cez čiaru

Na lavičke posedávajú miestni dôchodcovia, po ceste sa snaží pretackať kôň so zviazanými prednými nohami a poriadne dlhou reťazou na krku. Z tmy sa vynárajú domáce bicykle aj neosvetlené autá, z okien prúdi veselá dedinská vrava. Z doliny, ktorou sme prišli, sa vyrúti monštrum, offroad-truck s namontovanou karosériou sedmičkového bavoráka. Zjavne najvhodnejší dopravný prostriedok na tieto cesty zaplní ulicu revom benzínového osemvalca, no to dorazili aj naše skromnejšie motorové premiestňovadlá. Pri svetle čeloviek zisťujeme, že kôň zanechal naokolo svoje pobytové znaky a my sme po nich samozrejme pojazdili. Nejako ponakladáme bicykle do nosičov a do kufrov a mierime nazad na schengenskú hranicu. Ešte krátka zastávka v magazíne na nákup sladkostí a spotrebného proviantu a na čiare morálna facka. Pred nami stojí kolóna obstarožných Passatov kombi. Dostávam vysvetlenie, že majú veľkú nádrž, a tak ich priekupníci používajú na prevážanie lacného benzínu cez hranicu, keďže limit je stanovený na jednu nádrž… Posádky sa spolu zabávajú, občas spoločne potlačia. Menej šetrní alebo neorganizovaní naštartujú polozhnité vraky a posunú ich pár metrov ďalej. Obieha nás čierne Audi W12, uniforma vyskočí z búdky a urýchlene odnáša zábranu z “VIP” pruhu. Ukrajinci sa s nami veľmi pri kontrole nezabávajú. Koninou smrdiaci bicykel v zadnom rade sedadiel je zjavne dobrou cestou, ako sa vyhnúť podrobnej prehliadke interiéru. Na slovenskej strane sa ale hromadia autá, a tak Ukrajinci idú na kávu. "Naši" operatívne posilnia odbavovanie a po necelých troch hodinách sa môžeme radovať z dýchania schengenského vzduchu. Prekladám si bicykel na strechu svojho auta, ktoré som nechal na Slovensku, lúčim sa s partiou a osamote mierim do Košíc, aby som čo najrýchlejšie zaliezol do sprchy a postele, ráno má čaká cesta do práce. Ako inak, bicyklom...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek