Trasa

Hraničný prechod SK/UA (Ubľa/Malyj Bereznyj) – Velykyj Bereznyj (Veľké Berezné) – Behendjacka Pastiľ – Kosteva Pastiľ – Čornoholova – Bukivcovo – traverz Malej Holice – Lumšory

Deň prvý

Sobota, štyri hodiny ráno, odpočívadlo za Košicami. Účastníci zájazdu sa zliezajú a nakoniec to ukončíme na čísle štyri. Traja chlapi a jedna slečna. Smer: víkendové dobrodružstvo za hranicami Ukrajiny.

Sobota, šesť hodín ráno. Po zdolaní formalít sa ocitáme mimo ochrannej náruče Schengenu a v nonstop obchodíku na hranici sa zásobujeme proviantom za ľudové ceny. Slnko vykuklo nad hrebeňom a vyzerá to na mimoriadne pohodový deň. Trojica súputníkov sa zoznamuje s ukrajinskými reáliami, zvukom žigulíkov a širokým rozchodom železnice. Popri okukávaní stíhame dopedálovať aj do Veľkého Berezného, kde si na moste cez Uh robíme vyzliekaciu pauzu. Samozrejme vzbudíme pozornosť osadníkov, ktorí nás okrem pozdravov počastujú aj požiadavkou na nejaký finančný príspevok. Asi vyzeráme zbohatlícky, lebo suma 500 hrivien je aj napriek inflácii nie práve najmenší peniaz. Lúčime sa s novými priateľmi a mierime do kopcov. Cesta smerom na Ruský Močiar (Russkyj Močar) je asfaltová, no lepšie časy už zažila. Stále je to najpohodlnejší spôsob, ako nabrať výšku. Pelotón sa mierne trhá, a tak sa čakáme na prvej lúke s výhľadom. Niekoľko húpačiek a sme na rázcestí nad obcou Behendjacka Pastiľ.

Krátka bojová porada a ide sa na „prieskum“. Po lúke schádzame na cintorín, kde by mali byť vojenské hroby. Cintorín je, ako snáď všetky na Zakarpatí, zarastený a nevidíme skoro nič. Tráva je mokrá, topánky prepúšťajú vodu, a tak hľadanie vzdávame a ideme dole do dediny. Vítajú nás voľne poštekávajúce psy, kravské odpadové produkty a babička upratujúca pri kostole. Kľúče potrebné na prehliadku interiéru vraj nemá, ale vedela by zohnať. Poďakujeme za ponuku a ideme si prevetrať pľúca v strmom stúpaní z kotla, v ktorom sa dedina nachádza. Odmenou a možnosťou na predýchanie je tiahly kľukatý zjazd do koncovej obce Kosteva Pastiľ. Za posledným domom ešte chvíľu pedálujeme a keď nás miestny presvedčí, že správna cesta je naľavo, zosadáme a až na hrebeň (približne tristo metrov) tlačíme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Strmá zvážnica na druhú stranu sa mi veľmi nepozdáva, no prieskum okolia inú možnosť neponúka. Pionierska jazda čaká na mňa, s problémami deriem kotúče na vymletom koryte, obíjam držiak na GPS, seba v kriakoch a čakám dole. Boris po chvíli trasie nožičkami ako chrobák otočený na chrbát, zvyšní parťáci preventívne radšej tlačia. V doline stretávame partiu geodetov, vraj vytyčujú novú cestu do Čornoholovy. Výbavu majú profesionálnu a vedúca rukou máva po svahu v snahe naznačiť serpentíny do sedla. Necháme sa prekvapiť.

V Čornoholove si robíme krátku zachádzku ku drevenému chrámu sv. Mikuláša z roku 1794 a keďže čas pokročil, tak aj na občerstvenie a dokúpenie zásob v "mahazíne". Po natankovaní žalúdkov sa spúšťame na rázcestie, ešte zrakom vypátram pozostatky po lesnej železničke a už stúpame. Veterný polom postihol aj tento región a cesta je husto zapadaná. Prerezaná len na šírku auta a tam, kde sa dá obísť krajnicou, nie je prerezané vôbec nič. Asfaltka sa končí na rázcestí pod Smerekovom. My mierime do Bukivcova a na lesnú cestu ukazuje len drevená šípka s názvom dediny. Spolupútnici uveria môjmu tvrdeniu, že toto je naozaj správny smer, a tak stúpame. Navigátor nesklamal, skutočne vchádzame do dedinky v údolí, kde zastal čas a jediným výdobytkom civilizácie je elektrické vedenie, nad ktorým by zaplakal aj technik z Bangladéša. Dve starenky obrábajú skromné políčko a ochotne sa s nami dajú do reči. Pospomínajú na mladé časy, vyspovedajú nás a nakoniec odnavigujú ku drevenému chrámu sv. Anny z roku 1792, pri ktorom je latrína s druhým najlepším ukrajinským výhľadom. Pokocháme sa a ideme nazad na cestu. Na hornom konci dediny stojí niekoľko odparkovaných áut. Po chvíli vieme prečo. Pokračovanie je rozbité, kamenisté a absolútne nevhodné pre čokoľvek zo západnej automobilovej produkcie. Horné Bukivcovo je rázovitá horská usadlosť, kde ani líšky nechodia. Iba jeden veteránsky kúsok z produkcie AvtoVAZ. Strmou ulicou šliapeme pomedzi sporadicky obývané drevenice a naberáme potrebné metre. Nad poslednými domami sa otvára panoramatický výhľad, a tak zmierňujeme tempo. Posledné metre do sedla pod Malou Holicou (Mala Holycja), ale musíme znova dotlačiť. Stúpanie je nad moje nohy.

Konečne si dávame dlhšiu pauzu s výhľadmi do skutočnej zakarpatskej divočiny. Zbierame odvahu, identifikujeme kopce s holými vrcholmi a nabudení do ďalšieho pokračovania mierime slabo vyjazdeným traverzom znova do lesa. Cesta je tu už výrazná, no zahádzaná kamením a drobnými vetvičkami. Technickejšie, no príjemné jazdenie. Zábava sa avšak končí, keď cesta zmizne v chodníku a ten v pramenisku s metrovými balvanmi obrastenými machom. Včul buď, vedúci, múdry. Do doliny je to dvesto metrov a tam je zaručene cesta. Prenášaniu sa nevyhneme, vode v topánkach tiež nie. To čo je v bežne dostupných mapách uvedené ako cesta nižšej kategórie a svetoví majstri na GPS navigáciu tam s vervou pustia nič netušiaceho motoristu, je v skutočnosti len úbohá atrapa lesnej cesty. Potok síce tečie obďaleč, no početné prameniská po pravej strane zásobujú koľaje vodou. Okruhliaky, občas mäkký trávnatý podklad a stúpanie. Naši partneri na najbližšiu hodinu. Teda na viac, lebo dostávam defekt, samozrejme práve vtedy, keď je bicykel od blata.

Keď vychádzame na horské lúky, viem že máme vyhrané. Martin ma s mapou v mobile presviedča, že cesta napravo nás dovedie ľahko do doliny. Smola, sľubovaná odbočka tam nie je, a tak sa vraciame na naplánovanú trasu. Realitou je vymletý žľab plný kamenia a konárov, kde na necelom kilometri klesneme o takmer tristo výškových metrov. Záverečný prejazd cez potok by znamenal zakalenie kotúčov. S úľavou privítame sklad dreva aj pohodlnú šotolinu. Pozornosť si však vyžadujú mostíky z (občas chýbajúcej) drevenej guľatiny. Na rázcestí pri rozostavanej ruine penziónu si dávame výrobnú poradu. Ženská časť mužstva je morálne zdecimovaná, a tak ostáva. Zvyšok sa vyberie proti prúdu prítoku za hľadaním strateného mosta. Mosta zrúteného a dnes vedúceho nikam, no kedysi tvoriaceho spojnicu s obcou Ljuta. Kamenné základy sa nedajú prehliadnuť a letopočet storočného elegána vzdáva hold jeho staviteľom.

Vraciame sa na rázcestie, pri ktorom je povinná fotozastávka pri prvom z Lumšorských vodopádov. Rieka Turička vymodelovala sústavu mnohých kaskád, pričom päť z nich dostalo aj pomenovanie. Civilizácia je blízko, popri spoznávaní vodopádov stretávame aj niekoľko turistov z blízkej obce Lumšory. Tá je známa svojimi „kúpeľmi“, kde sa hostia pohodlne vykúpu v horúcej prírodnej vode a následne sa pekne prírodne ochladia v potoku. Popri obdivovaní turistickej časti schádzame až na dolný koniec dediny, kde máme rezervované ubytovanie.

Domáci Ivan nás očakáva. Ponúkne reštauračné menu v azbuke, na jej lúštenie si však privoláme mladú slečnu spoza baru. Dohodneme večeru, Ivan nás vezme na ubytovňu (rodinný dom oproti cez cestu). Polhodinka na sprchu a čisté oblečenie a takto naštartovaní mierime nazad do reštaurácie, kde sa stôl plní objednanými dobrotami. Kaďa s horúcou vodou je zarezervovaná, tak sa pre nás aspoň zakúri drevom v „klasickej“ fínskej saune. Jedlo, pivko, čapované nealko, zákusok. S Ivanom dohadujeme raňajky, no vytrvalo odmieta podávať ich skôr ako o deviatej. Nakoniec to ukecáme na chlieb s domácim syrom, ktorý nám pripravia ešte večer. Napráskaní si ešte doprajeme ohrev kostí a chladenie v bazéne so zelenou vodou. A hajde do postele, ráno je skorý odjazd.

Pokračovanie nabudúce