Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

MTB Lumšory – polonina Runa – Ljuta – Ubľa

Pokračovanie cyklovíkendu na Zakarpatsku má byť "expedičným" bonusom cez turistami neobjavené doliny, doplnené výstupom na samotný vrchol poloniny Runa (Rivna polonina) a nakoniec dlhým asfaltovým dojazdom so zastávkami pri drevených chrámoch. Znie to jednoducho, ale veci sa niekedy skomplikujú, najmä ak zasiahne matka Príroda alebo pán Murphy.

Vzdialenosť
91 km
Prevýšenie
+1700 m stúpanie, -1950 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 25.05.2014
Pohoria
Ukrajina - Zakarpatská Ukrajina: Východné Karpaty (Schidni Karpaty) – Rovná polonina (Polonina Runa/Rivna) a Užocká hornatina (Užockyj masiv) – Užanský NP (Užanskyj nacionaľnyj pryrodnyj park)
Trasa
  • Najvyšší bod: 1479 m n. m.
  • Najnižší bod: 195 m n. m.
Voda
prameň pri asfaltke v stúpaní na poloninu Runu, potoky
Doprava
horský bicykel
Ubľa (bus) - Snina/Stakčín (vlak, bus)
SHOCart mapy
česko-poľsko-ukrajinská mapa Užanský národní park (Východní Beskydy, Polonina Runa, Pásmo Pikuje), 1 : 50 000, karpaty.net/archiv/uzok-mapa.htm
Doplňujúce súbory
GPX súbor: runa.gpx

Trasa

Lumšory – jazero Komsomolcov – polonina Runa (Rivna polonina) – Preluka – Ljuta (Ľuta) – Tichyj – Volosjanka – Luh – Stavne – Žornava – Kostryna – Siľ – Zabriď – Velykyj Bereznyj (Veľké Berezné) – Malyj Bereznyj (Malé Berezné) – hraničný prechod UA/SK (Ubľa/Malyj Bereznyj)

Slnko ešte nenakuklo do doliny, keď balíme výpravu a mierime znova nahor dedinou Lumšory. Pri kúpalisku sa navigujeme na lesnú cestu a začínam odpočítavanie výškových metrov. Tisícka je správne číslo, ktoré chceme najneskôr do poludnia zdolať. Lesná cesta je spočiatku príjemná, hoci blatistá. Neskôr ale naberá na strmosti, takže pribúdajú úseky, kde tlačíme. Úľavu prináša dojazd k jazeru Komsomolcov. Horské zátišie, dvojica miestnych rybárov a my štyria likvidujúci neskoré raňajky. Idylka, ktorú nám kazí len nasledujúce stúpanie. Dopĺňame vodu z potoka, môže to byť nadlho posledný zdroj. Cesta sa prudko zarezáva do svahu v početných serpentínach. Na ich zdolanie treba mať niečo odjazdené, a tak poctivo vyberám zákruty vonkajším oblúkom v snahe vybabrať so sklonom. Hatatitla sa vzpiera ako plnokrvník a stavia sa na zadné, no prehnem sa dopredu a fučím. Partia sa trhá a postupne znova spája na hornej hranici lesa. Úchvatné výhľady do lesnatého vnútrozemia berú dych, a tak sa kocháme pri tlačení k panelovej ceste.

Dva pásy betónových blokov položené vedľa seba na rozchod nákladného auta znamenajú, že máme vyhrané. Odtiaľto to pôjde v sedle až nahor. Vyčasilo sa, slnko sa prudko opiera a morálku kazia aj nekonečné výhľady. Bude to ešte boj, metre nikto neoklame a rozložitý vrchol je stále ďaleko. Panel za panelom, občas odbočenie kvôli trčiacim roxorom a monotónne krútenie. Prestávka pri slabučkom prameni vedľa cesty je vítaná. Obmývame si spotené hnáty a vzhliadame k vrcholu kopca, ktorý nevidieť. Krátky oddychový úsek s traverzom, prudká zákruta a pred nami nekonečné stúpanie. Už nemám kam radiť nadol, nohy sa hádajú s hlavou, a tak sa dopujem sladkými zásobami. Už len kúsok, sledujem vrstevnice v mape a viem, že sa to zmierni. Je to tak, na obzore sa postupne zjavuje silueta ruín sovietskej vojenskej základne. Neklamný znak toho, že sme hore. Záverečné metre a môžeme si potriasať pravačkami. Dokázali sme to, 1479 nad morom, na bicykli. Oblačnosť sa rozhodla zahrať nebeské divadlo, rozhliadame sa na všetky strany. Objavujeme kopce a sedlá, ktorými sme išli a ktorými ešte dnes pôjdeme. Rozoznávame siluety poľských aj slovenských kopcov, romanticky hľadíme na horské dedinky pod hrebeňmi okolitých polonín. Dokonalá idylka, ktorú kazia len akési chmáry, čo sa nad nami zbierajú. Aladin hlásil popoludňajšie prehánky, a tak to aj vyzerá. Najvyšší čas zmiznúť z holého kopca niekam do relatívneho bezpečia doliny. Povinné vrcholové fotky s krížom aj pamätníkom výsadkárov a spúšťame sa trávnatým hrebeňom. Bonusová jazda za všetko trápenie smerom nahor. Neviem sa rozhodnúť, či si užívať zjazdovanie alebo fotiť výhľady. No v severnom kotli musíme stáť. Monumentálnosť výhľadov je fascinujúca, nie nadarmo je tu vychodený chodník po hornej hrane. Začíname prudšie klesať, cesta je čoraz kamenistejšia a reťaz búcha o rám stále nástojčivejšie. Veru, uživil by sa aj plnokrvník so zadným tlmičom. Dojazd na hranicu lesa je nádherným zavŕšením celého klesania. Ďalej to bude hardcore, 200 dole na kilometer vzdialenosti. Cesta sa stráca vo výmoľoch, štvorkolkári našťastie cez najhoršie úseky prejazdili obchádzky.

Vychádzame na malej lúke, niektorí ju nazývajú aj poloninou. V mapách je to Preluka. Je tu malý salaš s chovom koní, no po osadenstve ani stopy. Škoda, chcel som dojednať možnosť nocľahu na ďalší výjazd. Okrajom lúky stúpame do nevýrazného sedla, čoby vrcholu stúpania, kde ordinujem obedopauzu s výhľadom do doliny. Samozrejme, začína popŕchať. Najprv sa sťahujeme pod stromy, nakoniec balíme tábor a začíname klesanie. Cesta je katastrofálne rozbitá od lesníckej techniky, do toho mláky, kde pravidelne namáčam reťaz a kotúče. Dole kopcom pomáha gravitácia, a tak to s problémami ide. Dážď je však čoraz vytrvalejší, v doline zaliezame pod smreky a dávame tomu čas. No ani polhodina nepomáha, tak nahadzujeme goráčky a ideme moknúť. Blatisté galeje, druhé kolo, nás postretnú po chvíli na rozbitom lesnom sklade. No najhoršie prichádza až neskôr v roklinovitej časti potoka Ljutjanka (Ľuťanka). Jarné povodne si vybrali svoju daň, cesta je viac-menej zmesou okruhliakov upravených buldozérom. Samozrejme mokrých. Tu nepomôže ani najlepkavejšia zmes na plášťoch, tak to kompenzujem aspoň nízkym tlakom v duši. Keď sa cesta a potok zlúčia v jedno telo, ide všetko bokom a bicykel na klzkej platni tiež. S mávajúcimi nožičkami končím na chrbte vo vode. Jazde je koniec a korytom najhorší úsek radšej svorne tlačíme. Nakoniec zablatení prichádzame k vytúženej chatke nad Ljutou. Dážď prestáva, no bicykle potrebujú základnú údržbu pohonného ústrojenstva, aby sa vôbec rozbehli dole kopcom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zjazd do Ljuty je príjemný, len miestami doplnený blatom. Vzduch je masívne presýtený vlhkom lesa a v "mahazíne" za mostom majú všetko, čo hladný a smädný pútnik môže potrebovať. Sedíme na priedomí a postupne sa k nám pridávajú miestni mládenci na kus reči. Politiku odmietame, tak aspoň porovnávame ceny a život na oboch stranách hranice. A vyzvedáme sa na cestu, ktorou budeme pokračovať smerom do obce Tichyj. Chlapci sa nevedia dohodnúť, tak si ideme radšej po svojom. Bočná ulička je hotový stredovek, stoky z domov aj maštalí vypustené rovno na cestu. Teda zmes blata a kameňov, ktoré majú imitovať spevnený povrch. Chvíľami je to potokom, kde aspoň opláchneme kolesá. No za posledným domom je jazdeniu koniec. Strmý lúčnatý svah znamená tlačenie. A nie je ho vôbec málo. Nad kopcami sa znova černie a ideme rovno do búrky. Nechceme ju chytiť na hrebeni, tak ženieme tempo. Záverečné serpentíny sú orieškom určite aj pre pravý sovietsky offroad, no po chvíli sme na plochom sedle, kde sa dá konečne ísť na bicykli. Domáca príprava spoza mapy tu zažila totálne fiasko, ale tak to občas býva...

Začína výrazne pršať, a tak ochotne vítam odbočku do doliny. Neplánoval som ňou ísť, no je dobre prejazdená a na prvý pohľad zjazdná. Na našu smolu dážď neustáva a rochníme sa bahnom ako štyri prasiatka. Nad Tichým počujem okrem bubnovania na kapucňu pozdrav v cudzom jazyku. Obzerám sa, no nikde nikoho. Keď sa pozdrav zopakuje, z lesa sa vynára postava. Z lesného ducha sa vykľuje poľský cykloturista, ktorý sa vybral naťažko na Runu. Trekingový bicykel má skrytý v kriakoch a zvažuje, kam pokračovať. Vysvetľujem mu, že cesta nadol nám trvala 6 hodín a keďže je 18.00 h, tak hore by vyliezol niekedy nadránom. Ak sa tam netmolí dodnes, tak si hádam našiel nejakú stodolu v dedine. Nad cintorínom sa otvára pekný výhľad na dolinu s terasovými políčkami, no zároveň začína zablatené finále, kde sa na nás lepí všetko a bicyklom sa netočia ani kolesá. Prenášam do kriakov na kravský chodníček, kde to nasilu pedálujem dole kopcom. Mláky, bahno, predné koleso sliedi štupľami po kúsku trakcie v dvadsaťcentimetrovej vrstve brečky a do toho vedrá vody z neba... V dedine si od radosti zakričím na celú ulicu „asfáááált“. Topánkami a búchaním bicykla o zem zoškriabeme a otrasieme tretinu nánosu a chceme pokračovať. Nasadnem na Hatatitlu, no plávajúci prejav kolesa hovorí jasne, niekde je diera. V daždi zaliezam do akejsi drevenej stodoly s krytou predsienkou, kde rozbaľujem poľný servis. Stodola je, ako inak, hneď vedľa "mahazínu", z ktorého postupne vyliezajú mužíci ako z reklamy na ruský film a hodnotia moje opravárenské umenie. Babrem sa so zagebreným kolesom, no nakoniec je hotovo a môžem ísť. Dážď postupne utícha, Boris si medzitým opláchol tátoša v potoku. Ja ostávam verný špinavej klasike. Kolesá sa točia, radenie spolovice funguje, tak do toho nešahám a mierim dolinou k hlavnej ceste. Domáci podvečer zháňajú kravičky do maštale, takže si užívame blízke stretnutia tretieho druhu. Cesta-necesta, pánom je rohatá Malina a musíme sa uhýbať.

Expresný presun na chvíľu prerušujeme pri železničnom moste cez rieku Uh (ukrajinsky Už). Trať sa definitívne púšťa do boja s Užockým priesmykom (Užockyj pereval) a sústavou zaujímavých tunelov a mostov sa snaží nabrať potrebnú výšku. No ideme opačným smerom, stále nadol údolím Uhu. Teplota začína pomaly klesať, v mokrom oblečení to nie je žiadna zábava, tak sa zahrievame svižným tempom. Sme na hlavnom ťahu, asfalt nie je extra kvalitný a diery zakrýva voda. Občas to so mnou trhne a len dúfam, že neprerazím plášť. Dedina strieda dedinu, nezdržiavame sa a len za jazdy obdivujeme miestnu architektúru a inakosti bežného života na druhej strane hranice. Prestávky na fotenie a doplnenie živín si robím len pi staručkom židovskom cintoríne a pri začiatku náučného chodníka, ktorý je venovaný bunkrom obrannej línie Arpád.

Prívalové dažde zaúčinkovali a miestami ideme po zatopenej ceste alebo vidíme masy vody valiace sa z lesa do záhrad. Domáci nám potvrdzujú, že tu mali pred pár hodinami veselo. Nakoniec sme možno to najhoršie nejako obišli. Dažďové mračná sa trhajú a miestami vykúka aj slniečko v snahe potešiť nás farbami zlatej hodinky. Nad Žornavou musíme chvíľu šliapať do kopca a veruže prejdené kilometre začínam cítiť.

Dediny Siľ aj Kostryna síce ponúkajú návštevu drevených chrámov, no morálka klesla, máme meškanie, a tak nezastavujeme... Svetlá Veľkého Berezného vítam s úľavou, lebo viem, že už to nebude ďaleko. Večerný život v centre sa rozbieha a aj obchodíky a vysvietené okná sú malým veľkým ostrovom civilizácie. Nie nadarmo sme v okresnom meste a nebyť pokročilého času, zdržali by sme sa na nejakom posedení. Finále ku hranici ešte prerušíme nákupom lacného proviantu do domácnosti a obvešaní igelitkami dopedálujeme k hranici. Ukrajinci nás vybavia bleskovo, na slovenskej strane si chvíľu postojíme. Cítim ako smrdíme na 3 metre a zhruba takýto odstup si od nás drží aj colná kontrola. Na parkovisku idú bicykle na strechu. Oblečenie do igelitového vreca v kufri a pasažieri majú vstup povolený len v trenírkach. Ostávajú len nejaké kilometre domov do Košíc, kde sa pred polnocou lúčime s víkendom. Zážitkami bol nabitý, no ráno treba do práce. Sprcha a do postele...

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

Najnovšie