Trasa

Rešica – Veľký Povraz – Janík – vodná nádrž Janík – Mrazivé – Paľova studňa – VN Janík – štátna hranica SK/HU – Lipník – Rešica

Moja povestná lenivosť mi káže využiť motorové možnosti presunu na maximum, a tak svoje štvorkolesové prevážadlo parkujem na smetisku nad Rešicou, koncovou obcou na maďarsko-slovenskom pohraničí. Hneď po prvých metroch pedálovacej jazdy som odmenený peknými výhľadmi na kotlinu medzi Turňou nad Bodvou a Košicami. Volovské vrchy sa veľmi nesmelo vynárajú z letného oparu, no krása agrárnej krajiny nablízku je tiež postačujúca. Poľná cestička je luxusná, celý čas výhľadová, keďže vedie hornou hranou Bodvianskej pahorkatiny. Okolo mňa sú slnečnice v plnom kvete, kukuričné lány navádzajú na samoobsluhu a užívam si dávku ostrého slnka a vône vidieka. Jazdou plaším niekoľko zajacov, bažanty a mihne sa aj srnčí zadok.

Trvá to len chvíľu, kým dorazím do susednej dediny Janík. Privíta ma družstvo, od ktorého mierim do bočnej uličky a na hrádzu odvodňovacieho kanála. Čakal som chodník, no je tu len slabo ujazdená tráva, po ktorej sa vôbec nejazdí pohodlne. Samozrejme, som tu jediný návštevník a spoločnosť mi robí len brechot psov z blízkych dvorov. Odyseu ukončím pri moste cez potok Ida, ďalej sa mi romantickou alejou už nechce. Odfotím si mačacie hlavy, ktorými je vykladaný povrch cesty a zamierim do dediny. Ospalá usadlosť sa postupne mení na mix hlinených domčekov a novodobých sídiel. Z dvorov počuť maďarčinu, tak na pozdravy cudzincovi aspoň kývnem hlavou a mierim na horný koniec smerom k vodnej nádrži Janík. Rybársky raj je na moje šťastie bez komárov, na hrádzi si chvíľu vychutnám atmosféru a vydám sa na menší prieskum okolo brehu. Cez pokosené pole sa dostanem až ku farme, od ktorej na mňa vyštartuje trojica psov. A najväčší strážca je na reťazi pri mostíku, ktorým sa potrebujem dostať na druhý breh. Gazdu ani po chvíli čakania nikde nevidím, tak musím nahodiť spiatočku a vrátiť sa znova okolo jazera na cestu.

Staručká asfaltka má pre mňa osobité čaro, vedie na bývalý hraničný priechod do maďarskej obce Perecse, no dnes zarastá a využívajú ju len traktory. Prechádzam krovinami, asfaltu ubúda, až sa zmení na hlinenú šotolinu. Zhora prichádza mladá dvojica na bicykloch, ja si zatiaľ fotím podvečerné výhľady a nalievam sa tekutinami. Aj 100 výškových metrov mi dnes dáva akosi zabrať. Prícestný kríž na hraničnom hrebeni je pre mňa znamením, že som hore. Bielo-červené kamene, maďarské drevené turistické šípky a výhľad do slovenského vnútrozemia...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Posedím, vychutnám si zvuky aj vône leta a nakoniec zamierim popri štátnej hranici na východ. Cesta je v relatívne dobrom stave, mierne klesá, ale v lese je pomerne tma. Na ostrom zlome hranice sa poradím s navigáciou a vlastnými očami, ktoré ma neomylne navádzajú na dvojicu mohutných stromov. V mape je cesta, no mám pred sebou len rozoranú lúku. Poskakujem ako besná koza, no nakoniec sa mi podarí dopedálovať ku chráneným lipám malolistým. Ich vek je odhadovaný na 300 rokov a takto medzi poliami sú na trochu netypickom mieste. Ale v 18. storočí to tu určite vyzeralo inak.

Tma sa neomylne zakráda a preberá nadvládu. Moje oko poteší dobrá dohľadnosť na hrebeň Slanských vrchov, no našli si ma komáre, tak sa dávam na ústup. Makadamovou cestou sa spustím nad Rešicu a posledné metre ku smetisku si dám výšľap do kopca. Auto mi nikto nezošrotoval ani nepostavil na tehly, takže naložím bicykel na strechu a zamierim domov. Veď aj zajtra je deň.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek