Trasa

Častá – Papiernička – Hubalová – sedlo Skalka – Sklená huta – Častianska dolina – Častá

Výjazd sa v myšlienkach začal ešte uprostred zimy, kedy sme na snežniciach skúmali západný okraj zvernice. Motali sme sa vtedy okolo Starého vrchu a v hlbokom snehu sme sa otočili pri Panskom dome. Obdivoval som vtedy príjemnú bežkársku trasu k Hubalovej a povedal som si, že sa sem budem musieť vrátiť na bicykli. Keďže pri bicyklovaní fotografovanie prudko zanedbávam, prikladám sem aj zopár fotiek z vtedajšej vychádzky.

Autíčko parkujem kúsok od kostola v Častej, montujem kolesá na svoj veterán - bicykel a v mobile skúmam trasu, ktorú som si vopred naklikal v plánovači. Vydávam sa do uličiek podľa čiary na mape a zisťujem, že rozcvička na akejkoľvek rovinke sa nekoná. Okamžite prekonávam strmšie stúpanie, v ktorom sa zahrievam na pracovnú teplotu po 100 metroch. Za odmenu sa dostávam veľmi rýchlo do lesíka nad obcou, cez ktorý by som sa mal prepracovať k hradu Červený kameň.

Ako tradicionalista som posledných 30 rokov používal klasické klipsne, ale teraz sa na starých kľukách skvejú SPD pedále. No a napriek predchádzajúcemu tréningu vypínania nohy sa na jednom mieste “zabúdam” a bezmocne sa kotúľam na pravý bok. Formálne preklínam civilizačné vymoženosti, ale v duchu viem, že po prvých skúsenostiach v cyklistických tretrách sa už k starému systému nevrátim. Nič sa mi nestalo, vypľúvam vetvičky, lístie a som pripravený pokračovať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po úvodnom stúpaní a krátkej jazde lesom sa zrazu objavuje hrad, ale dnes sa mu nejdem venovať a získané výškové metre opäť stratím pri zjazde k riečke Gidra. V jednej chvíli si uvedomujem, že podaromnici idem po asfaltke, keď kúštik odo mňa vedie lesná cesta, tak tam prechádzam po lúke a vychutnávam si zjazd do doliny. Tam z nejakej brány vybieha biely psík, ktorý s vycerenými zubami a štekotom uprene hľadí na moje lýtko, tak nelením, dupnem do pedálov a so psom si dávam súkromné preteky. Vyhrávam, ale pocit víťazstva má aj havo, ktorý hrdo dáva najavo, ako odohnal od zvereného domu nebezpečného votrelca.

Popri známom papalášskom zariadení v Častej - Papierničke začínam stúpať po asfaltke a som zvedavý, či sa bude dať vojsť do zvernice. Ak by bola brána zatvorená, pokračoval by som po modrej značke na Zochovu chatu, ale dolina je dnes prístupná, tak ďalší bod trasy bude vodná nádrž v lokalite Pri rybníku. Lesy sú ešte v zimnom spánku, ale všetko sa chystá na blížiacu sa jar.

Fučím hore kopcom a oddych si doprajem na lavičke priamo na hrádzi vodnej nádrže. Je to neobyčajne romantické miesto, nad jazerom je pekná usadlosť, ktorá by bola priam stvorená na to, aby tam spisovateľ nič nenapísal, lebo celý čas by chodil na túry, na huby a prípadne by rúbal drevo, aby si mohol opekať slaninu.

Sklon cesty sa postupne zvyšuje, rozoznávam miesto, kde sme so žienkou prekročili dolinu na snežniciach (viď foto), keď sme počas zimy potichu skúmali zákutia lesov. Na obrazovke mobilu sa objavuje cyklotrasa zo Zochovej chaty na Hubalovú, som prekvapený, ako je blízko, keď ja som ešte hlboko v doline.

Áno a to je práve tá zrada - posledný úsek cesty von zo zvernice je dosť strmý a fučím na najľahšom prevode ako lokomotíva. Jeden kamarát sa ma potom pýtal, ako rýchlo som to prešiel, tak som naňho škaredo pozrel a povedal - mám vyše 20 kg nadváhu a takmer 50 rokov, máš ešte nejaké otázky?!

Jedna z najdôležitejších zásad starého cyklistického svišťa hovorí jasne:

Kým ti prevísajúce brucho bráni v pohybe stehien, zle sa ti bude dupať do kopca. S úplnou férovosťou treba dodať, že ak brucho stehnom dvíhaš, tak pri pohybe nadol ti zas bude trošku pomáhať, a tak sa to celé trochu vykompenzuje, ale tak či tak to nie je celkom ono. Takže k tomu patrí dodatok - je lepšie mať pneumatiky iba na ráfikoch.

Onedlho prichádzam na sedlo Hubalová, kde opäť využívam otvorenú bránu na vstup do zvernice. (Cez plot je urobený rebrík, tak sa dá vojsť, aj keby bola zamknutá.) Kedysi dávno som s rovnakým bicyklom išiel hrebeňovku Taricových skál a kto to tam poznáte, isto budete súhlasiť, že to nebol vôbec dobrý nápad. Preto dnes idem radšej obchvatom popri Panskom dome. Na stromoch dokonca vidím zopár patinovaných červených značiek, čo ma prekvapuje, lebo vôbec si nespomínam, že by som trasovanie červenej magistrály zažil - vtedy to ešte bolo súčasťou Cesty hrdinov SNP.

Idem teraz po štandardnej cyklo/bežkárskej trase k Panskému domu (prikladám k článku pár starších fotiek ešte zo snežnicovej túry) a pohľad na zrúcaninu vo mne vyvoláva trpké pocity. Je to úžasné miesto, ktoré má huncokársku minulosť a možno to tu postavili ešte Pálfyovci, nechápem, ako mohol niekto dopustiť, že sa to prestalo využívať. Na webovej stránke www.huncokari.sk dokonca jeden pamätník rozpráva, že tu žil jeho dedo.

Lesná cesta je po ťažbe radlicou zrovnaná, našťastie sa po nej ide celkom dobre a o chvíľu preliezam v sedle Skalka plot na rebríku. Na opačnej strane chýbajú priečky, ale nakoniec to zvládam bez problémov. Oživujem si spomienky na inú túru s Monikou, kedy sme neďaleko odtiaľto kráčali po skalnatom hrebeni Bielej skaly a smerovali na Jelenec a Geldek a navštívili tiež Holint. Vtedy sme sa cez plot dostali dierou kúsok od sedla.

Modrá turistická značka je pekným cyklistickým zážitkom, miestami odhadzujem z chodníka popadané konáre zo zimnej kalamity, niektoré padnuté stromy zvládne iba motorová píla. Až na jeden úsek, kde je strmý skalnatý hrebienok, to aj menej zdatný cyklista prejde celé v sedle, keby som nebol sám, tak si aj to možno trúfnem, ale bez parťáka nejdem riskovať zlámané hnáty a vybité zuby.

Neskôr si užívam perfektný zjazd ku Sklenej hute, akurát si hovorím, že by bodli hydraulické brzdy. Dolu sa ma vypytujú na cestu dvaja cyklisti, čo by chceli ísť do Sološnice a o chvíľu fučím na stúpaní pod úbočie Geldeka. Tí dvaja boli jediní, koho som poobede na bicykloch stretol. Potím sa jedna radosť, to určite plače moja slanina. Nepokračujem na Zabité, ale idem opäť k plotu zvernice, rúbaniská umožňujú širšie výhľady, sem-tam sa treba dostať cez upravené prechody cez ploty.

Spomienky mi búšia v hlave, tu som bol už veľakrát, jedna z túr sa dostala aj do článku o Skalke. Stúpanie trochu znepríjemňujú stopy terénneho auta, ktoré vyrylo hlboké koľaje, ale inak sa to dá zvládnuť celkom v pohode. Slnko sa kloní k západu, ochladzuje sa a navliekam si vetrovku, lebo čakám len zjazd do Častej. Ale napriek tomu ma prekvapia ešte dve stúpania a až potom hrkotavo schádzam kamenistou cestou do doliny, ráfiky musím mať od brzdenia horúce.

Je večer, pociťujem chlad posledného zimného dňa a som vytešený z perfektného zážitku. Ak niekto potrebuje kratšiu trasu alebo sa po dlhom čase dostáva do kondície, toto bude možno ideálne riešenie. Obchvat Taricových skál je výhodný aj pre diaľkovú trasu po hrebeni Malých Karpát, ale to už bude iná kapitola.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek