Trasa

Großschönau – Herrenvalde – Weberberg – Lausche (Luž) – Falkenstein – Oybin – Hain – Hochwald (Hvozd) – Kammloch – Sokol – Petrovice – Polesí – Rynoltice – Jitrava – Na rozkoši – Buk republiky – Kryštofovo Údolí – Křižanské sedlo – Dánské kameny – Výpřež – Ještěd – Ještědka – Pláně pod Ještědem – U Šámalů – Rašovka – Javorník – Jeřmanice – Milíře – Císařský kámen – Vesec – Liberec

Großschönau – Lausche (Luž)

Moja cesta začína v Liberci, odkiaľ sa vlakom presúvam do Nemecka. Cieľovou stanicou je mestečko Großschönau, kde sa začína túra. Po hodinke vo vlaku vystupujem na železničnej stanici a s pomocou mapy v mobile začínam plánovať počiatočnú trasu výletu. Za mestom sa rozhliadam po okolí a sledujem významné orientačné body a zaujímavé miesta, ktorý by som nemal vynechať. Po chvíľke je všetko jasné – prvým cieľom je najvyšší vrch Žitavských a Lužických hôr - Lausche (Luž).

Cesta na Luž smeruje po modrej turistickej značke cez dedinky Neuschönau a Herenwalde a v lese sa kľukatí okolo vrcholov Buchberg a Weberberg. Stúpanie je plynulé a lesná cesta umožňuje pohodlnú jazdu na hrebeň. Po necelej hodinke sa ocitám na hraničnom hrebeni v sedle Černá brána, odkiaľ pokračujem po modrej na Luž. Hrebeňom vedie i červená značka, ktorá pretína Lužické hory. Tá sa však pred najvyšším vrcholom odkláňa na českú stranu, ktorá je výrazne strmšia, a preto nie je vhodná pre cyklistov. Na vrchol teda vystupujem z nemeckej strany, kde je sklon svahu miernejší a cesta rovnejšia.

V polovici svahu zosadám z bicykla a začínam tlačiť, pretože kamene na výstupovej ceste neumožňujú plynulú jazdu do kopca. Napravo od cesty sa vypína zaujímavé skalné rebro, na ktorom je vyhliadka s lavičkou. Tú zospodu neuvidíte a s bicyklom sa k nej dostanete až tesne pod vrcholom Luže. Po odbočke na vyhliadku prichádzam na vrchol, kde sa nachádzajú základy bývalej chaty a telekomunikačné antény. Z vrcholu je nádherný panoramatický výhľad na široké okolie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Falkenstein – Oybin

Na Luži opäť pozerám do mapy a vyberám si trasu, ktorá vedie ponad pieskovcové skalné mesto nad Jonsdorfom. Z vrcholu pokračujem asi 400 metrov po zelenej, potom sa napájam na modrú. Modrou pokračujem k vrcholu Hohlstein, kde odbočujem na červenú a tou sa vydávam ku Krkavčím kameňom (Rabenstein). Pred Rabensteinom zostupujem z bicykla a tlačím ho do kopca, pretože chodník je pomerne úzky a vystupujú z neho veľké kamene. Asi po 100 metroch tlačenia a prenášania sa dostávam pred dominantnú skalnú vežu, ktorá dostala názov Falkenstein (Sokol). Pod vežou je dosť rušno, pretože na jej vrchol lezie mladík, ktorého povzbudzujú spolulezci. Chvíľu sledujem ako lezec prekonáva posledné metre a vydávam sa na cestu k Varhanom (Orgel).

Varhany sú zaujímavé najmä kamennými útvarmi, ktoré majú tvar 5-bokých a 6-bokých stĺpcov. Pripomínajú píšťaly organu, podľa čoho dostali názov. Z Varhanov je taktiež nádherná vyhliadka na Nonnenfelsen (Jeptišky) a na Lužické hory. Od Varhanov pokračujem okolo kováčskej dielne nad lomom Schwarzes loch (Čierna diera). Kováčska dielňa dnes slúži ako múzeum, no keď som prechádzal okolo, bolo zatvorené. V blízkom okolí dielne je viacero zaujímavých miest a skalných útvarov, ku ktorým vás privedú chodníky. Ja som však zavítal iba do miesta zvaného Schnapslager, pretože som nechcel nechávať bicykel bez dozoru a pokračoval som ďalej po červenej.

Necelý kilometer pred dedinou Oybin som odbočil na zelený náučný chodník, pretože som vedel, že sa tam niekde nachádza hrad a v mape to vyzeralo na zaujímavú cestu medzi skalami. Pustil som sa dolu dolinou a v polovici údolia som potom objavil úzky chodník, ktorý sa stráca medzi skalami. Zo začiatku to išlo celkom v pohode. Sklon svahu sa však začínal zväčšovať a pribudli stupňovité terasy, ktoré neskôr prerástli do kamenných schodov. Zdvihol som teda bicykel a vyniesol som ho cez 150-200 schodov. Už počas stúpania po schodoch bolo vidno hradné múry. Na konci však čakalo prekvapenie. Na plošine za posledným schodom sa nachádzalo parkovisko, ku ktorému viedla asfaltová cesta a červená značka, ktorú som si v mape akosi nevšimol. Vzhľadom k tomu, že som si nemal, kde odložiť bicykel (nemal som zámok), návštevu hradu s kláštorom som vynechal a vrátim sa nabudúce.

Hochwald (Hvozd) – Sokol

Od kláštora som pokračoval po žltej značke cez dedinku Hain, smerom na Hochwaldhof. Pod vrcholom Hvozd (Hochwald) som prešiel na českú stranu a po červenej som vystúpil na vrchol. Pre cyklistov je vhodnejší výstup po modrej, ktorý je ľahší a dá sa absolvovať na bicykli. Výstup z českej strany je možné absolvovať iba s bicyklom na pleci.

Na Hvozde sa nachádza vyhliadka a nemecká chata, kde si môžete dať pivo alebo obed. Na terase je zakázaná konzumácie vlastného jedla a nápojov, na čo upozorňuje tabuľa v češtine. Z Hvozdu je vidieť takmer na všetky svetové stranu, ale ak by vám to nestačilo, tak sa môžete presunúť o 300 metrov na sever, kde je ďalšia nemecká chata a vyhliadková veža, do ktorej sa vstupuje cez turniket. Vstup je spoplatnený 1-2 eurovou mincou.

Vzhľadom k tomu, že som nemal presný plán cesty, na vyhliadke som si poriadne prezrel krajinu pod Hvozdom a zaujal ma kopec Sokol, ktorý sa nachádzal na českej strane Lužických hôr. Pozrel som do mapy a naplánoval som si cestu tak, aby som mohol vystúpiť aj na jeho vrchol.

Z Hvozdu som zišiel na Kammloch, kde som prekročil česko-nemeckú hranicu a po červenej som pokračoval na Sokol, kde som objavil základy po niekdajšom hrade a miesto, na ktorom som nocoval, keď som pred 10-timi rokmi prvýkrát zavítal do Lužických hor.

Presun na Ještědský hrebeň

Zo Sokola som pokračoval po červenej do Petrovic. Tam som sa napojil na modrú, ktorá je značená ako Medzinárodný náučný chodník Lužické a Žitavské hory. Zaujímavosťou na trase je pás pohraničných betónových opevnení, ktorý križuje turistický chodník. Dokonca jeden z bunkrov sa nachádza len pár metrov od cesty. Po modrej som sa presunul do obce Polesí, kde som sa napojil na asfaltku do Rynoltic.

Z Rynoltic som postupoval po hlavnom cestnom ťahu na Chrastavu. Tento úsek síce nevynikal prevýšením ani nedostupným terénom, no pri spätnom pohľade ho hodnotím ako najťažší, pretože som sa musel popasovať s nepríjemným protivetrom. Na Ještědský hrebeň som nastúpil po modrej značke, ktorá vedie do sedla pod Dlouhou horou (nachádza sa tam pamätný strom i pohraničné opevnenia). Nie je to síce hlavná hrebeňovka, no mňa zlákalo najme to, že som nemal prejdený úsek Na rozkoši – "Buk republiky". Od pamätného stromu som pokračoval zjazdom po žltej do dediny s názvom Kryštofovo Údolí.

Poznámka:
Celkom zaujímavá trasa s pomerne dlhým zjazdom po lesných cestách je modrá hrebeňovka. Tú som však vylúčil, pretože som ju absolvoval pár dni pred výletom a na cestách bolo blato po lesných traktoroch, ktoré zvážali drevo na sklad. Mimochodom, Kryštofovo Údolí patrí medzi najzaujímavejšie lokality v Ještědskom hrebeni. Dedina je zaujímavá drevenými chalupami, orlojom a železničnými viaduktami.

Kryštofovo Údolí – Ještěd

Ide o úsek s najvyšším prevýšením a vašu kondičku tam po 50 kilometroch preverí približne 600 metrové stúpanie na najvyšší vrchol hrebeňovky. Cesta z dediny pokračuje do Křižanského sedla a odtiaľ hlavným hrebeňom po červenej značke alebo po cykloznačke, ktorá vedie po spevnenej ceste pod hrebeňom. Vydávam sa po cyklochodníku a vyhýbam sa Malému Ještědu. Úsek od Křižanského sedla až po Výpřež je pomerne zalesnený a až na pár výnimiek s výhľadom na Ještěd, čaká vás iba plynulé stúpanie po spevnenej ceste lemovanej vysokým smrekovo-bukovým porastom. Zaujímavosťou na trase, môže byť zastávka na Malom Ještěde (pri jazde po červenej značke) alebo na Dánskych kameňoch (dostupné pri jazde po cyklochodníku).

Z Výpřeže vedie na Ještěd náučný chodník Terasy Ještědu, ktorý kopíruje asfaltovú cestu. Vhodná je najmä pre menej zdatných cyklistov a pre tých, ktorí nemajú v láske tlačenie a nosenie bicyklov. Volím si pokračovanie po červenej, aby som si vychutnal posledné vážnejšie stúpanie. Po prekonaní blata a snehových polí sa dostávam do najvyššieho bodu na trase a vychutnávam si nádherný výhľad na všetky svetové strany.

Z Ještědu sa mi ešte nechce domov, preto sa púšťam do hrebeňovky, ktorú som celú zimu brázdil na lyžiach a pokračujem ďalej na východ. Prechádzam okolo Černého vrchu, Skalky a nezastavia ma ani Pláne pod Ještědom, kde je turistická chata. Za Pláňami sa značka mení na modrú a cesta vedie lesom, okolo pamätníka česko-nemeckých robotníkov, ktorí koncom 19. storočia manifestovali za svoje práva. Cesta neskôr vychádza na lúky a zavedie vás k samote U Šámalů, kde si môžete oddýchnuť pri pive s výhľadom na Lužické hory a Ralsko.

Modrá značka potom pokračuje po lúkach na Rašovskom hrebeni, z ktorého si môžete vychutnať výhľady na všetky svetové strany. Ak ste si neurobili zastávku na Pláňach alebo U Šamalů, zastaviť sa môžete v sedle na Rašovka, kde je reštaurácia s rozhľadňou. Nezastavujem sa a pokračujem po ceste okolo ovčej farmy do Šimonovic a potom cez Dlouhý most a Milíře až k drevenej rozhľadni na kopci Císařský kámen, odkiaľ je nádherný výhľad na Liberecko a Jablonecko.

Poznámka:
Cesta z Rašovky cez Šimonovice a Dlouhý most je síce celkom príjemná, pretože ide o zjazd po asfaltovej ceste, no zaujímavejším variantom je pokračovanie po modrej, ktorá vedie cez Rašovské sedlo na Javorník, kde sa nachádza hotel Obří sud. Z Javorníka sa potom pokračuje po zelenej, ktorá vás privedie až k rozhľadni Císařský kámen.

Od rozhľadne pokračujem po zelenej (na západ). Prvých 200 metrov na vás čaká nezjazdný kopec, ktorý je potrebné absolvovať pešo. Potom sa začína lesná cesta, ktorá je vhodná pre horský bicykel. Približne po 1 kilometri sa končí lesná cesta a začína asfaltka. Po ďalšom kilometri sa opäť dostávam na lesnú cestu, ktorou míňam posledný zalesnený kopec a dostávam sa k Veseckému rybníku, kde sme si ako študenti chodili často zaplávať. Pri rybníku sa nachádza lúka a niekoľko ohnísk na opekanie, preto sa tam oplatí zastaviť a oddýchnuť si. Za rybníkom začína mestská časť Vesec a do centra Liberca sa dostanete po asfaltke.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek