Odkedy bol otvorený Sandbersko - pajštúnsky geopark (SAPAG, apríl 2015) a osadená posledná náučná tabuľa, rozmýšľal som, ako si spraviť výlet do najvzdialenejšieho miesta (v mojom prípade) tohto zaujímavého projektu. Čas plynul rýchlejšie, ako by som si želal a nakoniec som Limbašskú vyvieračku navštívil až v letnom období bicyklom. Ďalším impulzom k absolvovaniu cyklotúry bol fakt, že Železničná spoločnosť Slovensko vytvorila priame spojenie na trati Leopoldov - Malacky, čím sa mi zjednodušil návrat do Devínskej Novej Vsi.

Trasa

Devínska Nová Ves, železničná stanica - Zahorska Bystrica - Marianka - Stupava - Borinka - Medené Hámre - Veľký, Malý Javorník - Tri bresty- Limbašská vyvieračka - Limbach - Pezinok

Po úmorných letných horúčavách nastalo ochladenie, trocha popršalo, a tak sa s malou dušičkou ohľadne množstva vody pretlačenej vyvieračkou, vydávame na cesty. Ťažká oceľová obloha neveští dobré podmienky pre fotografovanie, ale na druhej strane si hovoríme, že sa bude dobre šliapať do pedálov.

Ku Karpatom

Na železničnej stanici míňame pamätnú tabuľu informujúcu, že 20. augusta 1998 uplynulo 150 rokov od príchodu prvého parného vlaku na Slovensko. Vlak išiel po trati Viedeň – Gänserndorf – Marchegg - Devínska Nová Ves - Bratislava. Vchádzame na cestnú komunikáciu a po miernom klesaní prechádzame na druhej križovatke vľavo na zelenú cykloznačku, vedúcu okolo čističky odpadových vôd. Za Strednou odbornou školou Policajného zboru vchádzame na panelovú cestu popri potôčiku Mláka. Otvárajú sa nám výhľady na pole so strniskom a Devínsku Kobylu. Na severnom úbočí Kobyly je zreteľne vidieť bývalý lom Štokeravskej vápenky, kde sa našli vzácne skameneliny primátov, lebka tuleňa a iné. Po 1,2 km poskakovania po spojoch betónky vchádzame na hlavnú cestu vedúcu do miestnej automobilky. Premávka je hustá, ale vzdialenosť jedného kilometra po krajnici širokej ako jeden pruh cesty zdolávame bez úhony. Za kruhovým objazdom vchádzame na cestu využívanú len mechanizmami poľnohospodárskeho družstva a výnimočne osobnými autami. Klesáme k úrovni diaľnice D2. Nadjazdom prekonávame diaľnicu a poza družstvo vchádzame do Záhorskej Bystrice. Sme pod Karpatmi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Záhorskými dedinkami

Najstaršia písomná zmienka o Záhorskej Bystrici je z roku 1314. Bola poddanskou osadou stupavského panstva. V roku 1377 ju uhorský kráľ Ľudovít I. daroval rádu paulínov z Marianky. V roku 1592 na základe urbára možno sledovať prevahu chorvátskeho obyvateľstva. V 17. storočí sa stala súčasťou stupavského panstva. Fotíme si zopár pôvodných domčekov a za kostolom sv. Petra a Pavla sa dávame vľavo. Zastavujeme sa pri dome s pamätnou tabuľou. Narodil sa tu plk. Anton Prvonič, príslušník 312. čs. stíhacej perute, ktorý tragicky zahynul pri kolízii lietadiel. Pochovaný je v Brookwoode, UK. Na konci ulice zatáčame vľavo a cestičkou pomedzi novostavby a záhrady sa zrazu ocitáme v Marianke.

Prekonávame prvé väčšie stúpanie, aby sme vzápätí prudko klesali na námestie Marianky. Je tu cyklosmerovník hojne osadenými tabuľkami, mapa a upútavka na Bridlicovú štôlňu, 7. zastávku geoparku. Zosadáme z bicyklov a peši prechádzame poza bývalý kláštor do areálu najstaršieho pútnického miesta na Slovensku. Jeho história začína od roku 1377, keď sa tu zastavil uhorský kráľ Ľudovít I. Položil základný kameň kostola a zveril správu pútnického miesta rádu paulínov (viac tu). Štôlňu nachádzame na ľavej strane Marianskeho údolia pri tretej kaplnke. Z informačnej tabule sa dozvedáme, že ide o jediné zachovalé staré banské dielo na ťažbu bridlice na Slovensku. Vo vnútri je na ploche 12 m2 zriadená miniexpozícia ťažby a spracovania tohto nerastu v Marianke. Otváracie hodiny výstavy sú zverejňované na webovej stránke spolku Permon. Vraciame sa na námestie a žltým C-éčkovým chodníkom klesáme do mesta Stupava. Po ľavej strane poľnej cesty sú polia a vpravo pod Karpatmi opustené vinice.

V Stupave prichádzame na námestie medzi kostol sv. Štefana, uhorského kráľa (kostol na tomto mieste tu stál už v roku 1390 ) a kaštieľ, na ktorého pôvodnom mieste bol vybudovaný vodný kráľovský hrad pričom sa uvádza, že v roku 1280 bol dôležitým strediskom pajštúnskeho panstva. Z prameňov histórie na internete by som vybral, že Belo IV., uhorský kráľ, v darovacej listine po prvýkrát spomína Stupavu v roku 1269 pod názvom Ztumpa. Prvými etnicky známymi obyvateľmi boli Kelti. Rímania tu postavili menšiu stanicu na nevysokej vyvýšenine, na ktorej už predtým stála germánska osada. Z tejto strategickej polohy kontrolovali Jantárovú cestu. Ďalej nasledovalo trvalé osídlenie Slovanmi. Asi najznámejšia novodobá kultúrna akcia so zvukom v širokom okolí je Deň zelá, uskutočňovaná každoročne na jeseň. Poza kostol nasledujeme žltú, ktorá nás prevedie zámockým parkom. Na konci gaštanovej aleje vychádzame na cestnú komunikáciu vedúcu do Borinky. Meníme farbu značenia na modrú. Odteraz už budeme len stúpať až na hrebeň. Premávka na ceste je slabá a po 3 km sme v strede obce pri kostole.

Jeden zo zdrojov uvádza, že dedinka s názvom Pelystan sa spomína v listine z 25. júla 1314. Obec sa vyvinula v podhradí hradu Pajštún. Ak by sme vytlačili bicykle hore pod zrúcaninu Pajštúnu dostali by sme sa k 8. tabuli SAPAGu, venujúcej sa geológii hradného brala a okolitých hornín. Nechávame si to na pešiu turistiku a prechádzame cez obec. Za dedinkou sa cesta vinie popri Stupavskom potoku. Na ľavej strane sa k nám pripája žltá turistická značka schádzajúca z Dračieho hrádku, pod ktorým je neďaleko od našej cesty 9. náučná tabuľa geoparku o ťažbe mangánových rúd v Malých Karpatoch. Opäť dobrý dôvod na ďalšiu návštevu. Míňame odbočku na Biely kríž.

Prichádzame k bývalej osade Medené Hámre. Z tabule nahlodanej zubom času sa dozvedáme, že Johann Mayer, senátor, bratislavský mešťanosta a mediarsky majster, so súhlasom Pálffyovcov vybudoval v týchto miestach medené hámre na spracovávanie medi a medikováčske dielne na výrobu medeného riadu, medených výrobkov a polotovarov. Hámor spracúval medený šrot a tiež surovinu dovážanú z Tirolska a Viedne. Začal pracovať v roku 1719. Nakoniec zaniká po roku 1930. Zostali len zvyšky vodných náhonov vo svahu nad Stupavským potokom, budova “panskeho domu”, prestavaná budova hámorských bytov na koniareň a baroková kaplnka sv. Michala archanjela, pri ktorej teraz stojíme. Táto kultúrna pamiatka bola opravená a v roku 2003 slávnostne vysvätená.

Ďalej pokračujeme okolo opusteného kameňolomu Prepadlé. Sme ponorení v tme tiesňavy pod hustou korunou stromov. Z diaľky zákrut cesty počujeme hukot - lomoz. Sme ako keby niekde v blízkosti tankovej bitky. S približujúcimi sa decibelmi zosadáme z tátošov a šviháme do jarku. V tom to prefrčí. Zisťujeme, že to bola Praga V3S naložená drevom. Teraz už vieme, prečo bolo upozornenie na tabuli, že tu prebieha lesná výroba a pohyb po týchto komunikáciach sa odporúča v pracovných dňoch po 15. hodine a v dňoch pracovného voľna.

Na križovatke sa rozhodujeme, že si odskočíme pozrieť 1 km vzdialené miestne rekreačné stredisko Košarisko. Meníme farbu na zelenú. Ako zisťujeme, z cesty je vidno zopár chát a veľká lúka. Prechádzame okolo rekreačného účelového zariadenia, naproti ktorému je bazén. Vodu má čistú, hladina sa čerí, filtre pracujú, len nikde nikoho a žiadnu tabuľu nevidíme. Prichádzame k bufetu. Je zatvorené, skrátka sme nevystihli otváracie hodiny, ktoré sú streda - nedeľa po 12. hodine. Vraciame sa späť.

Na hrebeň, Veľký Javorník

Vydávame sa modrou značkou. Tabuľa nám prezrádza povzbudivých 9,9 km do Svätého Jura. Ako sa mení stúpanie, tak cvakáme prešmykovačmi prevodov. Opäť počuť hukot, teraz už vieme, že treba ísť do priekopy a počkať až plechové monštrum prefrčí. Tak sa aj stalo. Vétrieska si ide po svoj ďalší náklad. My zatiaľ hodnú chvíľu čakáme, než sa jej modrastý dym rozptýli. A opäť stúpame. Míňame ďalšie dva rázcestníky. Na hrebeni je križovatka. Vydávame sa vpravo neznačenou cestou, ktorou sem prichádzajú prví dnešní okoloidúci cyklisti. Po 1,3 km sme na odbočke k civilnému leteckému radaru na Veľkom Javorníku. Jeho kopula (radomom) je vidieť z oboch strán pohoria. Po ďalších 600 m stojíme pri bráne objektu. O pár minút naše kolesá už smerujú k Malému Javorníku s budovami SHMÚ a meteorologickým radarom. Vraciame sa späť k rázcestiu. Pokračujeme ku križovatke Tri bresty. Klesanie je prudké. Na ceste sú občas nepríjemné výmole, ktoré je lepšie obísť a tak pribrzďujeme, aby naša maximálka bola približne do 45 km/h. Brzdy vydávajú podivné zvuky. Na Troch brestoch zastavujeme. Doprajeme si obednú prestávku a môj bicykel výmenu brzdových gumičiek z prednej brzdy do opotrebovanej zadnej. So sľubom, že doma dostane tátoš všetky štyri nové, pokračujeme žltou dole do Limbachu.

Vyvieračka, Limbach, Pezinok

V doline Račieho potoka sa stáčame vľavo, proti jeho prúdu a pokračujeme po modrej do posledného stúpania dnešného dňa. Prechádzame rozbitou cestou okolo roztrúsených chát. Modrá nás neskôr opúšťa smerom na Hrubý vývoz. Zosadáme a posledné metre k vyvieračke absolvujeme už pešo. Stojíme pri poslednom paneli SAPAGu, č. 10. Prišli sme do cieľa. Čítame, že Limbašská vyvieračka (estavella) je príkladom podzemného krasového prepojenia pod hlavným hrebeňom Malých Karpát, pričom dochádza k “vodnému pirátstvu” - odoberaniu vody inému povodiu. Stupavský potok netečie údolím Prepadlé na západ cez Borinku do povodia Moravy, ale jeho horná časť cez podzemie dodáva vodu na východnej strane Malých Karpát v povodí Dunaja. Schádzame dole z cesty do údolia, kde je v skale puklina. S ľútosťou vidíme, že dnes vyvieračka nevytláča ani kvapku, ale všetka voda sa ponára do útrob Borinského krasu.

Vraciame sa späť s prísľubom, že v období topenia sa snehu alebo dažďov, sem ešte určite prídeme. Po necelých 5 km sme v Limbachu. Ako nám doma prezradila wikipédia, dedina vznikla okolo roku 1350 po mongolskom vpáde do Uhorska, kedy vyľudnené územia osídľovali nemeckí osadníci na pozvanie kráľa Bela IV. Týchto po roku 1945 deportovali do Nemecka a začali sa tu usádzať obyvatelia slovenskej národnosti. Obec je známa predovšetkým svojou produkciou vína.

Žltá značka nás privádza do Pezinka. Ešte než vojdeme do mesta fotíme si Veľkú Homolu s rozhľadňou. Prechádzame hlavnou ulicou. Je tu veľa drobných obchodíkov, reštaurácií a ako sa na tento kraj patrí, aj množstvo vinární. Na každom kroku je cítiť bohatá história. Prvýkrát sa "terra Bozin" (Pezinok) písomne spomína v roku 1208. Mesto sa postupne menilo z banskej osady na vinohradnícke mestečko. V roku 1647 kráľ Ferdinand III. udelil Pezinku práva slobodného kráľovského mesta. V 17. - 18. storočí Pezinok patril medzi najbohatšie mestá Uhorska. Jeho sláva a bohatstvo bolo založené na produkcii kvalitných vín. V 19. storočí tu bola založená prvá továreň na výrobu kyseliny sírovej v Uhorsku, továreň na výrobu ihiel a taktiež veľká tehelňa. Dočasnú konjunktúru v 19. stor. spôsobilo predovšetkým obnovenie ťažby zlata v chotári Pezinka a zavedenie železnice, čím sa Pezinok stal najdôležitejším mestom Malokarpatskej vinohradníckej oblasti.

Sledujeme červenú turistickú značku, ktorá nás vo väčšine slovenských miest a obcí dovedie priamo na železničnú stanicu. O pár minút nastupujeme do poschodového “elefanta” smer Devínska Nová Ves. V nasledujúcich dňoch zisťujeme, že v smere Leopoldov - Malacky býva miesto pre bicykle na začiatku súpravy a naopak v smere Malacky - Leopoldov musíme s bicyklami ísť na koniec vlaku.

Užitočné odkazy a použité zdroje informácií

Sandbersko-pajštúnsky geopark - mapový portál
Sandbersko - pajštúnsky geopark
Základné údaje o Záhorskej Bystrici
plk. Anton Prvonič príslušník 312. perute RAF
Marianka
Miniexpozícia ťažby a spracovania bridlice v Marianke
História mesta Stupava
Stupava
História obce Borinka
Borinka - História
Borinka
Pezinok - história
Pezinok

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek