V mojom obľúbenom žilinskom kníhkupectve Artfore žiadnu turistickú príručku nemali. Nakoniec sme zohnali jednu celkom obsažnú a celkom aktuálnu, popisujúcu čo to o možnostiach, histórii, návrh trás a podobne. Aj keď mapy boli staré sovietske.

Užhorod

"Deň D" nastal v nedeľu 16. augusta, keď sme v trojici spolu s manželkou Betkou a priateľom Ľubošom, hrdým Nededzanom, v doobedných hodinách vyštartovali zo Žiliny. Štátna Schengenská hranica v Užhorode dosiahnutá v poobedňajších hodinách, kupodivu odbavenie bolo vcelku promptné. Hneď za hranicou sme zmenili dostatok finančného obnosu hrivien za slušný kurz. V mestách bolo dosť bankomatov, ktoré sme nemuseli využiť. V Užhorode na Ozernej ulici sme našli ubytovanie v súkromí s kúpeľňou a teplou vodou. Aj keď vzadu v letnej kuchynke s vôňou domáceho zverstva, no začalo to celkom zaujímavo.

Prvýkrát nás prekvapil úbohý stav cestnej siete, ktorý sa už len zhoršoval, ako sme sa vzďaľovali od Užhorodu. Rýchlosť 40 km/h sme mohli využiť málokedy, a to vás ešte stále naháňujú túlavé psy, čo asi nejedli od čias "Gorbiho". Asfaltové cesty boli len hlavné, ale aj tie boli samá záplata a hrboľ, vedľajšie zas makadam, prach, výtlky...

Zložili sme bicykle a hybaj po Užhorode. Pekný hrad s výhľadom, ešte krajší blízky skanzen, vstupné 10,- UAH (0,4 €) Išlo vždy do vrecka strážnikom (asi, teda isto). Centrálne Divadelné námestie a vychytený podnik, kde sme si dali kávu, večeru, tuším nás to všetkých troch nestálo viac ako 10,- €. Cestou späť sme ešte pozreli nablýskané pravoslávne cerkvi, veru na tie si potrpia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nevický zámok

Ráno sme zbalili tátoše a smer sever na Perečyn, auto sme nechali pri dedinke Kamjanycja, kde sme dali 10 km cyklookruh, okolo Nevického zámku. Veľmi zaujímavá zrúcanina, dobre viditeľná z celého údolia, hlavne centrálna veža bola majestátna. V blízkosti vyrastá nejaký iný „zamok“. Zaujala nás opustená, v lese zarastená rekreačná zóna pre ukrajinských pracujúcich. Azbestové oblúkovité domčeky na betónových stračích nôžkach voľne pohodené a zarastené v lese s výhľadom opäť na azbestové domčeky. Každý tak s kapacitou 10 rekreujúcich sa pracujúcich. Možno nejaký hororový film by sa tu dal natočiť. Cestou k autu sme našli ešte pekný hotelík v štýle Kamelotu, kde sa rekreovali športovci z FC Šachtor Doneck. Pod lesom v slušnej reštaurácii sme si dali obed, typická polievka je „borgač“ - ukrajinský guláš, ale s ryžou, dosť hustý, celkom chutný. Boršč si tu určite nedávajte, lebo ten bol len zafarbená voda s kúskami cvikle. Opäť cena kompletného menu do 3,- €. Ešte ten istý deň sme cez Perečyn, okolo boľševníkov obrovských, ktorých výška nebola menšia ako 4 m, a veľkej čajníkovej sochy prišli do cieľovej horskej dediny Lumšory, ktorú nám Dodo tak farbisto opisoval. Cesta z odbočky do dediny je 20 km a nám trvala hodinu, lebo „asfaltová“ cesta sa často menila na lunárnu dráhu leňochodu na Mesiaci s krátermi a sopkami, ale došli sme a to je podstatné.

Lumšory

V utorok ako jediný deň hlásili nestále počasie. Najskôr sme využili služby „vanne“, čo sú obrovské vonkajšie medené kade, pod ktorými horí oheň. V nich sú veľké ploché balvany, na ktorých ležíte a varíte sa. Pri teplote nad 45 °C sme radšej vždy dopúšťali studenú vodu. Kade sú dosť veľké s kapacitou 6 ľudí a vždy vám najskôr napustia novú čistú vodu. Sú v blízkosti riečky alebo iných kadí so studenou vodou, kde je radno občas vybehnúť. Popritom sa posedáva, popíja čajík alebo horilka (ukrajinská vodka). Cena 300 - 350 UAH na 1 - 2 h za kotol (vannu).

Po dvoch hodinách leňošenia, keď sa aj indiferentné počasie umúdrilo, sme sa vybrali na najťažšiu cyklotúru na Poloninu Runu (1479 m). Najskôr ideme údolím riečky Turyčka (podľa dedinky, kde sú obľúbené žabie stehienka) s niekoľkými kaskádami - vodopádmi, okolo kamenného mostu až do úplnej divočiny a oblúkom na najvyššiu horu. Určite sa nedá orientovať podľa turistických značiek, príprava GPX trasy v navigácii je k nezaplateniu. Cestou sú sladké černice, o ktoré sme sa delili s medveďmi. Na vrchole Runy je krásny výhľad, tuším až na Tatry. Na vrchole sú vojenské bunkre, vraj tu v 80-tych rokoch bola delostrelecká základňa, aby sa "veci zo západu" veľmi nešírili na východ.

Dole sme išli po panelovej ceste, ktorú kvôli vojsku vybudovali až z Lumšorov. Ešte okolo Komsomolského ozera celkom unavení až k nášmu penziónu. Správca sa ráno ponúkol a už nás čakal navarený hrniec borgaču, k tomu sladké vdolky, všetko opäť „za babku“. Správca po tom, čo od nás dostal pravé slovenské plechovkové pivo, sa rozhovoril o tom, ako sú Rusi stále rozpínaví. Zaujímalo nás tiež, ako sa dostaneme na jedinú fungujúcu turistickú chatu pod Javorníkom, kde sme chceli prespať. Na naše prekvapenie nám povedal, že on tam bol dlhoročný správca a po jeho odchode, nedávno chata vyhorela.

Stužica

Ďalší deň som autom, zvyšok posádky radšej na bicykloch, dal adieu Lumšorom a 20 km išli v tejto konštelácii až k normálnejšej ceste piatej triedy. Každý tretí obchod na Ukrajine je obchod s chlebom a potom lekáreň. V dedine Turycja sme nakúpili chlieb, doplnili proviant a spiatky cez Perečyn pokračovali ďalej na sever do dediny Dubrynyči, kde sme nechali auto a vydali sa údolím okolo riečky Ljuta (Ľuta) smerom k rovnomennej dedine. Po 20 km zabudnutým krajom sme prišli až na veľmi spektakulárne miesto, kde rieka robila ohyb a okolité skaly vytvárali pekné, skoro vertikálne vrásnenie. Blízko bolo piknikové miesto, ako stvorené na krátky odpočinok. Cestou sme míňali dedinu Černoholova, ťažký život ľudí, hrdí to Ukrajinci, nezoberú od vás ani 10,- UAH (40 centov) tringelt!

Auto nás čakalo na svojom mieste, chvíľka oddychu vo Veľkom Bereznom (Velykyj Bereznyj), kde sme cez kaviarenské wifi zreplikovali dáta a pokračovali na Stužicu, k najstaršiemu stromu - dubu, čo som kedy videl. Má skoro 1000 rokov, poriadne hrubý a očividne stále v dobrej kondícii. Pomaly sme začali premýšľať, kde prespíme, keď na informačnej tabuli bola informácia o „kempe“, čo je o kilometer ďalej, za Stužicou. Už pri dube sme mysleli, že sme na konci sveta, ale chceli sme dovidieť ešte ďalej, tak sme potiahli ku kempu. Niekoľko 100 m za koncom Stužice, kde aj cesta je skôr necesta, nás uvítala tabuľa – kemp Užanský národný park. Skutočne neuveriteľné fajnové miesto s množstvom prístreškov, možnosti bivaku, grilovania, sprchy, apod. Nikto tam samozrejme nekempoval, privítal nás nejaký správca, ktorý po otázke, či tu môžme konečne využiť stany, ktoré sme celú cestu nepoužili, zavolal ďalšieho, ktorý sa poškrabal a po komentári: "Vot Europa k nam uz idot," povedal, 80,- UAH (3,- €) za noc a troch nebude pre vás veľa? A potom dodal, ale vlastne prečo nejdeme do domu (veľký správcovský dom asi s 10-timi izbami, každá 2 - 3 postele, teplá voda), veď len 80,- UAH za osobu, no nezober to.

Neskôr som sa dozvedel, že to bol Viktor, celým menom Viktor Ivanovič Byrkovych, riaditeľ Užanského národného parku. Prvé poháriky horilky (vodky) a dali sme sa do reči. Bieda zjavná, Viktor manažuje asi 100 prezamestnaných ľudí v UNP, kde mzda a to aj colníkov je 100 - 150 € mesačne, tak si každý pomáha ako vie. Napr. Viktor sa snaží rozbehnúť v kempe turistický ruch a požiadal nás, nech na Slovensku dáme informácie o kempe a možnostiach turistiky. Viktor si zarába tým, že vybavuje špeciálny permit (2,- €) a vyváža turistov vlastným nivogazom pod trojhraničný Kremenec (SK/PL/UA trojmedzie), ktoré je z kempu vzdialené 10 km. Je to taká zaujímavosť, hneď za kempom sú „Vorota n. 1.“ a ostnatý drôt, kde začína až po hranicu zakázané územie „Derzavnyj koridor Ukrajiny“, ktorý stráži jediný vojak a aj to iba cez deň. Viktor nám navrhol: "Prečo vy neidite utro na Kremenec, ja vam permit vybavim!" No, nezober to. Bežne je to úradnícka procedúra na minimálne dva dni bumážok a razítok, Viktor sľúbil - zajtra na obed permit bude!

Kňahynský meteorit a Kremenec

Ráno sme sa najskôr vybrali na cyklotúru k miestu, kde dopadol “Kňahynský meteorit”, najväčší nájdený úlomok meteoritu v Európe. Miesto vcelku zaujímave, blízko “Čornych mlak” v pralesovitom teréne, blízko slovenskej hranice, ale dá sa tam dostať na bicykli sčasti dobrou prípravou, sčasti po značke. Turistické značenie je na Ukrajine vzácnosť, ale občas naň natrafíte. Viktor nám chcel prideliť osobný doprovod, no keď sme videli jeho bicykel značky Ukraina (poznáte to príslovie o drine), radšej sme odmietli, aby nás nezdržoval, lebo na obed sme chceli byť spiatky. Aj tak nás “maršrut” doviedol k najbližšiemu lesu a povedal – tuda idite. A aj sa celkom trafil do GPX, čo sme mali naklikaný. 15 km záznam (tam/späť) s nastúpanými viac ako 500 m nás doviedol k interesantnému miestu, kde bola asi 2 m diera. Na poludnie sme podľa dohody dorazili späť do kempu. V tábore nebolo nikoho, teda okrem jediného vojaka a dákej šéfky správy NP – Viktor ju s úsmevom volal "načelnica". Permit však nikde, že už je v Čope bumážka, do Veľkého Berezneho rozkaz dorazil, ale ku nám stále nie. "Nado čakaty", tak sme aspoň seriózny obed uvarili, teda Betka, po raňajšej túre na slniečku oddychovali a na permit čakali.

Presne o 14.05 h pribehol vojak s veľkou novinou – rozkaz dorazil k nám. Najskôr znovu asi 20 minút odpisoval všetky údaje z našich pasov (asi ako piaty v poradí), zasalutoval a povedal: "Možno idti ku vorotam." Vytiahol kľúč a otvoril nám bránu do zakázanej zóny, s tým že sa musíme vrátiť... a to do 18.00 h, a rukou ukázal “tuda”. Potom vorota zamkol a špeciálnymi hrabličkami hrabal hlinu pred a za, lebo podľa toho zisťujú či im niekto behá do špeciálnej zóny. Koniec koncov, aj tak nič iné nemá na práci. Veľmi zaujímavé miesto, divoké lesy, trafiť sa dá len cez GPS, občas je smerovník (niekedy zle ukazuje, to asi kvôli Rusom) a občas turistické značenie z prvej republiky.

Asi kilometer od našich hraníc sme bicykle dotlačili k parádnej útulni, okrem nás, pašerákov, migrantov, medveďov a inej divej zvery tu tuším široko-ďaleko nikto nebol. Od útulne viedli dve cestičky strmo hore na Kremenec. Samozrejme sme zvolili zlú, tak sme bicykle nechali pri strome a direct 800 m hore za GPS šípkou na Kremenec. No vypočul som si frflania, že aký som to navigátor. Ale Ľuboš hrdinsky bicykel na ramene vyniesol, však nie je béčko. Keď sme sa vynorili z húštiny blízko trojmedzia, myslím, že poľskí a slovenskí turisti premýšľali, či sme akurát emigrovali z Ukrajiny, aj keď ešte väčšmi sa asi divili, keď sme cestou späť opäť zamierili do húštiny smer Ukrajina, kde žiadny turistický chodník neviedol. Myslím, že jediné rozumné vysvetlenie mali - prevádzači či banda pašerácka. My sme vedeli svoje. Žiadne ukrajinské technické zabezpečenie, jediný vojak na 10 km2. No veru cesta preďaleká, tam a späť 19 km s nastúpanými 800 m. Nestihli sme limit, o 19-tej sme s malou dušičkou stáli pred zamknutými "vorotami", ale z opačnej strany. Našťastie vojak ležal pri rieke, napravil si samopal a brigadírku, zasalutoval a vorota nám otvoril - “Vitajte sjuda,” tak sme boli späť v kempe. Vlastne sme mohli byť prví slovenskí imigranti, ale to by sme na Ukrajine museli zanechať auto, čo sme nemali v plane.

Mukačevo

Po doterajšom úspechu putovacej výpravy sme sa rozhodli, že v piatok ideme pozrieť Mukačevo. Strašná, tuším 4-hodinová cesta rýchlosťou 20 - 30 km/h cez Perečyn, horský priechod a cez Olenovo sme od severu prišli do Mukačeva. Cestou sme sa zastavili v peknom zámockom parku s jazierkom. Pri širokorozchodnej staničke, kde v každej búdke bola babuška (lebo prezamestnanosť) sa nás jedna pýtala, či sme z Čiech alebo Poľska. Keď sme hrdo povedali, že zo Slovenska, sucho odvetila: "To ja znam, tam pašujem cigarety!"

Mukačevo bolo fajn, pekný historický zámok Palanok so zaujímavými expozíciami, na druhej strane mesta najstarší ortodoxný kláštor, zaujímave sochy v centre, obchodíky, promenáda. Keďže v top 4-hviedzičkovom hoteli Star (10,- €/noc) mali úplne plno, využili sme služby úplne nového susediaceho hostela, kde boli veľmi pekné izby a kuchynka. Ešte posledná večera v blízkej altánkovej reštaurácii s muzikou do uška.

V sobotu doobeda sme všetko zabalili a zvolili smer Užhorod. Ak by malo byť všetko pozitívne, tu by mal byť článok ukončený, ale bohužiaľ nebolo tomu tak. Na mukačevskom kruháči sa nám objavila obávaná skratka „дпс” a utiecť sme nestihli. V príručke sme čítali, že skorumpovaná „дпс” milicia (dopravná polícia) môže pripraviť pre turistov zaujímave situácie, ale že už to nie je také zlé ako kedysi. Ako sa len mýlili, skutočnosť bola ďaleko horšia. Štátna mafia prvej triedy nás obrala o nemalé prostriedky, dokonale pripraveným scenárom, veď dá sa vygooglit veľa prípadov. Šuplík „дпс” milicionára bol poriadne veľký. Aj to je dnešná Ukrajina.

V Užhorode sme dopriali autu plnú nádrž (0,75 €/l), až sme konečne dorazili na poludnie na Schengenskú hranicu. Celkom sme nepochopili systém - na ukrajinskej strane nás predbiehali miestni mafiáni, na slovenskej potom naši. Po dvoch hodinách sme prišli na poradie a po 14-tej sme si povedali, konečne Slovensko. Zlaté naše asfaltové cesty (asi jedna z mála pochvál pre našich cestárov) a ako-tak transparentná krajina.

Sumár

Okrem spomínanej nepríjemnosti sme toho zažili dosť. Spoznali sme rôzne stránky a pohnútky našich východných susedov, bezprostredná skúsenosť je nenahraditeľná. Rozbité cesty, zlá infraštruktúra, otvorenosť obyčajných ľudí, nekonečne skorumpovanú milíciu a spriahnuté štátne zložky, krásnu divokú prírodu. Zaujala nás miestna doprava – malé autobusy (marštrutky), čo mali poslednú STK tuším pred 50 rokmi, väčšinou na plyn. Anglicky sa nedohovoríte, ani v turistických agentúrach, kde naviac nemajú žiadne mapy ani brožúry. Technické informácie a súradnice sme uložili do priloženého GPX súboru.

Zaujímavé odkazy

Best trails in Zakarpatská oblasť
GPSies - tracks for vagabonds
bikemap.net - bike routes online
Karpatská turistická cesta

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek