Trasa

Pylypec, horná stanica lanovej dráhy – Mala Hymba (Malá Gemba) – Velykyj Verch (Veľký vrch) – Stoj – Vovčyj (Vlčí) – Sasivka (Sasovka) – Nelipyno (Nelipeno) – Svaljava (Svaľava)

Bikepark na ukrajinský spôsob

Dnešok bude náročný, budík sa na mňa škerí o druhej ráno. Zbaliť raňajky, bicykel na strechu a do ticha panelového sídliska znie zvuk turbodieslu štartujúceho smer Zakarpatie. Dve hodinky rezkej jazdy a sme za hranicou Schengenu v Ubli. Čaká tu 17-miestny mikrobus, nákladná dodávka na prevoz bicyklov a tucet vysmiatych Ukrajincov, ktorí vítajú nových členov do partie. Naložíme, nasadneme a vodič udá svižné tempo smer Užhorod a Mukačevo. Dobré cesty sa skončia a začína trápenie cez horský priesmyk Verchni Vorota do Volovca. Kedysi konečnej stanice československých rýchlikov z Prahy. Ešte tri dedinky a po hodinách jazdy sme na parkovisku pred miestnym **** (áno, sú štyri) grandhotelom. Uniformovaný vrátnik nás privíta, no to ešte nevie, že sme sa neprišli ubytovať, ale jazdiť. Prísť v auguste do lyžiarskeho strediska má svoje čaro, no aj v tomto kúte sveta objavili potenciál kopcov, ktoré ich obklopujú. Malý trh, nejakí miestni turisti a hlavné lákadlo na hornom konci ulice. Lanovka, čo v tomto ročnom období vyváža turistov a cyklistov pod horu Hymba (Gemba).

Zoradíme sa do nedočkavého radu pred pokladňou, kupujeme si jednorazový lístok za „nekresťanské“ slovom - euroštyridsať a čakáme na ranný štart horského výťahu. Sedačky majú navarené držiaky na bicykle, takže s nakladaním nie je poväčšine problém a už sa vezieme. Pod nohami sledujem poctivo vybudované downhill trate s množstvom prekážok a očkom poškuľujem po niečom, čo by som zvládal aj na bicykli s pevným zadkom. Našlo by sa toho na niekoľko jázd. To už však lanovka s vŕzganím prichádza k hornej stanici. Pomocník odoberá bicykle z držiakov, zoskakujeme a rozhliadame sa vôkol seba. Na panoramatickej vyhliadke sa realizuje folklórna skupina, bufet má otvorené. Mládenci sa fotia so švárnymi devami a my sa s prichádzajúcimi sedačkami postupne organizujeme.

Prvý bod programu má byť vodopád Šipyt (slovensky Šepot), perla Zakarpatia. Keď však ukazujem na rázcestník so značkou, dostávam od Ukrajincov studenú sprchu, že zhora to je problém ísť aj pešo, nieto ešte bicyklom. Variant so zjazdom cez bikepark a použitím dolného prístupového chodníka je však najmä časový problém. Na popoludnie hlásia búrky a aktuálne je síce azúrovo, no blesky na polonine nie sú žiadna radosť. Na vlastnú neradosť oželiem selfie pred vodnou stenou a dám prednosť horám. Z bufetu vychádza dvojica miestnych a vyzvedá sa, čo sme zač. Slovenčinu tu veruže často nepočujú a nedokážu pochopiť, prečo sme prišli jazdiť tak ďaleko od domova. Asi preto, lebo hrebene polonín sú u nás národnými parkami, kde je cyklista škodná. A kde dokonca nesmie ani auto, čo už vonkoncom nechápu. Najmä keď výhľadu nad hlavami dominuje silueta odstaveného UAZ-u. Pýtam sa na cyklotrasu nahor, no mnou plánovaná cesta je vraj neprejazdná a všetci idú vždy rovno do kopca. Zlyhanie číslo dva... Dáme sa teda do spoločného tlačenia, na striedačku sa predbiehame so skupinkami miestnych, čo si vyšli na výlet. Mládežnícky turistický klub so sprievodcom, sandálkári a zopár rodiniek, čo vytiahli svoje ratolesti do hôr. Ale nikto ďalší na bicykli...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvý úraz

Konečne dotlačím na hrebeň k UAZ-u, kde na korbe drieme šofér až do doby, kým sa nevrátia zberači čučoriedok aj s dnešným výsledkom a nepoberú sa dole do dedín. Ženušky sú roztrúsené v okolitých lavinóznych kotloch a hrebeňmi poctivo holia poloninu od jej plodov. Máme prvý úspech za sebou. Traverz Hymby (Gemba), lebo až na vrchol sa mi nechce. V dvojici sa dávame do boja so singláčikom, no treba si dávať poriadny pozor, lebo strata rovnováhy na nesprávnu stranu znamená zastaviť o desať metrov nižšie po sérii kotrmelcov. Tie však práve v tejto chvíli absolvuje jeden z účastníkov pri zjazde z vrcholu. Zlý odhad terénu a rýchlosti, alebo len obyčajná chyba pri voľbe správnej stopy. To už je teraz jedno. Chlap leží v grimasách na zemi a sťažuje sa na bolesti v chrbte. Som obďaleč, návrat pod kopec je zbytočný, pomôcť v tej chvíli nemám ako. Okolo nešťastníka je už hlúčik, takže pri smerovníku na Malej Hymbe (Malá Gemba) čakáme ako sa situácia ustáli. Trojica najzdatnejších cyklistov ostáva pri zranenom, ktorému medzitým zavolali na zásah záchranku, resp. nejakú obdobu horskej služby. Zvyšok partie postupuje s pomyselným výkričníkom ďalej po hrebeni. Stúpanie sa zhoršuje, na sedadle to všetko nejde. Musíme aj tlačiť a záverečné metre do sedla pod Veľkým vrchom (Velykyj Verch) už Hatatitlu nesiem rovno na chrbte, lebo je to pohodlnejšie ako tlačenie. Samotný vrchol však dávam poctivo pedálmi a je to naozaj zaslúžená odmena. Centrálna pyramída na strete výraznej bočnej rázsochy a hlavného hrebeňa. Výhľady sú na všetky strany a nekonečné more farieb končiaceho sa leta na polonine. Megadávka skvelého pocitu aj napriek tomu, že na vrchole je zo dvadsať ďalších ľudí. Takúto návštevnosť som naozaj nečakal... Teleobjektívom sledujeme situáciu so zraneným. Stále tam čakajú, no po hrebeni sa k nim blíži dvojica poľských offroadov, ktorá nás míňala. Nakoniec Patroly zastavia a dlho stoja, aby sa konečne pohli tri cyklobodky smerom k nám.

Tí, čo majú silu a chuť, idú ďalej na vrchol Tomnatyk (Temnatik), no budú musieť absolvovať rovnakú cestu späť. Necelých 15 kilometrov, no náročných. Ja už som tam bol, niektorí si netrúfajú a skupina sa teda rozdelí s tým, že sa stretneme na vrchole Styj (Stoj) na bočnom hrebeni. Na Veľkom vrchu (Velykyj Verch) sa aj tak nedá pohodlne sedieť. Mračná drobného hmyzu nás doslova zasypávajú ako sneh. Mne sa zdá, že sú to nejaké ovocné mušky, ktoré musia mať na dozretých čučoriedkach eldorádo, no Ukrajinci ma presviedčajú, že lietajúca háveď sa premnožuje kvôli odpadkom jedla od turistov, ktorých posledné roky chodí veľmi veľa.

Po zjazde do sedla hodíme reč s partičkou endurákov na motorkách, no pomaly vidieť aj trojicu „našich“ Ukrajincov. Počkáme na správy. Horská služba nedošla, na hrebeň vyšiel pešo iba záchranár z bikeparku. Vraj to zdravotne nevyzerá dobre, no náhodne okoloidúci expedičný Patrol prerobili núdzovo na rovné ležadlo a zraneného sa pokúsia dostať do doliny k pristavenej sanitke s lekárom.

Dokrivená reťaz, vykĺbený palec a stratený jazdec

Skupinka lenivcov a omeškalcov sa teda vyberie ostrým hrebeňom na západ k hore Styj (Stoj). Cestička je chodníkom, občas s jasnými dvomi stopami pre štvorkolku. Na nič širšie tu niet miesta a svahy spadajú strmo na obe strany. V zime terén len pre samovrahov, lavíny tu musia lietať častejšie ako Boeingy z Dubaja. Chodník je miestami hravý, občas poriadne technicky náročný a stúpanie po voľných kameňoch preveruje sily a šikovnosť jazdca. Niektoré kritické úseky radšej potlačím, občas púšťam chodcov, aby som ich vzápätí dobehol a museli sa odstupovať oni mne. Všetko však vo vzájomnej úcte. Pešiaci nakoniec odbočia na hrebienok, cyklisti idú traverzom po ľavej strane. Radosť v týchto miestach sa nedá opisovať, toto treba vidieť. Mravčekovia kdesi v kopci, hrebeň poloniny osvetľuje slnko a pri pedálovaní treba bojovať s rovnováhou, vlastným dychom a odhodlaním to celé prejsť. Skoro sa kúzlo podarilo. Záverečné metre na vrchol sú ledva prejazdné pre armádne špeciály, nieto ešte pedálovateľné pre bežného cyklistu. Neprekáža, tlačenie máme natrénované. Silueta vrcholového pylónu aj novšieho kríža je na dosah a sme tam. Hora Styj (Stoj, 1681 m), najvyšší bod poloniny Boržava. Romantika musí bokom, vrchol kedysi slúžil ako radarová stanica (vraj meteorologická, ale vieme ako to s vojenskými objektami v bývalom sovietskom bloku býva). Keď to tu „vedci“ pred nejakými desaťročiami opúšťali, nad radarmi boli ešte biele laminátové kupoly, ktoré ich chránili pred nástrahami počasia. Dnes sú ich zvyšky roztrúsené po okolitých svahoch a z diaľky pripomínajú snehové polia. Poriadne armovaný betón však odoláva dodnes a slúži ako úložisko všetkého nepotrebného. Uložíme sa teda na trávnatý okraj a vychutnávame si voľný čas na vrchole. Oproti parťákom na dlhej trase by sme mohli mať necelé 2 hodiny náskok. Čas však pokročil, zásoby sú zjedené, fotky nafotené a podriemkavanie v tráve je tiež nuda. Teleskopom sliedim po hrebeni v snahe rozlíšiť farebné bodky od farebných bodiek idúcich na bicykli. Nejaké postupne vidím, no stále je ich málo. Prvá lastovička je Robo, s bicyklom prerobeným na hipstera. Teda singlspíd, keďže mu odstrelený kameň zošrotoval radenie. Navyše má dokrivenú reťaz a pedálovať môže len smerom nadol, aj to mu vraj reťaz padá. No výborne, máme kolobežkára v takmer 1700 metroch... Prichádza ďalší nešťastník, tentoraz s dvojicou prstov obalených v poriadnej vrstve obväzu. Pádom vykĺbený palec považujeme za neškodný štípanec nebrániaci v jazde. Boris príde nahor pre zmenu pešo. Bicykel nechal dole, lebo sa tam aj tak musíme vrátiť. Keď mu ukážem chodník na opačnej strane vrcholu, tak nám oznámi, že ide 300 metrov pre bicykel.

Partia sa postupne pozbiera, no Borisa stále nikde. Voláme z vrcholu na každý smer, pýtame sa navzájom, či ho niekto nevidel. Nikde nič... Hore nie je, dole ho nevidíme. No čo teraz? Jedna skupina pokračuje chodníkom, ja sa vyberám do blízkeho sedla k opusteným budovám, kde ešte donedávna stáli dve autá so zberačmi. No teraz sú preč. Prehliadneme ruiny, čumíme do hlbokých kotlov, no nikde nikoho. Mobilný signál tu síce je, no Borisov mobil je hluchý. Nedá sa svietiť, musíme sa rozhodnúť, a tak aj urobíme. Balvanistou vojenskou cestou začneme klesať a v sedielku prudko odbočíme na traverzovú cestu. Keď si chcem overiť smer, zistím, že mobil aj s držiakom už na riadidlách nemám. Musel som ho vytriasť na kameňoch hore. Už vidím hodinové zdržanie pri prezváňaní telefónu zapadnutého kdesi medzi skaly. Náhoda je prasiatko a puzdro náhodne zbadal môj kolega a pri stretnutí mi ho slávnostne odovzdáva skôr, ako som sa stihol vrátiť stovku metrov. Prach a škriabance na fólii neprekážajú, pred týždňom som sa z výjazdu vrátil so zlomeným rámom... Hlavne, že je človek celý. V piesočných úsekoch cesty zbadám dvojicu čerstvých stôp od bicykla. Presviedčam sám seba, že sú Borisove. Nasledujúce zjazdy sú vyslovené orgie. Nádherné klesania v lúčoch zlatej hodinky, žmýkanie doštičiek aj technické hranie pneumatík s výmoľmi a kameňmi, kedy si zadok škriabem o zadné koleso.

Vlčí hlad

Sme na hranici lesa, kvôli stratenému času si skracujeme návrat. Posledné obzretie sa za poloninou a mizneme v tieni ihličnanov. Pri vstupe medzi stromy je rampa a výrazná tabuľa so zákazom vstupu. Dokonca aj v angličtine. A hneď pod ňou modrá turistická značka. No babo raď... Baba neporadila a sedliacky rozum hovorí, že ideme nadol po ceste a hotovo. Iná možnosť aj tak nie je. Sústavou serpentín strácame množstvo výškových metrov, kotúče vrú a pískanie sa ozýva na celú dolinu. 15 ľudí narobí v zjazde nejaký ten hrmot, na čo sa sťažujú tiež dvaja mládenci hovoriaci akousi zmesou češtiny, ktorých predbiehame. Môj žart o tom, že aspoň plašíme medvede sa im vôbec nepozdával... O tisíc (výškových!) metrov nižšie je prvá prestávka, osvieženie pri potoku. Vodu si tu naberajú aj ľudia, čo boli hore celý deň na čučoriedkach a teraz sedia na korbe staručkého nákladiaka a mieria domov za zárobkom z predaja plodov. Dva litre plodov však smerujú majiteľovi auta, taká je vraj aktuálna taxa. Nákladiak pustíme pred seba, no bolo to zlé rozhodnutie. Rozheganý veterán za sebou necháva dymovú clonu, reve z neho nerozlíšiteľná hudba a sme rýchlejší ako on... Ľudia z korby zabúchajú vodičovi na kabínu, nech nás pustí dopredu. Na uzučkej blatistej ceste je to trochu obtiažne, no podarí sa a nás čaká príjemné klesanie do osady Vovčyj (Vlčí). Rybníky na chov, ale aj možnosť rybačky. Zopár súkromných chát a na počudovanie dobre zásobená krčmička s vonkajším sedením. Boris nie je ani tu, no smäd je smäd, a tak zo dva pollitre čapovaného kvasu padnú za vlasť.

Po chvíli sa napojíme na asfalt a popri transkarpatskej železnici pedálujeme do Svaľavy (Svaljava), kde nás čaká mikrobus. Konečne sa ozýva náš stratený brat, ktorý si zabudol zapnúť roaming, a tak síce správy o tom, že ide dole sám poslal, no nemali ako doraziť... Svoj omyl si všimol až v cieli. Pošlem ho teda na železničnú stanicu, kde po chvíli prichádzame tiež. Babičky na maličkom trhovisku pri pohľade na turistov spustia vábenie, no nákupom odolávame a nakladáme bicykle do dodávky. Hlad je hlad a niekto sa ozýva, že tu pozná dobrú pizzeriu. Po pár minútach kľučkovania uličkami krásne ošumelého mestečka Svaľava (Svaljava) stojíme pri letnej záhradke. Objednávame si jedlo, pitie a heslo na wifi. Treba poslať aktualizáciu na sociálne siete a hlavne správu domov o tom, že sa pred polnocou nevrátime. Na jedlo niektorí dosť čakali, tak šup schrúmať, zaplatiť (za dve pomerne veľké pizze a asi 2 litre nealka nechávam aj s tringeltom necelých 6,- eur) a poďho do mikrobusu. Rovnaká cesta cez Mukačevo a Užhorod až na hranicu do Uble. To však väčšina posádky potme drieme alebo rovno spí. Najmä ja, ešte ma čaká odšoférovať si to domov do Košíc.

Záver

Pre niekoho sa to môže zdať ako totálne uletený nápad, stráviť 22 hodín mimo domu, odsedieť si 400 km tankodrómov a povoziť sa len približne 40 km na bicykli, z ktorých ho aj tak niekoľko kilometrov tlačí. No kto to zažil na vlastnej koži, neľutuje a vydá sa na podobné dobrodružstvo znova... Už čoskoro.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek