Prológ, Trenčín

“Nultá” etapa pozostávala zo stretnutia v Trenčíne, odkiaľ sme štartovali. Zaradil som ju do itineráru z dôvodu, že sme obaja z Bratislavy, ale vzhľadom na ďalší program našej tour sme štartovali z Trenčína. Práve tu sme mali zabezpečený prvý nocľah u mojej babky. Prebehla posledná kontrola bicykla, vecí, oblečenia aj jedla, a potom sme si už vychutnali finiš veľkej Tour na Champs Elysées. Škoda, že sa to nepodarilo nášmu želiezku v ohni Petrovi Saganovi, ale tešili sme sa aspoň zo zisku zeleného dresu.

1. etapa, Trenčín – Stará Bystrica (124 km)

   Prvý deň sme odštartovali chutnými raňajkami od babičky a z Trenčína sme vyrazili okolo 9-tej hodiny. Tým, že sme sa chceli vyhnúť frekventovaným cestám, hľadali sme rôzne cyklotrasy a vedľajšie cesty. Trenčianska hrádza však končila asi po dvoch kilometroch od miesta, kde sme sa na ňu napojili. Pred nami zostala hrboľatá kamenisto-prachová cesta. Podľa mapy to však nemal byť dlhší úsek ako 10 km, a tak sme sa ňou vydali. Prešli sme ponad Kočkovský kanál, popod diaľnicu D1 a asi po trištvrte hodine trápenia sa, sme našli asfaltovú cestu, ktorá smerovala do Nemšovej. Odtiaľto to už bola pohodová bicyklovačka Považím popri Váhu.

Niekde za Nimnicou sa však stala najhoršia vec pre každého cyklistu – defekt. Vtedy som dúfal, že prvý a posledný, ale to som sa veľmi mýlil. Náhradné duše boli po ruke, takže výmena s dofúkaním nezabrala viac ako 15 minút. Išlo sa ďalej. Do Žiliny to bolo približne 84 km, takže s vedomím, že 2/3 dnešnej trasy máme za sebou sme v Považskom Chlmci odbočili na Kysuce. Terén sa pomaly začínal vlniť a s pribúdajucimi kilometrami pribúdali aj výškové nastúpané metre. Do Kysuckého Nového Mesta sme prešli po staručičkej ceste cez Vranie a Rudinu. Potom prišiel defekt č. 2 a s ním oprava spolu s doplnením síl a tekutín pri Lidli na parkovisku. Pred nami bolo asi 25 km. Úsek po Krásno nad Kysucou sme však museli prejsť po E-75 plnej áut, kamiónov a autobusov. Trošku ohučaní sme to zvládli bez väčších nepríjemností a v Krásne nad Kysucou sme odbočovali na smer Stará Bystrica.

Narazili sme na veľmi príjemný cyklochodník popri riečke Bystrica. Posledné kilometre sa teda niesli v duchu spokojnej atmosféry a krásnej prírody. Deň sme nezakončili inak ako v krčme pri pive a kartách príjemne povzbudení vydarenou 1. etapou (ak nerátam defekty, ale tie k cyklistike patria). Unavení sme zaspali pomerne skoro s vedomím, že ďalší deň nás čaká viac ako 1000 m prevýšenie v kopcoch Kysúc, Oravy a Liptova.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

2. etapa, Stará Bystrica – Kvačany (109 km)

   Budíček. Raňajky pri slovenskom orloji a môžeme vyraziť. Hneď na ráno sme mali slušné stúpanie ako rozcvičku. Z Kysúc sme sa po 5 km stúpaní preklopili na Oravu. V sedle sme si dali krátku pauzu a potom nás čakal zjazd do Oravskej Lesnej. Nasledujúcich 20 km bol pre mňa jeden z najkrajších úsekov na celej trase. Krásna oravská príroda, všade ticho, bezvetrie, jednoducho nádhera. V Lokci sme sa však napojili na frekventovanú cestu do Námestova, a tak sme sa museli opäť vrátiť do reality. Ďalšiu prestávku – obedovú sme si naplánovali pri Oravskej priehrade. Nakoniec to kvôli defektu č. 3 bola nutná pauza, a tak sme sa zložili pri brehu. Opravoval som defekt a Tomáš varil obed. Slnko pieklo ako bláznivé, takže sme neváhali a išli sme sa ochladiť do priehrady. Trošku studená voda bola ako druhý budík, ale aspoň nás to nelámalo na poobedného šlofíka.

Asi 10 km sme ešte išli popri brehu a potom sme sa vydali smerom na Tvrdošín. V Tvrdošíne som, mierne povedané, nasrdený opravoval defekt č. 4. Skontroloval som kompletne celé plášte aj ráfiky, ale nič som nenašiel, a tak som nahodil kolesá a pokračovali sme ďalej. V Podbieli sme odbočili smer Zuberec a postupne sme si vychutnávali Roháče, ktoré sa nám ukazovali v plnej kráse. Pomaly, ale isto sme sa blížili k záveru dnešnej etapy. V ceste sme však mali ešte celkom slušnú prekážku – stúpanie Holica (Hutianske sedlo) z Oravy na Liptov. Najhorší úsek so 14 % stúpaním bol našťastie hneď na začiatku a potom to už nebol taký problém. Po tom, čo sme zdolali tento úsek s najvyšším bodom asi 1067 m, nasledoval na záver etapy parádny zjazd až do Liptovských Matiašoviec. Odtiaľ to je do Kvačian iba kúsok, a tak sme mali za sebou aj druhú etapu. V Kvačanoch nás čakal Tomášov ujo s grilom, mäsom a kvalitnou pálenkou. Tento deň sme zakončili vo veľkom štýle.

3. etapa, Kvačany – Liptovský Hrádok (s odbočkou na PVE Čierny Váh, 70 km)

   Od malička nás učia, že tretí deň je kritický. Touto múdrosťou sme sa riadili aj pri prekonávaní tretej etapy našej súkromnej tour. Nocľah sme mali dohodnutý v Liptovskom Hrádku, a tak sme sa rozhodli, že si tam prídeme zložiť batožinu a odskočíme si na Prečerpávaciu vodnú elektráreň Čierny Váh. Dopriali sme si dlhší spánok, v kľude sa zbalili a vyrazili na ďalšie putovanie. Hneď na začiatku sme prechádzali okolo Liptovskej Mary. Času kopec, slnko pražilo a už aj sme boli vo vode. V Liptovskom Mikuláši sme sa zastavili v obchode a doplnili sme zásoby na ďalšie dni. Medzi hlavné komodity potrebné k cyklistickému životu patrili, ako inak, duše. Čoskoro sme boli v Liptovskom Hrádku. Dali sme si pizzu na obed a asi dve hodinky oddychu.

Na Čierny Váh sme si zobrali len vodu a nejakú vetrovku v prípade nepriaznivého počasia. 7 km stúpanie nebola nakoniec až taká pohodička ako som myslel, ale výhľad pri priehrade stál za to. Tatry sme mali doslova na dlani. Pokrúžili sme okolo nádrže, skontrolovali výšku hladiny – bolo to 33 m a vydali sa naspäť do Liptovského Hrádku. Večer sme uznali, že regeneračný, voľnejší deň padol pred “kráľovskou” – 4. etapou vhod. Bol som spokojný, že som konečne nedostal defekt, a tak som spokojný z doterajšieho priebehu našej Tour zaspal.

4. etapa, Liptovský Hrádok – Banská Bystrica (82 km)

   Vstávame skôr ako zvyčajne. Hneď od rána sme nervóznejší. Dnes nás čaká najdlhšie stúpanie, najvyšší bod na trase – sedlo Čertovica, ktoré rozdeľuje pohorie Nízke Tatry na západné Ďumbierske Tatry a východné Kráľovohoľské Tatry. Začiatočný úsek od Liptovského Hrádku po Kráľovu Lehotu berieme ako rýchlu rozcvičku. Od Kráľovej Lehoty je to približne 18 km stále do kopca s tým, že strmší úsek od Vyšnej Boce má asi 4,5 km. Aj keď bolo asi 28 °C tak sa šliapalo dobre. Pofukoval vetrík a mali sme dostatok vody. Túžba dosiahnuť vrchol nás stále poháňala vpred, a tak sme sa ani nenazdali a okolo 11-tej sme sedeli pri pivku v sedle. Najvyšší bod na trase má nadmorskú výšku 1232 m.

Chvíľku sme pobudli a potom nasledoval asi najkrajší a najdlhší zjazd v mojom živote. Z Čertovice až do Podbrezovej sme spravili asi 10 záberov a to len preto, že sme chceli ísť rýchlejšie. Ocitli sme sa na Horehroní, v meste, ktoré je známe tým, že sa tam nachádza viac ton kovového šrotu ako obyvateľov. V hlavách sme mali fakt, že sme sa dostali do druhej polovice celej Tour. Zvyšok dnešnej etapy bol asi 35 km dlhý úsek do Banskej Bystrice. Bola to jedna z frekventovanejších ciest a neraz nám tuhla krv v žilách, keď išiel okolo rozheganý kamión alebo dokonca kombajn. Šliapalo sa však dobre, celé je to mierny kopček dole a výchutnávajúc si krásu Slovenska a krásu poobedného slnečného dňa sme postupne prišli na okraj Banskej Bystrice. Je to piate najľudnatejšie mesto na Slovensku a na našej trase je to tretie krajské mesto z celkovo štvorice miest (Bratislava, Žilina, Trenčín).

Asi za polhodinku sme sa dokázali zorientovať a nájsť ďalší nocľah. Dali sme si sprchu i večeru a potom nás čakala ešte malá prehliadka mestom s našim kamarátom, rodákom z BB, Vladkom. Večer nás však čakala ešte jedna úloha. Museli sme naplánovať ďalší deň a tým, že sme nemali nocľah na ďalšiu noc, sme trošku zamrzli, že čo ďalej. Nakoniec sme zvolili dobrú alternatívu cez Zvolen, Žiar nad Hronom a Handlovú až do Prievidze, ale na to sme sa potrebovali vyspať.

5. etapa, Banská Bystrica – Prievidza (85 km)

   Plán piatej etapy vznikol večer predtým. Rýchlo sme si pozreli mapu a vyrazili sme. Prvé dve hodinky to bolo pohodové šliapanie cez Sliač, Zvolen až do Žiaru nad Hronom. Príroda bola krásna, počasie nám prialo. Náladu mi pokazil defekt č. 5. Rýchlo som ho však opravil a snažil sa dostať znova do nálady. Stále sme však nemali doriešený nocľah. Keď sme mali obedovú pauzu v Žiari nad Hronom, tuho sme rozmýšľali ako vyriešiť problém... Nakoniec mi svitlo, že spolužiačka zo strednej školy má vraj pohodovú babku v Prievidzi, ktorá sa vždy poteší, keď má návštevu. Na nič iné sme neprišli, a tak sme začali vybavovať. Volal som spolužiačke, ktorá volala babke a oznámila, že prídu kamoši. Nakoniec som si tiež vypýtal číslo a sám som sa s jej babkou dohodol na približnom čase príchodu. V telefóne znela kľudne, všetko vyzeralo v poriadku, a tak sme pokračovali v šliapaní.

V Žiari nad Hronom sme sa vydali po celkom frekventovanej ceste smer Handlová. Nakoniec to bol jeden z najnepríjemnejších úsekov na trase kvôli úzkej ceste a množstvu nákladných áut. Od tohto momentu bol zvyšok dňa iba monotónne šliapanie. Nič špeciálne sa neprihodilo a do Prievidze sme si to odšliapali ako stroje, hlavne nech už sme tam. Keď sme dorazili do Prievidze, tak sme sa vydali hľadať dom. Netrvalo dlho a už nám stará pani otvárala bránu a vítala nás pivom a gulášom. Nakoniec to prešlo do príjemného rozhovoru o cyklistike, turistike a ďalších záľubách. Večer sme si ešte rýchlo išli pozrieť námestie a nakúpiť zásoby na posledné dva dni.

6. etapa, Prievidza – Hlohovec (98 km)

   Predposledná etapa bola prevažne rovinatá a pohodová. Ešte pohodovejšia by bola, keby sa to zaobišlo bez defektov, ale to by som nebol ja. Defekt č. 6. Napriek tomu sme si však nenechali pokaziť deň a naplno si užívali našu Tour. Prvýkrát sa však ozvalo aj moje telo, ktoré nebolo zvyknuté na podobné výjazdy. Zadok zvládal všetko v poriadku, ale začali mi vážnejšie tŕpnuť ruky a nevedel som čo robiť. Skúšal som snáď všetky úchopy riadidiel, a to niektoré hraničili so schopnosťou ovládať bicykel. Nakoniec som to vzdal a po čase som si dokonca zvykol na nepríjemné mravčenie.

Na trase sme tento deň prešli cez veľké množstvo miest a mestečiek ako Nováky, Zemianske Kostoľany, Partizánske, Topoľčany. Nakoniec sme sa vydali smer Hlohovec. Od Topoľčian to bol jediný hornatejší úsek dnešnej etapy. Po asi hodinke šliapania sme sa dostali na kopec nad Hlohovcom a potom sme sa len spustili do mesta a išli sa ubytovať. Trošku symbolicky sme teraz spali u Tomášovej babky, čiže prvú noc u mojej a poslednú u jeho. Čakala nás pyramída z palaciniek, ktoré sme si do poslednej vychutnali. Zvyšok večera, asi tri hodiny v kuse, sme hrali s babkou kanastu, čím sme si po dlhšej dobre potrápili aj mozog. S vedomím, že zajtra sa naše týždňové dobrodružstvo končí, sme sa pobrali spať.

7. etapa, Hlohovec – Bratislava (80 km)

   Budíme sa do krásneho slnečného rána. Tešíme sa domov. Síl nám ostalo tak akurát na posledný deň. Presvedčení o tom, že Tour dokončíme aj keby tanky padali, vyrážame z Hlohovca. Vydali sme sa smer Sereď, aby sme sa vyhli rušnej premávke. Ukázalo sa, že to bola výborná voľba, lebo na tomto asi 20 km úseku sme stretli dokopy asi štyri autá. Deň predtým som sa dohovoril s kamarátom z Pustých Úľan, že sa zastavíme na obed. V Seredi sme sa zastavili na nanuk a ponad R1 sme šliapali smer Sládkovičovo. Posledný deň bol však extrémne horúci a ako naschvál sme mali najrovinatejšiu etapu bez stromov, tieňov a chládkov. Vystavení priamemu žiareniu sme pili hektolitre vody a neustále sa ovlažovali. Pauza v Pustých Úľanoch nám obom veľmi pomohla. Vladova mamina spravila výborný obed a po chvíľke oddychu sme sa ešte stihli ovlažiť na miestnych štrkoviskách (jazero Bager).

Čakalo nás posledných asi 40 km. Chvíľami sme mali pocit, že sú to nekonečné kilometre, ale to tak pred cieľom býva vždy. V Senci sme sa napojili na starú cestu do Bratislavy, ale hneď, keď sa dalo, sme z nej zišli do Bernolákova a išli sme po príjemnejších cestách cez obce. V momente, keď sme zazreli obrysy hlavného mesta sa nám uľavilo. Už sme konečne doma. Pri benzínke sme odbočili na Vajnory a Tour sme finišovali pri Vajnorských jazerách. Čistá voda, pár zoskokov z mosta do vody nám vyčistilo hlavy. Tour sme zakončili neskorým obedom v miestnej krčme. S pocitom víťazov sme dojedli posledné sústa a po týždni spoločného putovania Slovenskom sme sa rozišli každý svojou cestou.

Epilóg

Cestou domov – asi 8 km úsek, som si hlave prehrával posledný týždeň. Stále dookola som spomínal na parádne zážitky a momenty, ktoré sa odohrali. Stretli sme množstvo ľudí, ktorých naša Tour zaujala, ale aj takých, ktorí len neveriacky krútili hlavami a vraveli, že to nezvládneme. Mňa osobne najviac potešila ochota rodiny a priateľov, ktorí nás ubytovali. Z celkového počtu sedem nocí to v štyroch prípadoch boli starí rodičia, raz kamarát a dva razy sme spali na chatách.

Touto cestou by som sa chcel ospravedlniť, že sme nefotili viac a záberov z Tour je málo, ale písať článok mi napadlo až dávno potom, čo sme dorazili. Takisto by som chcel povzbudiť všetkých cyklistov i turistov, aby si plnili svoje malé aj veľké ciele. Obavy pred cestou sú vždy, ale zážitky a silné momenty, ktoré sa vám počas ciest prihodia sú do konca života.

Na záver len spomeniem, že po príchode domov som odložil bicykel do pivnice a zvalil sa na gauč. Čoskoro som zaspal a keď som sa na druhý deň zobudil a začal upratovať a vybaľovať veci, išiel som sa pozrieť do pivnice k bicyklu. Zadné koleso bolo sfučané. Hajzlík defekt ma porazil, aj keď som si myslel, že je po všetkom.

Fotogaléria k článku