Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Výhľad k hradu a dedine Fizér (Füzér)
Výhľad k hradu a dedine Fizér (Füzér) Zatvoriť

Cyklotúra Podhorie Slanských vrchov 13 cez Maďarsko

Ukončili sme podhorie v jeho západnej časti a dorazili sme až k maďarsko-slovenskej hranici. A čo ďalej? Je potrebné dostať sa opäť na Slovensko, a to na východnú stranu pohoria. Potrebujeme sa preto dostať cez južnú časť. Aj keď sa volá už Zempléni-hegység, stále sú to vrchy, ktoré sa zvažujú dole na južnú stranu práve z našich Slanských vrchov a zároveň tade vedie po ich hrebeňoch hraničná čiara.

Vzdialenosť
67 km
Prevýšenie
+1181 m stúpanie, -1266 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 19.06.2016
Pohoria
Košická kotlina, Maďarsko: Slanské vrchy (Szalánci-hegység / Zempléni-hegység), Východoslovenská nížina - Východoslovenská pahorkatina
Trasa
Doprava
Košice (vlak, bus) - Nižná Myšľa (vlak, bus)
trekingový bicykel
Michaľany (vlak, bus) - Trebišov (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke
» č.1110 Košice juh (1:50.000)

Priateľ Tóno preto zvažoval, že by sme prechod mohli dať v jeden poprípade dva dni. Padlo rozhodnutie, že to bude pre nás peších turistov niečo menej tradičné, a tak pôjdeme na bicykloch. Bude to dosť podstatná zmena, hlavne pre mňa, ja toho mám v cykloturistike veľmi málo najazdené, ale čo, veď nejako sa začať musí a predsa zmena je život. Veď aj v tejto časti severného Maďarska je podhorských dedín dosť, a tak sa aj trasa musí podľa toho vybrať a prispôsobiť podmienkam.

Trasa

Nižná Myšľa – Ždaňa – Trstené pri Hornáde – Felsőkéked – Kéked – Hollóháza – Fizér (Füzér) – Pusztafalu – Kojatice (Füzérkajata) – Filkeháza – Radvaň (Füzérradvány) – Vilyipuszta – Viľa-Vitanová (Vilyvitány) – Vyšný Redmec (Felsőregmec) – Michaľany

Nastal deň D, vopred máme všetko zistené: ako sa prepravíme vlakom do Nižnej Myšle, odkiaľ vyrazíme za novými cyklistickými dobrodružstvami. Ráno v nedeľu si musíme trocha privstať, aby sme mali dostatok času a možnosť prejsť celú časť v jeden deň, samozrejme, ak sa nevyskytnú nežiaduce situácie. Nakladáme bicykle do vlaku a už len prestup na železničnej stanici predmestie Košíc smerom späť na Čiernu nad Tisou a sme v Nižnej Myšli. Posledné kontroly a úpravy bicyklov a šliapeme do pedálov, aby sme sa čo najskôr dostali k slovensko–maďarskej hranici, kde začne oficiálna časť cyklotrasy podhoria.

Desať kilometrov z Nižnej Myšle cez Ždaňu do Trsteného pri Hornáde ubehne rýchlo. Premávka ešte nie je veľká, a tak sa ide v pohode po štátnej ceste. Tejto časti sa veľmi nevenujeme, lebo to máme prejdené v predchádzajúcej časti. Konečne sme na hranici, trocha oddychu, fotky pri hraničných tabuliach, výhľady na Košickú kotlinu, Košice a Volovské vrchy a začína náš prechod maďarskými dedinami. Vieme, že tu bude veľká rečová bariéra, ale nejako to zvládneme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Hneď po niekoľkých desiatkach metrov odbočujeme z asfaltky vľavo, na dosť rozbitú príjazdovú cestu do dedinky Felsőkéked. Cestu lemujú moruše a čerešne a po niekoľkých minútach sme nad dedinkou. Je tu len niekoľko domčekov, ale upútal nás jeden v pôvodnej podobe z roku 1929. Opúšťame dedinku a mierne stúpame po modrej pluskovej značke ďalej smerom na Kéked.

Sme na vrchole mierneho stúpania a len sa spustiť do dediny a nájsť niečo zaujímavé, aby sme mohli niečo pekné nafotiť a porovnať to s našimi dedinami. Sme na križovatke - vpravo na Gönc (slov. Gynec) a vľavo na Hollóházu, ktorá bude ďalším cieľom. Ešte nás čaká trocha si prezrieť samotný Kekéd a spoznať jeho zaujímavosti. Len pár metrov od križovatky je kostol a informačná tabuľa s mapkou okolia. Za kostolom je nejaký chránený objekt, vyzerá na kaštieľ, ale je to uzamknuté. Pokračujeme ďalej a skutočne to vyzerá na kaštieľ, neskôr na internete sa dozvedám, že je to hrad Melczér gotického pôvodu, dnes v prestavbe na zámocký hotel. Prechádzame okolo obecného úradu, kde na druhej strane cesty je pamätník z I. svetovej vojny s nápismi v preklade „Za boha, domov, kráľa!“ je na ňom tiež slovenský znak s trojvrším a tiež maďarský erb.

Opúšťame Kéked a sme na asfaltke, ktorá začína mierne stúpať. To však ešte netušíme, čo nás v nasledujúcich minútach čaká. Objavuje sa značka 10 % stúpanie a teplota ovzdušia stúpa každou minútou. Šliapeme do pedálov, čo to dá. Okrem pár áut a jedného mladíka na galuskách nás nikto nepredbieha, zaujímavé. Nechávam za sebou priateľa a chcem stupák dať za každú cenu, ale len som chcel. Keď sa dostanem po 2 km k ďalšej značke s vyznačeným stúpaním, tak to chtiac-nechtiac vzdávam a pekne tlačím bicykel vedľa seba, až kým sa cesta nezmierni natoľko, aby som opäť mohol vysadnúť a pokračovať v sedle až na vrchol. Hore stretám jeden párik, ktorý oddychuje pri bicykloch. Sú z Košíc, ale vždy chodia v smere od Skároša, zo západnej strany to ešte neskúšali prechádzať. Odchádzajú, a tak im na rozlúčku nechávam cestou dole pozdraviť môjho priateľa, že ho čakám hore. Konečne je aj on na vrchole a trocha oddychujeme, ja dlhšie. Dole to pôjde jedna radosť, len tak sa nám bude z bŕzd dymiť. Zjazdom sa dostaneme na križovatku, kde sa pripája cesta od Skároša. Je tu celkom pekný výhľad do údolia smerom k Holloháze. Odtiaľ je to stále mierne klesajúc dlhým zjazdom až do dediny. Sme nad obcou a naberáme smer dole do centra.

Hollóháza

Dedina vzdialená asi 4 km od hranice. Prvá zmienka je z roku 1270 a už vtedy patrila pod Fizérské panstvo (Füzér vára). Meno dostala po jednej figúrke z erbu radu pavlínskych mníchov a to po havranovi. V stredoveku sa volala Felsokomlós. V 17. storočí bola celkom opustená. Cisár Leopold I. daroval oblasť Karolyiovcom a následne bola osídlená slovenskými kolonistami. Známa je tiež tým, že od roku 1777 tu prevádzkovali skláreň, potom v 19. storočí prešli na výrobu riadu a od roku 1956 na výrobu porcelánu. V dedine je tiež múzeum porcelánu. Dostali sme sa k malému námestiu s pamätníkom a vyznačeným koncovým bodom modrej značky na Veľký Milič (Nagy-Milic) s obeliskom. Je tu niekoľko predajných stánkov, vraj by tu malá byť odpustková slávnosť. Hneď v blízkosti za potokom je moderný rímskokatolícky kostol a na druhej strane cesty je cintorín.

Odchádzame z námestíčka a míňame porcelánku, kde sú až 50 % zľavy. Po pravej strane sme sa dostali k novému cyklochodníku, hneď vedľa cesty, a tak ideme po ňom okolo potoka až na jeho koniec. Tu odbočujeme na cestu a po niekoľkých desiatkach metrov vchádzame do lesa pri smerovníku Tóróki érdészház (Turecká horáreň). Sme na červenej pešej značke, ktorá by nás mala zaviesť k ďalšiemu cieľu plánovanej trasy. Lesný chodník je miestami schodný len pešo, a tak časť musíme bicykle tlačiť. Dostali sme sa na vrchol kopca s lúkou a tu sa nám otvorila neskutočná panoráma s výhľadom ako z rozprávky. Na protiľahlom vrchu sa nám objavil zrekonštruovaný hrad Fizér (Füzér), akoby len dnes postavený. Nové strechy, maľba, niečo nádherné. Od poslednej návštevy hradu sa toho dosť zmenilo a to bolo pred pol rokom (rekonštrukcie hradu prebiehali od roku 1974). Panoráma pokrýva celý hrebeň okolo Veľkého Miliča, kadiaľ prechádza štátna hranica. Ani sa nám nechce odtiaľ odísť a zísť dole do Fizéra. Dalo by sa tu ležať a snívať veľmi dlho, čas je však neúprosný a Slovensko ďaleko.

Fizér (Füzér)

Zjazd je za chvíľku za nami a sme pri potoku pri smerovníku Veľká lávka v dedine Fizér (Füzér). Už len pohľadať nejaké jej zaujímavosti. Na hradný kopec dnes nepôjdeme, aby sme v pohode došli až do Michalian, bolo by to veľké zdržanie. Musím však povedať, že návštevu hradu vrelo odporúčam. Pravdepodobnosť vzniku hradu je ešte pred rokom 1235. V dedine je hneď vidieť, tak ako všade, dominantný kostol a nad ním ešte dominantnejší hrad. Trocha sa obzeráme po obci. Pristavíme sa pri informačnom centre a hneď vedľa je umiestnená busta Petra Perényiho a lavica s menami vládcov, majiteľov hradu. Informácií na tabuliach je dosť, na niektorých aj s prekladom v slovenčine. Pre turistu zo Slovenska je to určite lákavejšie a zaujímavejšie. Veď časť podhoria bola počas kolonizácie osídlená Slovákmi.

Pokračujeme v ceste dedinou okolo obecného úradu popri cintoríne s veľmi zaujímavou zvonicou a potom cesta v sedle peknou cestou s nádherným výhľadom na Zempléni-hegység (Slanské vrchy) a zas ukrajujeme z naplánovaných kilometrov okolo družstva. Posledné spiatočné pohľady k hradu Fizér a odbočujeme k ďalšej dedine učupenej pod vrchom Zlodej (Tolvaj-hegy).

Pusztafalu

Dedina v blízkosti maďarsko–slovenskej hranice s peším priechodom Čatorňa. Prvá zmienka je z roku 1389 pod menom Puztawyfalu. Sme na jej začiatku pri cintoríne a pokračujeme okolo kostola na malé námestíčko pri obecnom úrade, pred ktorým je stará hasičská striekačka a tehlová dobová pec, aké sa v minulosti používali nielen na pečenie chleba. V blízkosti je ubytovňa, kde sa konajú lesné školy v prírode a je tu informačná tabuľa o náučnom chodníku Kormos – Bába (Začmudená Baba). Cestou je ešte malé múzeum. Musím povedať, že z Pustafalu vedú cyklotrasy do Slanskej Huty cez Čatorňu a Izru, do Breziny, ale aj na Byštu cez Kojatice (Füzérkajata). Z Pusztafalu po prebádaní smerujeme na Kojatice (Füzérkajata) po štrkovej ceste mierne stúpajúc s výhľadom k vrchom nad Novým Mestom pod Šiatrom (Sátoraljaújhely).

Kojatice (Füzérkajata)

Vchádzame do dediny pri cintoríne až sa dostaneme ku smerovníku cyklotrás, ktoré by nás nasmerovali aj na Slovensko do Slanskej Huty, Byštu a Brezinu a samozrejme aj s niekoľkými cieľmi v Maďarsku. Zo zaujímavostí spomeniem kostol, obecný úrad a starý dom (Faluház) a sme na konci zástavby a poďme v smere do Radvane (Füzérradvány).

Radvaň (Füzérradvány)

Veľmi zaujímavá dedina, kde sa nachádza pekný kaštieľ (Karolyi kastelyi) s nádherným parkom a jazierkom. Škoda len, že sme si to nemohli aj poprezerať, bicykle sme nechceli len tak zanechať na parkovisku, aj keď stráženom a do kaštieľa nám chýbali forinty. No máme to blízko z domu, tak návštevu môžeme zopakovať. Ináč, pre (cyklo)turistu by to bolo veľmi zaujímavé navštíviť, preto pri plánovaní návštevy treba počítať s výmenou peňazí. Okrem areálu kaštieľa je tu pekný reformovaný kostol, v blízkosti ktorého je pamätník padlým v I. a II. svetovej vojne. Cestou ku kaštieľu je zaujímavá budova v novodobom štýle s vežičkami.

V borovicovej aleji rozmýšľame a hľadáme ďalšie smerovanie cesty, ale akosi nám nepasuje a navigácia nám veľa možností nedáva. Na ďalšie miesto odchádzame po asfaltke (turistická značka) a mala by nás doviesť na hlavnú cestu a pri nej na cyklotrasu Blatný/Šarišský Potok (Sárospatak) – Košice. Zjazd bol rýchly a ušetrili sme aj trocha síl, do cieľa v Michaľanoch je to ešte kus cesty. Po cyklochodníku je to paráda, a tak o chvíľu odbočujeme z neho smerom na Vilyipusztu.

Vilyipuszta, Viľa-Vitanová (Vilyvitány) a Vyšný Redmec (Felsőregmec)

Je tu len pár domov a píla. Opäť zlyháva komunikácia s miestnymi obyvateľmi v smerovaní na Viľa-Vitanovú (Vilyvitány). Dostaneme sa na lúku a potom až k plotu a bráne. Sme v koncoch, lebo ide o oplotenie Karolyiho kaštieľa. Tak sa vraciame na hlavnú cestu a pokračujeme cyklochodníkom k vyhliadkovej veži pre pozorovanie vtáctva. Na križovatke je odbočka z hlavnej cesty, ktorá kopíruje cyklotrasu smerom do Viľa-Vitanovej (Vilyvitány). Po asi 3 km vchádzame do obce a zo zaujímavých miest je tu obecný vodovod, kostol a pamätník.

Opäť sa snažíme zistiť, ako sa najľahšie dostaneme do poslednej dediny Vyšný Redmec (Felsőregmec). Prvá cesta okolo družstva je dosť riskantná, lebo sú na nej dosť veľké a ostré kamene. Tak ideme inou, ktorá je pre nás prijateľnejšia a smeruje okolo viníc a sadov cez polia. Cestou za zmienku stojí vyhliadková veža pod lesom. Výhľady sú dokonca aj na Slovensko: Zemplínske vrchy, dediny Luhyňu a Čerhov, dokonca matne rozhľadňu v Malej Tŕni.

Čaká nás zjazd poliami a lúkou do Vyšného Redmeca (Felsőregmec), ktorý je na dohľad. Za celý deň toho máme skutočne dosť, a tak hore ku kostolu nezachádzame a ideme cyklotrasou okolo námestíčka, cintorína k štátnej hranici. Posledné kilometre miernym zjazdom a víta nás slovenská zástava na bývalej colnici, dnes obývanej Rómami. Hneď vedľa je postavená nová budova, ktorá mala slúžiť ako infocentrum a odpočívadlo pre turistov, ale asi to bolo len zbožné želanie. Možno časom schátra a veď čo, peniaze sa preinvestovali. Veď prečo by to malo poslúžiť pocestným...

Ďalšia zaujímavá vec na cezhraničnej cyklotrase je, že Slovákom nezostali euríčka, a tak na posledných 100 metrov od hranice už nedokázali ani dotiahnuť asfalt. Cenu, ktorá je uvedená na tabuli, nebudem ani spomínať, asi to bolo málo, alebo... Posledné metre okolo ihriska a vidíme tabuľu Michaľany. Konečne sme doma, už len vagónovať bicykle a odfujazdiť vláčikom.

Záver

Sme nadmieru spokojní. Nebolo to celkom ľahké, ale o to zaujímavejšie. Prešli sme dosť slušný úsek cez Maďarsko, spoznali jeho obyvateľov, históriu, ale aj súčasnosť. Očaril nás hlavne hrad Fizér (Füzér), akoby postavený len teraz. Otázka, prečo sa niekde niečo dá a inde nie? Veď práve takéto veci - história, lákajú návštevníkov na miesta, ktoré chcú poznať. Susedia nás v tomto dosť prekvapili. Dúfam, že aj na slovenskej strane ešte nájdeme miesta, ktoré sa vyrovnajú naším južným susedom. To však ukáže až ďalšie pokračovanie putovania podhorím Slanských vrchov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie