Trasa

Brezno – Krtičná – Rohozná, Šimunička – Brest – Priehybina – Krátke – Chlipavice – Sedlo Diel – Sedlo Zbojská – Jánoškovo – Pohronská Polhora – Michalová Hrable – Brezinky – Rohozná, Hliník – Rohozná, Dvoriská – Krtičná – Brezno

Konečne vyrážam, veď je po jedenástej. Nechám za sebou buchnutie vchodových dverí bytovky a kľučkujem uličkami Brezna s cieľom vyhnúť sa frekventovanej križovatke na námestí. Prefrčím popod Baldovský most, míňam nábrežie Hrona a momentálne zrekonštruovanú synagógu a napojením sa na Tisovskú cestu (I/72) opúšťam mesto.

Na vŕšku Krtičná na chvíľku zastavujem. Potrebujem sa vydýchať, lebo útek z mesta sa čoraz viac začal podobať na akési osobné preteky s vlastnou hlavou, čoho výsledkom bolo netaktické tempo na začiatok výjazdu. Pred sebou mám aj napriek neveľkému prevýšeniu juhovýchodný výbežok Breznianskej kotliny ako na dlani. Sledujúc vŕšky nad Pohronskou Polhorou, premýšľam nad pokračovaním trasy: „Balog? Zbojská? Ale veď uvidím, idem na Krátke a potom, kam ma to zavedie...“

Pred Rohoznou opúšťam hlavnú cestu a smerujem na severné úpätie hrebeňa s najvyšším bodom Zrázy (973 m n. m.). Znova sa podvedome pretekám sám so sebou, trielim ako divý. Asi sa musím patrične unaviť, aby som chytil normálne výletné tempo. Prechádzam okolo bývalého vojenského taktického cvičiska a cesta sa začína nepríjemne tiahlo dvíhať, čo mi vzhľadom na zvolené tempo dáva celkom zabrať. Preto, pred koncom stúpania volím zachádzku s vidinou krátkeho vydýchania sa na lúkach s výhľadmi na Ďumbier. Po krátkej fotografickej pauze smerujem, konečne normálnym výletným tempom, na traverz severnými úbočiami Zrázov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vchádzam do lesa a po chvíľke odbáčam na zeleno značenú cyklotrasu tiahnucu sa v smere z Kabátovej na Michalovú – Kubickú. Mám rád tento úsek, nenáročné stúpania striedajú príjemné klesania, cesta sa kľukatí miestami až tajomným lesom, zver tu možno stretnúť častejšie než človeka. Po pár minútach míňam bývalý muničný sklad a po krátkom zjazdíku opúšťam zelenú cyklotrasu, aby som stúpajúc dohnal stratenú výšku a pokračujem v traverze. Asfalt a štrkový „poloasfalt“ nahradil tichý hlinený povrch jemne poprášený prvými padnutými listami, občas pukne padnutý konár, občas treba obísť mláku. „Paráda!“ sledujem si stopu, ako v akejsi počítačovej hre.

Krátky neznačený úsek po chvíľke strieda modro značená cyklotrasa, smerujúca z obce Michalová na vrchársku osadu Krátke. Stúpam, cesta sa pekne krúti viacerými miniatúrnymi úbočiami a dolinkami. Prichádzam nad michalovský lyžiarsky vlek na vrchu Brest a bicykel opieram neďaleko horného zhrdzaveného stĺpa starej Tatrapomy. Už sa tu nelyžuje. Kedysi obľúbené stredisko doplatilo na neschopnosť dohodnúť sa medzi zúčastnenými stranami, ktoré sa dušovali, ako idú budovať cestovný ruch v regióne. So spomienkami na obecný rozhlas zvolávajúci dobrovoľníkov na dupanie zjazdovky za týždennú permanentku si fotím výhľady smerom na Zrázy, Rohoznú a Nízke Tatry. Očami ešte pohladím hrebeň Fabovej hole a sedlám svoju Meridku k ďalšej ceste.

Definitívne opúšťam traverzovú cestu, tiahnucu sa z Rohoznej, a púšťam sa výživným ale krátkym stúpaním na vrchársku usadlosť Priehybina. Je to malá sestra osady Krátke, možno menej gýčová, čo sa výhľadov týka, no o to tichšia. Pri rázcestníku na Priehybine sa krátko vydýcham, popozerám čo sa tu zmenilo a pokračujem stúpajúc hrebeňom smer Krátke. Netrvá dlho a míňam krížik na Prednom Krátkom. Nezastavujem sa, dupem ďalej do kopca a miestne, fakt nádherné výhľady si vychutnávam zo sedla bicykla. Ide sa výborne, preto sa striktne nedržím cyklotrasy a smerujem k neďalekým usadlostiam. Naberiem si vodu v studničke pri drevenici, okoštujem jablko padnuté zo stromu a ťahám ďalej. V hlave mám nenormálny kľud, vynárajú sa mi spomienky na staré túlačky, opekačky a nocovačky, miestami akoby som ešte cítil dym ohniska...

Dosahujem najvyšší bod dnešnej trasy (1020 m n. m.) a smerujem na Zadné Krátke – Chlipavice. Je ticho, nikde ani nohy, ani zo Zadného Krátkeho nepočuť ruch, asi mám šťastie, lebo poslednou dobou tu býva dosť rušno. Valím si to celkom kvalitným zjazdom po kamenistej ceste, kde zhruba na kilometri strácam 130 výškových metrov, preletím pomedzi drevenice na Zadnom Krátkom a parkujem to rovno pri stole Gazdovského dvora. Dám si haruľu a pivo, prehodím pár slov s dievčatami v obsluhe a vychutnávam si jedny z posledných slnečných lúčov dnešného dňa. Oblačnosť prichádzajúca zo západu ma núti premyslieť si trasu. Pôvodne som plánoval odtiaľto zjazd na Čierny Balog a následný presun do Brezna, no láka ma aj trasa cez Pohronskú Polhoru...

Nakoniec volím dlhší variant v smere Zbojská - Pohronská Polhora – Rohozná – Brezno. Lúčim sa s osádkou Gazdovského dvora a s vetrom vo vlasoch, fičím do sedla Diel. Stále sa držím modrej cyklotrasy. V sedle Diel odbáčam na kľukatú cestu traverzujúcu vrch Dielik a smerujem do sedla Zbojská. Kľučkujúc pomedzi množstvo mlák som sa skoro zrazil s terénnym autom, vezúcim hostí a zásoby zo Salaša Zbojská na Gazdovský dvor. „Joj, dobre, že som bol hore skôr než tí ľudia...,“ teším sa v duchu a vychutnávam si kľukatý zjazd na Remetisko a následne báječnú jazdu dole lúkou do sedla Zbojská. Keby nebolo treba prejsť cez cestu I/72, tak ani nebrzdím.

Na Zbojníckom dvore vládne čulý ruch, preto návštevu tento krát odkladám a pokračujem miernym stúpaním po štrkovej ceste popri bývalej vojenskej strelnici k Chate CSM Zbojská. Na rázcestí pred chatou sa ešte chvíľočku zahrávam s myšlienkou predĺžiť si trasu cez sedlo Burda na Závadku nad Hronom, no prichádzajúca oblačnosť mi radí pokračovať v pôvodnom pláne. Asfaltka od chaty je ako stvorená na rýchly zjazd, no treba dávať pozor na autá. Samozrejme letím ako blázon, míňam železničnú stanicu Zbojská a súbežne s traťou ozubnicovej železnice, klesám dolinou Jánoškovo. Zjazd som prerušil malou odbočkou, „reku či nenájdem dáke huby“, ale už ma ktosi predbehol.

Míňam horáreň Jánoškovo, na hlavnej ceste radím „veľkú pílu“ a priam závodným tempom pretínam ospalú atmosféru nedeľnej Pohronskej Polhory. Oblačnosť zatiaľ neprodukuje žiadne zrážky, tak na Michalovej volím prírodnejšiu cestu do Brezna. Znova sledujem modrú cyklotrasu, prechádzam popri miestnej novovybudovanej kalvárii a za zvuku zvoncov pasúcich sa oviec neďalekého salaša vchádzam do lesa. Po prekonaní nevýrazného no miestami celkom výživného kopčeka schádzam k družstvu na Brezinkách. Na okolitých lúkach plánovali Železiarne Podbrezová ďalšie golfové ihrisko, no zatiaľ zostalo len pri plánoch a stále sa tu pasie statok. Po kratučkom oddychu pokračujem rovinatou cestou k rohoznianskym lazom s názvom Hliník.

S malou dušičkou sa vynáram na lúkach. Oči mám na stopkách, lebo už asi trikrát som tu v minulosti prehováral voľne pusteného čuvača z neďalekého salaša, aby mi umožnil prejsť. Tento raz tu našťastie nebol, tak smelo pokračujem rýchlym zjazdom doslova cez dvor jednej z usadlostí za sprievodu troch brešúcich tajtrlíkov. Postupne míňam gazdovstvá porozhadzované po okolitých lúkach a znova sa na chvíľu napájam na hlavnú cestu Pohronská Polhora – Brezno. Cestu opúšťam pri železničnej stanici Rohozná a miernym stúpaním s následným klesaním smerujem medzi laznícke usadlosti. Okolie je naozaj malebné. Nízkotatranské dominanty síce zahaľuje šedá oblačnosť, no keby nebola, tak je to tu doslova gýčové. Poľnohospodárska, až podpoliansky pôsobiaca krajina, pod klenbou monumentálnych končiarov centrálnej časti Nízkych Tatier.

Križujem železničnú trať a pokračujem ponad riečku Rohozná smerom k mojej prvej zastávke na Krtičnej. Pri poľnom letisku Krtičná sa na chvíľu zastavujem. Znova sa mi vynárajú spomienky. Okolie meandrujúcej riečky Rohozná tvorili kedysi rozsiahle mokrade, miestami aj so stojacou vodou a s nádhernými porastmi pálky močiarnej. V detstve sme tu vždy cestou vláčikom do Brezna obdivovali desiatky druhov vtáctva, ktorým dominovali bociany. No neskôr mokrade socialistickí družstevníci v duchu hesla „poručíme větru dešti“ vysušili a zničili tak veľmi vzácny biotop. Pôdu sa však ani po rokoch nepodarilo vhodne zúrodniť a teraz bývalé mokrade slúžia len ako pastva pre dobytok... Škoda.

Pristali na mne prvé dažďové kvapky. Očami ešte narýchlo prebehnem panorámu dnes prejdenej trasy, sadám na bicykel a s príjemným pocitom na duši z prežitého dňa, míňam posledné kilometre výjazdu.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek