Ako názov hovorí, najlepšie je absolvovať ju v čase plného kvitnutia čerešní. To sa nám bohužiaľ celkom nepodarilo. Človek si celkom nevyberá čas, kedy sa môže vybrať na výpravu, my sme prepásli najlepší termín asi o týždeň. Napriek tom to bol pekný zážitok.

Zdá sa mi, že najvhodnejší čas nastáva vtedy, keď v južných oblastiach Slovenska práve začínajú kvitnúť čerešne, lebo u nás boli ešte v plnom kvete, no tu už boli väčšinou odkvitnuté. Musím dodať, že celá trasa prechádza fascinujúcou krajinou – upravenými cyklochodníkmi, ktoré by si žiadny milovník cykloturistiky nemal nechať ujsť. My sme ju prešli na horských bicykloch, ale vhodnejšia výbava by bol trekový bicykel s príslušným obutím. Parťákom na ceste bol Saki, ktorého som spomínal už vo viacerých článkoch.

Trasa

Jois – Winden am See – Breitenbrunn – Purbach am Neusiedler See – Donnerskirchen – Kirschsortengarten – Donnerskirchen – Waldpension – Purbach am Neusiedler See – Florianisiedlung – Thenauheide – Breitenbrunn (Friedhof) – Hubertuskapelle – Jois

Auto nechávame v mestečku Jois (maď. Nyulas), priamo na cyklistickej trase, ktorú mám vopred uloženú ako gpx v mobilnom telefóne. Pokojnými uličkami vychádzame zo zastavanej oblasti, kde nás víta pri vínnej pivnici stĺp, na ktorom je typický svätý za dedinou. Využívame lavičku, aby sme urobili posledné cestovné úpravy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je pomerne teplo, tráva je pekne zelená, väčšina stromov vyrašila a sklamane zisťujeme, že väčšina čerešní je odkvitnutá. Na prvej polovici trasy budeme po pravej ruke väčšinou vidieť mierne svahy pokryté vinohradmi. Ide o vyhlásenú rakúsku vinohradnícku oblasť. Po ľavej ruke zatiaľ skôr tušíme Neziderské jazero, lebo vidíme len zlatisté plochy trstiny, ktorá sa zazelená až neskôr, modrá hladina veľkého jazera sa skrýva až za ňou. Je dobré naštudovať si niečo o oblasti skôr. Mňa napríklad prekvapilo, že v minulosti jazero niekoľkokrát úplne vyschlo, čomu v dnešnej dobe bránia stavidlá, ktorými zámerne udržiavajú hladinu vyššie oproti minulým éram.

Po krátkej vzdialenosti objavujeme veľmi pekne urobený prístrešok s lavicami a stolmi, ktorý je určený pre unavených turistov a cyklistov. Aby som sa nemusel opakovať, napíšem, že podobných zariadení sme po ceste našli toľko, že to je našincovi až nereálne. Rakúšania zreteľne pochopili, že turistický ruch je dôležité odvetvie hospodárstva a investovali veľké peniaze do infraštruktúry. Všade sú oddychové miesta, odpadkové koše, lavičky, na viacerých miestach sme objavili zdroj vody, sú tu mapy, informačné tabule, nič nie je vandalmi zničené a za dedinami sme nenašli žiadne skládky odpadu (v protiklade s tým, nevydržali stoly a lavičky v novom prístrešku na Bielom kríži v Malých Karpatoch ani rok a niekto ukradol všetky drevené časti).

Všade sa pohybujeme po vyasfaltovaných cestičkách, na ktoré majú autá vjazd väčšinou zakázaný, alebo v najhoršom prípade jazdíme v obciach po vedľajších uličkách. Napriek tomu, že sme sa zámerne vybrali na cestu v utorok, stretávame pomerne veľa turistov a cyklistov. Väčšinou ide o dôchodcov, ale cestou s úsmevom zdravíme všetky vekové kategórie.

Postupne prechádzame od jednej obce k druhej, ale na začiatku nevidíme prakticky žiadnu vodnú hladinu, lebo pás trstiny je dosť široký a my nie sme dosť vysoko na to, aby sme na vodu dovideli. Preto na jednom mieste opúšťam trasu a vydávam sa krížom cez železnicu na nenápadnú poľnú cestu smerom k jazeru. Už po pár metroch sa vyjazdené stopy po traktore ponárajú pod hladinu. Sme na okraji pásu šachoriny, neodolám a rukou sa dotýkam vodnej hladiny. No ďalej sa nedá ísť, lebo by sme sa začali prebárať do blata. Musíme sa otočiť a vrátiť cez železničnú trať, po ktorej práve prechádza hvízdajúci osobák (z Bratislavy je sem celkom slušné vlakové spojenie a “žiletkári” by to zvládli aj po vlastnej osi).

Nedá nám to, preto kus ďalej opäť hľadáme prístup k vode a nachádzame miesto, kde v zátoke v mestečku Purbach am Neusiedlersee kotvia lode. Všetky sú priviazané k mólam, sezóna ešte nezačala. Pre suchozemcov ako sme my, je to fascinujúci pohľad.

O kus ďalej prechádzame v blízkosti golfového ihriska Donnerskirchen, zrazu si uvedomujem, že pred nejakým časom som tu úspešne hral na turnaji. Je tu veľkorysé odpočívadlo, kde si doprajem skromný obed.

Blížime sa k najjužnejšiemu bodu našej cesty. Na jednom mieste trochu zmätkujeme, lebo podľa mapy nám stačí prekrížiť hlavnú cestu a môžeme vyraziť do vyššie položeného mestečka Donnerskirchen (Fertőfehéregyháza). Nechápavo pozeráme na nelogickú zachádzku plánovanej trasy, ale potom pochopíme, že vedie k tunelu popod cestu prvej triedy. Rakúšania sú dôslední. Snažia sa viesť cyklistickú trasu na mimoúrovňovú križovatku.

Mne osobne sa spiatočná časť cesty páči viac, lebo jednak má trasa cez vŕšky a vinohrady isté čaro a odtiaľto máme konečne výhľady na rozľahlé jazero. Donnerskirchen je krásne vinohradnícke mestečko s kostolom, ktorý je výraznou dominantou. Všetko je čisté a upravené. Trochu ľutujem, že sme sem nemohli prísť o týždeň skôr, lebo záľaha čerešní je už odkvitnutá. V správnom čase to musí byť fotografické eldorádo. Ale žiarivá zeleň mladej jari nás aj tak plným priehrštím odmeňuje za našu snahu. Prvýkrát v roku jazdím v krátkom tričku a aj tak mi je teplo.

Vinohradníctvo tu zaviedli ešte starí Rimania. Všetko je tu pestované a úhľadné. Je až neuveriteľné, ako si miestni obyvatelia potrpia na čistotu, estetiku a detaily. Pomerne často musíme zastavovať, lebo výhľadom sa nedá odolať a treba vytiahnuť fotoaparát. Po ceste nachádzame informačné body, ktoré sú vo forme knihy, v ktorej sa dá listovať a študovať informácie o miestnej prírode.

Z jednej cedule sa dozvedáme, že sypanie smetí sa trestá pokutou až do výšky 8800,- €. Napriek tomu si myslím, že viac, ako odstrašujúca pokuta, u Rakúšanov funguje skôr výchova, germánska dôslednosť a tradície.

Cesta sa dosť kľukatí pomedzi poľnohospodársku krajinu, stúpa, klesá a neustále ponúka nové výhľady, či už je to pohľad na Neziderské jazero, vinohrady alebo sady či kaplnky a vinohradnícke pivnice. Na chvíľu sa zastavujeme na zvláštnom mieste, kde si miestny vincúr urobil s velikánskych kameňov a drevených trámov úctyhodné sedenie s prekrásnym výhľadom na jazero, okrem samotného vlastníka vinohradu, ktorý si sem môže sadnúť na zaslúžený oddych po práci, ale organizujú sa sem aj zájazdy pre milovníkov vína s ochutnávkami a grilovaním.

V jednom mestečku zastavujeme v reštaurácii a doprajem si nápoj Almdudler, ktorý som videl len v Rakúsku, ide o akúsi bylinkovú limonádu. S postupujúcim časom na trase pribúda cyklistov, bežcov, korčuliarov, ale aj chodcov, ktorí praktizujú nordic walking. Stretávame prekvapivo veľa e-bajkov. Sem-tam sa míňame s traktorom, vinohradnícka sezóna už dávno začala.

Pomaličky sa blížime k nášmu východziemu bodu. Predtým ešte dostávame príležitosť poriadne preskúmať rakúske vínne pivnice. V istom zmysle sú to impozantné stavby, či už hovoríme o roztratených uprostred vinohradov medzi agátmi a čerešňami, alebo je reč o akejsi radovej zástavbe na hornom konci jednej z ďalších dedín.

Celkom na konci nás čaká rýchly zjazd do východiskového mestečka Jois. Naše autíčko tam na nás verne čaká. Konštatujeme, že v Rakúsku je o cyklistov postarané na úrovni, o akej sa nám na Slovensku ani nesníva.

Záver

Máme za sebou vyše 45 km jazdy cez roviny a vŕšky v miestach, kde začína prastará provincia Panónia. Dýcha tu na nás história, ale aj moderný zmysel pre poriadok a systém. Cestou sme skutočne videli veľké množstvo čerešní a bolo nám veľmi ľúto, že sme ich nezastihli v plnom kvete.

Článok má byť inšpiráciou, aby ste si výlet včas naplánovali a vybrali sa tam v správnom čase, čo bude opäť niekedy začiatkom apríla.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek