Trasa

Topoľčany – Prašice – Duchonka – Kulháň – Inovec – Selec – Kálnica – Rakoľuby – Piešťany

Teoretická príprava výjazdu

Prezeraním mapy starých banských diel som sa zameral nielen na obľúbené Malé Karpaty, ale jedným očkom som sledoval aj ďalšie pohoria. Samozrejme, podzemnému bohatstvu v podobe okolia Kremnice, Banskej Štiavnice, Banskej Bystrice sa máločo vyrovná, ale keďže ma zaujíma banská tematika a podrobnejšie poznanie mne známych lokalít, voľba padla na Považský Inovec. V mape je, okrem iných, zastúpený niekoľkými banskými lokalitami nad obcami Dubodiel, Nemečky a Zlatníky, ktoré sú známe zlatonosnými rozsypmi. Známa je aj lokalita Prostrednej doliny za obcou Kálnica, kde bol vykonávaný prieskum uránovej mineralizácie. Mňa okrem týchto lokalít zaujali banské polohy neďaleko vrcholu Inovca (1042 m).

Okrem mapy ma k návšteve Inovca presvedčil aj článok od S. Poláka v časopise Mineralia č.11 z roku 1971 - Príspevok k metalogenéze Považského Inovca. Dostupné na www.geology.sk/new/sk/node/1252 Autor uvádza nasledovné: „Pri detailnej prehliadke toku a znosového územia potoka Blatina sa zistila v nadmorskej výške 500 m neznáma stará štôlňa pomerne veľkého rozsahu s haldovým materiálom Pb-Cu zrudnenia.“ V článku sú uvedené dobové analýzy zrudnenia z 2. pol. 18. storočia. Autor ďalej uvádza, že kutacie práce fungovali pravdepodobne iba v 18. storočí a časom sa na celý objekt zabudlo. Archívne správy hovoria o štôlni s názvom Anna, neskôr premenovanú na Ján Baptista. Následne sú spomínané dve malé štôlne vyrazené do drobných zlepencov, asi 1 km od vrcholovej kóty (1042 m). Informácie ma presvedčili a hlavne navnadili, že sa sem oplatí ísť pozrieť. Podarilo sa to začiatkom júla počas dovolenky. Predpoveď počasia sľubovala pekný letný deň.

Z Topoľčian na Inovec

Prvým ranným prievidzským vlakom sa presúvam spolu s bicyklom z Bratislavy do Topoľčian. V minulosti som v nich začínal niekoľko svojich výjazdov. O 8.30 vystupujem z vlaku a smerujem po hlavných cestách v miernom protivetre cez obec Prašice na Duchonku a Kulháň. Odtiaľ neznačenými asfaltkami a kvalitnými spevnenými lesnými cestami v ústrety vrcholu Inovca. Z tejto strany som naň ešte nešiel. Doma naplánovaná trasa sa ukáže ako dobrá, lesné cesty sú prejazdné a pohodlné. Síce v jednom mieste si z dvoch možností vyberám zlú, ale hneď sa vrátim na pôvodnú trasu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na príjemnom mieste s ďalekým výhľadom (Žiare) sa pridáva značená cyklotrasa z Dubodiela, nepochopiteľne nesmerujúca na vrchol. Takže si musím zvoliť vlastnú cestu. Krátkou spojnicou po strmšej lesnej ceste, kúsok som potlačil, sa rýchlo dostávam na hrebeň Inovca neďaleko Krželnice. Fúka silnejší studený vietor. Prvé výhľady z Palúcha si vychutnávam spolu s jedným turistom, ktorý sa milo zaujíma odkiaľ a kam idem. Vrchol Považského Inovca mám pred sebou, červená značka a cyklotrasa ma k nemu pohodlne privedú. Prvýkrát sa idem pozrieť na novopostavenú rozhľadňu s menom Helena. Výhľady sú vďaka čistému ovzdušiu ďaleké. Krásne vidieť všetky susedné a vzdialenejšie pohoria, dedinky aj mestá. Silno fúka, po odfotení idem dole. Pokračujem pekným zjazdom najprv po červenej značke a neskôr priamo strmo po zjazdovke. Možnosť občerstvenia v Chate pod Inovcom nevyužívam, všetko potrebné mám so sebou.

Hľadanie baní

Prvým dnešným cieľom bude nájsť dve malé štôlne spomínané v článku z roku 1971. Podľa banskej mapy by sa mali nachádzať neďaleko lesnej cesty, kúsok od seba. Cesta je v prvej časti značenou cyklotrasou, míňam prameň a onedlho sa od nej odpájam. Navigácia ma spoľahlivo vedie na hľadané miesto. Lenže aj keď sa snažím, nevidím žiadne banské pozostatky. Chodím okolo, svahom hore-dole a nič. Druhá neďaleká štôlňa je pre mňa takisto záhadou. Isté indície mi nahovárajú, že skalné útvary s akoby „kamenným prúdom“ drobných kamienkov, by mohli ukazovať na hľadanú štôlňu. Ale jej vzhľad nie je typicky banský. Neviem, tak či tak, ak by som nehľadal štôlne, nemal by som veľmi dôvod sa sem niekedy ísť pozrieť. Nabudúce bude lepšie ísť pešo, bicykel je v tomto prípade paradoxne prekážkou v hľadaní. Nasadám na bielu prekážku, napájam sa na dobrú lesnú cestu a klesám k druhému dnešnému cieľu pod kopec Blatina.

Ján Baptista štôlňa

Výhľad z lesnej cesty kúsok nižšie mi ukáže, kam sa potrebujem dostať. Opäť sa spolieham na navigáciu, a keďže chcem ušetriť vzdialenosť a čas, odbáčam z lesnej cesty a pešo po malom hrebienku klesám do údolia. Sú tu pozostatky po ťažbe dreva, všade konáre a haluzina, treba ísť opatrne. Som dole a tentoraz mám šťastie. Nápadnú haldu štôlne Ján Baptista mám práve pred sebou. Súradnice sú správne. Samotné ústie štôlne je umiestnené akoby v skalnom bloku. Celý priestor pred ním je zahádzaný odrezanými konármi. Nemám tu nič, čím by som ich odstránil alebo prerezal a rovnako sa mi s tým nechce babrať. Opatrne sa presuniem ku skalám a pomyselnému ústiu. Neviem prečo som si myslel, že tu na mňa bude čakať otvorené ústie štôlne a ja sa do nej pôjdem pozrieť. Dokonca mám so sebou svetlo. Napriek tomu, že zavalený vchod nie je dosť dobre identifikovateľný, pokúšam sa aspoň o malé „kutanie“ konárom. Objaví sa diera, ale nič viac. Neprekáža, napriek tomu som rád, že som sa na toto miesto išiel pozrieť. Odfotím všetko, čo vidím a presúvam sa kúsok nižšie, kde by mali byť ďalšie pozostatky po banskej činnosti. Tu už ale také šťastie nemám, nevšimol som si žiadne stopy po kutaní. Nič sa nedeje. Aj tak spokojný pokračujem smerom dole.

Podhorím Inovca

V rámci štandardného cyklovýjazdu, nerušeného turistickými vsuvkami, pokračujem väčšinou po cykloznačených nekonečných asfaltkách a lesných cestách nad Selec. Niektoré prejdené úseky boli dávno súčasťou trasy lesnej železničky Trenčín - Selec. Pod kopcom Hradisko sa pripája zelená značka a konečne zjazd. Je pomerne teplo a k tomu ma hľadanie baní celkom unavilo. V Selci som po prvýkrát, nezastavujem. Využívam cyklotrasu, ktorá, ako inak, stúpa, vedie lúkami a s príjemnými výhľadmi pokračuje do lesa. Opäť si hovorím, konečne zjazd. Lesná cesta a neskôr asfaltka dolinou potoka Kňažia ma privedú do Kálnice.

Mal by som v nej ešte čo-to ponavštevovať, hlavne ma zaujíma spomínaná Prostredná dolina, ale nebudem to preháňať. Premýšľam, odkiaľ pôjdem domov. Hlavná železničná trať a pracovný deň umožňujú ísť vlakom takmer kedykoľvek, bez dlhého čakania - vždy niečo pôjde. Nové Mesto nad Váhom je na skok, ale predsa tak rýchlo výjazd neukončím. Preto sa rozhodujem ísť do susedných Piešťan a v nich nastúpiť na vlak.

Vedľa Váhu do Piešťan

Hlavnou cestou z Kálnice, cez Rakoľuby a tesne pred Novým Mestom nad Váhom sa napájam na značenú Vážsku cyklomagistrálu vedľa Biskupického kanála. Bočný vietor nerobí problém, ide sa dobre. Asfalt na začiatku chýba, neskôr sa objaví. Príjemné letné popoludnie, v Brunovciach zbytočne odbočím do centra obce, ale hneď sa napájam späť na cyklotrasu. Čím som bližšie k Piešťanom, tým stretávam viac ľudí. Kolonádový most predo mnou, povinná fotka a už sa snažím popamäti dostať na stanicu. Zdá sa mi, že ešte nikdy som k nej neprišiel priamo. Jednoducho, neviem prečo, nepamätám si správny smer. Tak je to aj dnes, idem veľkou okľukou, ale nakoniec úspešne zastavujem pred staničnou budovou.

Záver

Vlak ide o pár minút. Vďaka sieťovému mesačnému lístku na leto (ponuka Slovak Klasik) pre seba a týždennému lístku na bicykel nemusím čakať pri pokladni, len nastúpiť do vlaku. Platená výhoda, ktorú som sa snažil počas 31 dní platnosti využiť, cez rok citeľne chýba. Vlak ma pohodlne dopraví späť do Bratislavy. Počas jazdy môžem spokojne zhodnotiť dnešný výjazd. Trasa sa vydarila, nebola náročná, navštívil som Považský Inovec z JV strany a ako bonus pridal málo známe banské lokality. Príjemne strávený deň, opäť niečo nové, netradičné a zaujímavé.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek